Poézia vždy bola, je a pravdepodobne aj bude záležitosťou menšiny. Mnohí si myslia, že je určená len intelektuálom. Pravda je však taká, že poézia ponúka často toľko uhlov pohľadu, koľko má čitateľov. Nájde sa v nej každý. Môžeme byť preto hrdí, že z nášho regiónu pochádza aj významný básnik a prekladateľ, člen skupiny nadrealistov, Vladimír Reisel.
Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím.
Narodil sa devätnásteho januára do remeselníckej rodiny v Brodzanoch, no prvé sťahovanie zažil už po troch rokoch. Nebolo to ďaleko, práve naopak, ešte bližšie k dnešnému Partizánskemu. Jeho otec, kolár, totiž kúpil bírešský dom vo Veľkých Bieliciach. V roku 1929 nastúpil na Štátne reálne gymnázium Františka Sasinka v Prievidzi. V roku 1937 tam zmaturoval.
Začiatky tvorby na gymnáziu
Už ako gymnazista začal Vladimír Reisel uverejňovať prvé básne a preklady. Priestor na to dostal v časopisoch Rozvoj, Svojeť, Pero, Elán, ale aj Slovenské pohľady. Prvú básnickú zbierku začal pripravovať v roku, v ktorom maturoval, teda 1937. Mala mať názov Dotyky a Reisel v nej chcel vyjadriť svoju cestu k nadrealistickej metóde. Podstatnú časť zbierky tvorili symbolistické básne písané sylabotonickým metrom a viazaným veršom. Na radu starších kolegov z týchto úmyslov zišlo, ale niektoré básne sa objavili v jeho neskorších zbierkach Láska na prvý pohľad (1963), Trpké plánky (1988) a Temné rozkoše (1989).
Vysokú školu odišiel študovať do Prahy. Vybral si českoslovenčinu a francúžštinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Tu ostal dva roky a po rozpade Československej republiky zakotvil na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval slovenčinu a francúzštinu.
Inšpirovaný Francúzskom
Knižne debutoval ešte počas vysokej školy zbierkou Vidím všetky dni a noci (1939). Už ňou sa prihlásil k poetike slovenského nadrealizmu, čo bola slovenská obdoba francúzskeho surrealizmu. K Francúzsku a francúzštine mal blízko, keďže ju študoval v Prahe a aj v Bratislave. Následkom toho bolo aj to, že od roku 1945 až do roku 1949 pracoval ako tlačový atašé na vtedajšom československom veľvyslanectve v Paríži. Po príchode z Francúzska pracoval ako prednosta oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. Jeho ďalšie funkcie už neboli vo verejnej sfére a okrem tvorenia pracoval v žurnalistickej a vydavateľskej sfére. Najprv v týždenníku Život, neskôr vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a nakoniec aj ako šéfredaktor znormalizovaných Slovenských pohľadov.
Prihlásenie k poetike nadrealizmu potvrdil aj v nasledujúcich zbierkach Neskutočné mesto (1943) a Zrkadlo a za zrkadlom (1945). Vladimír Reisel na poslednú spomínanú básnickú zbierku a celé obdobie, v ktorom vznikala spomína takto: ,,Moja básnická zbierka Zrkadlo a za zrkadlom má príznačný názov. Básne tejto zbierky vznikli v rokoch 1939 až 1945 a sú v nej básne subjektívne (prvá časť zbierky) a básne, ktoré reagujú na vojnové časy a hovoria aj o nádeji. V čase, keď som písal i uverejňoval básne z tejto zbierky, kade-tade sa omieľalo heslo-fráza Usmievavé Slovensko (parafráza hitlerovského Kraft durch Freude). Ja ani moji druhovia sme sa neusmievali: písali sme o noci, o smrti, o „najstrašnejšej nostalgii“. Prvý úsmev nám zakvitol na tvári v čase Slovenského národného povstania, no najmä v prvých dňoch oslobodenia. Po dlhých rokoch sme začali pociťovať radosť zo života. Preto po poézii smútku, po „básňach noci“ sme hovorili o slobode, o rukách, čo budú stavať nový svet, o ľuďoch, o budúcnosti. Bolo to organické a úprimné. I keď niekedy kostrbaté, heslovité. No úprimné.”
Pestrá tvorba a významné preklady
V roku 1955 vyšla Vladimírovi Reiselovi básnická zbierka Spevy sveta, v ktorej sa ani on nevyhol socialistickému realizmu. Spomína v nej na rodičov, rodný kraj, ale aj na mŕtvych priateľov z avantgardnej generácie. Posunom v jeho básnickej tvorbe sa stala zbierka Ďakujem ti (1957). Do tejto zbierky zaradil aj básne zo svojho nadrealistického obdobia, čím naznačil návrat k tejto poetike. Pokračoval v básnických zbierkach More bez odlivu (1960), Básne o sne (1962), Smutné rozkoše (1966), Oči a brezy (1972) a Moja jediná (1962).
Bohatá tvorba Vladimíra Reisela sa počas dlhých rokov aktívneho pôsobenia menila. Jedna téma, ktorá sa u neho počas celej tvorby nemenila a dominovala bol vzťah medzi mužom a ženou. Najmä od 70. rokov u neho dominuje ľúbostná a erotická poézia. Najvýraznejšou zbierkou v tejto tematike je kniha Žena a muž (1983) s podtitulom Vnútorné dialógy. Jednotlivé texty sú replikami diskusie medzi partnermi, čím pôsobí ako ich dialóg. Opisuje v nich každodenné radosti a starosti partnerského života.
Nemožno nespomenúť jeho významnú prekladateľskú prácu, v ktorej sa zameral na klasickú aj modernú francúzsku poéziu. Vydal výbery z poézie Apollinaira, Honora de Balzaca, Fourniera, Camusa či Cocteaua. Obsiahly výber z jeho prekladateľskej tvorby vyšiel v roku 1984 pod názvom Preklady.
Tvorba rodáka z Brodzian a Veľkých Bielic bola skutočne bohatá. Vladimír Reisel dožil svoj život v Bratislave, kde v roku 2007 zomrel. Výrazne prispel k poetike slovenského nadrealizmu, čo potvrdzujú aj slová literárneho kritika Mikuláša Bakoša: ,,Reisel pomerne rýchlo vyspel v zrelého básnika a vypracoval svoj básnický svetonázor a poetiku nadrealizmu. Slovenská nadrealistická skupina sa konštituuje v pravom zmysle až vtedy, keď prichádza po Rudolfovi Fabrym druhý básnik. A tým bol Vladimír Resiel.”
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Sériu článkov o literárnych osobnostiach mesta Partizánske z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Radovan Števula
Katarína Janíčková