Nestáva sa často, aby slávny básnik napísal dielo venované jednej osobe. Zvlášť vtedy, ak túto osobu pravdepodobne ani nepoznal a všetky informácie o nej sa verejnosť dozvedela až po jej smrti. Hovorím konkrétne o básnikovi Rudolfovi Dilongovi a jeho básni Anton Kopal.
Rudolf Dilong: Anton Kopal
Bol vojakom, bol kapitánom na moste,
nanoste vencov, kvetinárky, nanoste,
do Bratislavy ide mnoho vlakov,
oblokom vidím padajúcich vtákov,
aké sú smutné tieto polia v paráde,
veľký vták fénix vyrovná sa záhade,
z popola vstane, zakrváca z šije
za noci opia a noci energie
a potom vojská ustupujú v tankoch,
vzplál žurnál ohňom v predavačských stánkoch
a na Vysokej guľomety zmĺkly,
na nebi letci smutnou hranou tĺkli,
je v tejto krvi pravý sviatok mieru
toho, čo padol za slovenskú vieru.
Ja, Anton Kopal, spievam v cintoríne,
som v zahraničí v reportážnom kine,
ja píšem články o slovenskej vláde
v Paríži, Prahe, Washingtone, všade,
už bielu ružu Európy sadia
v deň marcových a v tieni stromoradia.
Ako k tomu celému došlo? Pred vznikom Slovenského štátu, neslávneho predchodcu dnešnej Slovenskej republiky v područí fašistov, sa československá vláda pokúsila vojensky stabilizovať politickú situáciu na Slovensku. Len pre pripomenutie, v tom čase malo Slovensko postavenie autonómnej krajiny v rámci Československa. Prebiehali však rôzne pnutia s cieľom dosiahnuť osamostatnenie Slovenska. Práve tomuto sa pokúšala vláda predísť.
V noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila československá vláda na Slovensku mimoriadny stav, internovala desiatky prívržencov myšlienky slovenskej samostatnosti. Na viacerých miestach vznikli v dôsledku tohto konania vlády a armády nepokoje. Jednou z dvoch obetí bol príslušník Hlinkovej gardy, 27-ročný Anton Kopal, rodák z Veľkých Uheriec.
Celá vojensko-politická akcia dostala názov po generálovi Bedřichovi Homolovi, veliteľovi, ktorý podpísal vyhlášku o mimoriadnom stave. Skončila sa neúspechom, ba ešte zhoršila vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Symbolom nevraživosti Čechov voči Slovákom a súvisiacej nutnosti hľadať si vlastnú cestu sa stal práve Kopal.
Anton Kopal sa narodil v rodine thonetovského záhradníka. Vyučil sa za stolára a pracoval v Čechách. Od mladého veku bol prívržencom myšlienok Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V januári 1939 odišiel na Slovensko, v Bratislave získal pracovné miesto v továrni na káble. Podľa článku z časopisu Slovák bol „vyštvaný len preto, že je Slovák“.
Zahynul pri zrážkach medzi žandármi a gardistami pri Živnostenskom dome v Bratislave – bol postrelený a krátko nato skonal v štátnej nemocnici v Bratislave.
Nešťastnú smrť mladého muža ľudácki propagandisti náležite využili (po vzore svojich patrónov z Nemeckej ríše). Dňa 14. marca 1939, v deň vzniku Slovenského štátu, sa v Bratislave uskutočnila spomienková demonštrácia.
„Pred Slovenské národné divadlo prišly 14. marca o 12. hod. oddiely Hlinkovej gardy, akademickej gardy, oddiely Hlinkovej mládeže a nemecká FS, ktoré sa rozostavily pred katafalkom. Pred rakvou mŕtveho gardistu Antona Kopala vzdalo úctu náčelníctvo Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Na námestí sa sišlo niekoľkotisícový zástup ľudí, ktorý išiel odprevadiť gardistu Antona Kopal na jeho poslednej ceste. Gardistická hudba hrá pieseň „Kto za pravdu horí“. Srdce každého gardistu a každého roduverného Slováka a Slovenky sa sviera pri myšlienke na tragickú smrť nebohého. Neostáva oka suchého.
Sprievod sa uberá od Národného divadla pred redakciu „Slováka“ potom Hlinkovým námestím a Špitálskou ulicou na Radlinského ulicu pred hlavné veliteľstvo HG. Pred Národným divadlom dokola domov vejú čierne zástavy a popri nich autonomistické. Po uliciach sú všetky lampy zatiahnuté čiernym flórom. Smútočný sprievod pôsobí na ľudí. Všade, kadiaľ sa uberá, okolostojaci stavajú si do pozoru a vzdávajú poslednú úctu nebohému zdvihnutím ruky.
Pred hlavným veliteľstvom je posledná rozlúčka hlavného mesta Slovenska s bratom Antonom Kopalom. Hudba zahrá hymnu „Hej, Slováci“ a rakvu nebohého vkladajú do auta, ktoré ho za smútočného pochodu odváža do jeho rodnej obce, do Veľkých Uheriec.“
Anton Kopal sa tak stal prvým martýrom nového štátu. Krátko po jeho úmrtí sa do Veľkých Uheriec vybral redaktor novín Slovák Rendke. Spomína stretnutie s miestnym dekanom Kacinom, ktorý mu našiel na cintoríne miesto v časti, kde sú pochovaní kňazi. Rendke vo svojom emocionálnom príspevku hovorí, že Anton „bol bojovníkom za myšlienku A. Hlinku, za ktorú chcel vždy i život položiť. A veru sa mu to aj splnilo…“ Alexander Mach, minister vnútra a jeden zo strojcov prenasledovania Židov na Slovensku, robil z Kopala opakovane príklad pre ostatných gardistov, keďže „radšej padol, ako by mal zradiť národ„. Počas prvého výročia smrti Antona Kopala bola v jeho rodisku pietna slávnosť, počas ktorej bola odhalená jeho busta a ktorej sa zúčastnil minister obrany Ferdinand Čatloš.
Dobová propaganda chcela Antona Kopala vidieť ako horlivého prívrženca hlinkovskej myšlienky, urobila z neho symbol nutnosti slovenskej samostatnosti a krvilačného protislovenského postoja pražskej vlády. Ťažko dnes povedať, aké boli jeho naozajstné postoje a kam by ho život ďalej doviedol. Jedno je však isté: Anton Kopal, mladý robotník z Veľkých Uheriec, sa stal súčasťou dejín konštituovania prvého Slovenského štátu.
ZDRROJE:
- Časopis Slovák
- Časopis Gardista
- Patrícia Fogelová (SAV): “To Work–To Sacrifice–To Die”: The Cult of Military Martyrs and its Manifestation in Slovakia during the years 1938–1945
Prečítajte si tiež:
Radovan Števula
Katarína Janíčková