„Šibi-ribi, mastné ryby, kus koláča od korbáča…“ tejto riekanky sa v najbližších dňoch napočúvame až-až. O tom, že k Veľkej noci patrí tak, ako k nej patria baburiatka, korbáče či zdobené vajíčka, niet pochýb. Aké tradície však Veľká noc ešte ukrýva? Hľadanie pokladov, rituálne umývanie či významná úloha mravcov, to všetko s veľkonočným obdobím spájali naši predkovia.
Najbežnejším symbolom Veľkej noci sú rozhodne vajcia. Prečo však práve tie? Vajíčka symbolizovali plodnosť, obnovenie a nepretržitosť života. To boli vlastnosti, ktoré ľudia v minulosti považovali za extrémne dôležité. Na druhej strane je v súčasnosti obľúbeným symbolom i zajac či baranček. Oba tieto prvky sú koreňom slovenských tradícií cudzie a boli do našej kultúry iba importované. Zajac má veľkonočný pôvod v Nemecku a jahňa bolo starožidovským rituálnym veľkonočným pokrmom, ktorý k nám prišiel až s rozmachom kresťanstva. Najstaršie slovenské veľkonočné zvyky ale pochádzajú ešte zo staroslovanského obdobia.
Kto stretol žobráčku, mal byť šťastný
Odborníci prirovnávajú veľkonočné tradície obsahovo a účelovo k tým vianočným, resp. novoročným. Tak, ako bol zimný slnovrat významným medzníkom čohosi nového v zime, tak je s mágiou počiatku a prosperity spojená aj Veľká noc symbolizujúca príchod jari a leta. Mnoho zvykov je dokonca takmer totožných. Dievčatá si na Smrtnú nedeľu napísali na 13 lístkov mená mládencov a postupne ich deň za dňom spaľovali. To isté sa predsa zvyklo robiť aj od Lucie do Vianoc. Vo všeobecnej rovine je však Veľká noc oproti Vianociam na obyčaje chudobnejšia.
Veľkonočné obdobie sa začína až Kvetnou nedeľou (posledná nedeľa pred Veľkou nocou), pričom ozaj sviatočnými dňami boli len Veľkonočná nedeľa a čiastočne pondelok. Hoci dnes máme aj Veľký piatok ustanovený ako štátny sviatok a deň pracovného pokoja, v niektorých oblastiach tomu tak vždy nebolo a pracovalo sa aj vtedy. Taktiež Zelený štvrtok a Biela sobota boli dňami pracovnými.
Každopádne však bol z hľadiska tradícií pestrý celý veľkonočný týždeň. V Prievidzi napríklad ľudia verili, že oblek ušitý z nití upradených v tomto týždni uchráni majiteľa od utopenia počas búrky či zásahu bleskom. V Šimonovanoch kolovalo presvedčenie, že kto počas obdobia Veľkej noci stretol žobráčku, mal byť šťastný.
Baburiatka, babuliatka, bahniatka aj cicušky
Jednotlivé úkony a tradície sa viazali aj ku konkrétnym dňom. V spomínanú Kvetnú nedeľu je aj v súčasnosti bežné dať si v kostoloch posvätiť baburiatka. Ak neviete čo to je, možno ich poznáte pod názvom babuliatka, bahniatka, baburence, jaburiatka či dokonca cicušky alebo kočičky. Názvov pre tieto vetvičky je krížom-krážom po Slovensku veľa. Ich úloha však bola všade viac-menej jednotná – ochrániť príbytok, v ktorom sa nachádzali pred bleskami a nešťastím. V Skačanoch si do ich zväzku chlapci vkladali bič a dali ho posvätiť spoločne. Verili, že takým bičom poháňané kone sa nikdy nesplašia.
Významnou udalosťou bolo zviazanie kostolných zvonov na Zelený štvrtok, tak ako aj ich rozviazanie na Bielu sobotu. Rôzne úkony vykonané v tomto období „mlčania zvonov“ mali symbolický charakter. Veľmi časté bolo umývanie riadov, statku i samotných ľudí v potoku, často ešte pred východom Slnka. Robilo sa to najmä z dôvodu rituálnej očisty a zaistenia prosperity a zdravia – naši predkovia totiž verili, že vtedy v potokoch tiekla Kristova krv.
Zelený štvrtok podľa zeleniny
Zelený štvrtok sa spája aj s niekoľkými kuriozitami. V obci Novejsa (v roku 1937 ešte išlo o samostatnú obec, dnes je to už súčasť obce Bystričany – Vieska) sypali dievčatá mládencom mravce do postele, aby včas vstávali. Nosenie mravcov po domoch však bolo všeobecne rozšírené aj inde, symbolizovali totiž prosperitu a šťastie. Ak sa dievča na Ponitrí chcelo do roka vydať, na Zelený štvrtok si našlo kaluž, ponáralo do nej holý zadok a pritom odriekalo jednoduchú veršovačku. Ak ste si mysleli, že názov Zeleného štvrtku je odvodený od zvyku jesť niečo zelené, ste na omyle. Štvrtok získal svoje označenie podľa zeleniny ako takej a jedál z nej, ktoré sa v tento deň konzumovali.
Noc zo štvrtka na piatok tvorila akýsi preliv. Čo niekde robili ľudia večer vo štvrtok, to sa inde vykonávalo v piatok ráno a tak ďalej. V Oslanoch ste nesmeli vstávať z postele bosou nohou, aby človek nebol celý rok lenivý, taktiež sa tu nesmeli piecť koláče, prinieslo by to nešťastie. Mládenec z Veľkých Uheriec si mal za ženu vziať to dievča, ktoré na Veľký piatok prvé uvidel.
Hoci bežné sväté omše sa v kostoloch vo veľkonočnom období nekonajú, spievajú sa pašie. Všeobecne rozšírená bola zaujímavá povera, že počas pašií možno odhaliť poklady zakopané v zemi, pretože práve v tomto čase sa poklady „presúšali“. Presúšanie sa javilo tak, že počas pašiových obradov nad skrýšou pokladu blčal belasý plamienok. Bežný smrteľník tak mohol poklad nájsť a vziať si ho, no musel to stihnúť skôr ako pašie doznejú a, samozrejme, musel prekonať nástrahy, ktoré poklady strážili (väčšinou čerti, ktorí sa cenností nechceli vzdať zadarmo).
Na Bielu sobotu sa tradície spájali hlavne s časom rozväzovania zvonov, robili sa úkony spojené s vyháňaním zlého a nešťastia. Všetky práce však mali byť hotové do vzkriesenia. V Prievidzi sa verilo, že po ňom už bola každá práca bezcenná. Na celom území našej krajiny bolo bežné roznecovanie nového ohňa, zväčša sa robilo pred miestnym kostolom. Tento úkon možno poznáte pod názvom „pálenie Judáša“, pričom týmto novým ohňom sa zapaľovala obradná svieca – paškál.
Slávnostné jedlo a tradičná oblievačka
Tradičná bola večera nasledujúca po vzkriesení. Jedávali sa tzv. „sväteniny“ – väčšinou mäsité pokrmy, ktoré sa varili už dopoludnia (klobásy, šunka, údené mäso), ale aj vajíčka. Označenie sväteniny získali po tom, ako ich ľudia v košíku priniesli do kostola na posviacku.
Veľkonočná nedeľa v minulosti znamenala hlavne slávnostný obed. V menu opäť figurovali spomenuté sväteniny a nesmeli chýbať vajcia. Tie často tvorili prvý chod, kedy gazda rozdelil jedno vajíčko medzi všetkých prítomných. Ak sa následne niekto cez rok dostal do moci zlého ducha, mal si spomenúť s kým vajíčko jedol a zlé sily nad ním stratili moc. V Oslanoch však obed začínali chrenom – na znak utrpenia Krista. Aj tu však vidíme veľkú podobnosť s vianočnými zvykmi. Rovnako aj zvyšky veľkonočných jedál boli vnímané ako posvätné, tak ako aj tie vianočné. Škrupiny z vajec dávali vo Veľkých Kršteňanoch na priesady, aby sa vydarili, v Prievidzi omrvinky vysypali do záhrady, aby zelenina dlho trvala.
A čo taká oblievačka a šibačka? Tá sa v minulosti spájala s Veľkonočným pondelkom tak, ako je tomu dnes. Na Hornej Nitre bolo bežné dievčatá aj oblievať aj vyšibať. Zaujímavosťou je, že starší mládenci začínali so šibačkou už v noci, predpoludnie pondelka patrilo skôr mladším chlapcom. Mladší chlapci zvykli skôr odriekať rôzne veršovačky, pre starších bolo typické chodenie s muzikou. Zároveň sa tým starali aj o zábavu v obci – po dlhom období pôstu to bola vítaná zmena a spomienka na fašiangové časy.
Horná Nitra je však zaujímavá aj tým, že pôvodne chlapci oblievali dievčatá podomácky zhotovenými drevenými striekačkami, až neskôr (cca od 30. rokov 20. storočia) ich vymenili za voňavky. Dievčatá sa snažili šibačom ujsť a skryť sa, nakoniec ich ale chlapci lapili. Po oblievačke a vyšibaní obdarovali mládencov koláčom, farbeným vajíčkom a menšou sumou peňazí. Na záver už len dodáme potešujúcu správu pre všetky hornonitrianske feministky, v našom regióne bolo zvykom, že v utorok dievčatá oblievačku chlapcom vrátili.
Zdroje:
- MJARTAN, J., 1937. Zvykoslovie Hornej Nitry. Bratislava: Univerzita Komenského. Dizertačná práca
- HORVÁTHOVÁ, E., 1986. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran
- Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/
Radovan Števula
Katarína Janíčková