Čím to je, že naše tradície, to čo nám zanechali naši starí a prastarí rodičia, sú dnes takpovediac v úzadí záujmu? Globalizácia? Tlak západných kultúr, ktorý bol v ešte nedávnej minulosti badateľný? Všadeprítomná zmena a kolobeh života? Ťažko povedať, zrejme to bude kombinácia všetkých spomenutých vecí, ako aj množstva ďalších zamlčaných.
Alebo je to celé iba subjektívny dojem ľudí, že sa tradície z našich životov kamsi vytratili? Skúsme iný uhol pohľadu. Čo ak sa tradície a spôsob ich prežívania a praktizovania iba zmenili, prispôsobili okolnostiam doby? Nie je to skôr takto? Už v našom článku o trávení Vianoc v okolí Partizánskeho ste sa mohli presvedčiť, že množstvo pôvodných obyčajov dodržiavame aj dnes, hoci často v pozmenenej forme. Tak sa teraz spolu pozrime aj ďalej, nielen na zvykovo bohaté vianočné obdobie. Pozrime sa na to, čo pre ľudí na Hornej Nitre znamenali míľniky roka v podobe Veľkej noci, jari, začiatku leta i žatvy.
Hromnice – druhá fáza zimy
Poďme však pekne po poriadku. Vianočno-novoročné obdobie končilo na „Tri krále“, šiesteho januára. Zavŕšilo sa obdobie koledovania a vinšovania a začala tzv. druhá fáza zimy. Významnejšie tradície, ktoré poznali na celom Slovensku, sa viazali k druhému dňu februára. Aj dnes tento deň poznáme pod názvom Hromnice. Určite ste už počuli známe „Na Hromnice o hodinu více.“ Presne v tomto tvrdení sa odzrkadľuje premena zimy, ktorá bola vo februári iná než tá decembrová – slnko vydržalo počas dňa svietiť o celú hodinu dlhšie.
Zaujímavosťou je genéza samotného názvu dňa. Hromnice pravdepodobne dostali meno po slovanskom bohovi ohňa a hromov – Perúnovi. Pôvodne totiž išlo o pohanský sviatok na poctu tomuto božstvu. Neskôr bolo slávenie prispôsobené kresťanským požiadavkám a aj v súčasnosti sa sviatok spája najmä s posvätením sviec – hromničiek. To, že Hromnice boli významným sviatkom podporuje aj fakt, že sa k nim vzťahovali zákazy niektorých prác. U nás na Ponitrí bola napríklad zakázaná práca v horách. Ak by niekto v tento deň pracoval, počas roka ho mohol zabiť hrom.
Jedlo, zábava a obrady
Dlhšie trvajúcim obdobím nasledujúcim po jednodňovej záležitosti Hromníc boli fašiangy. Dĺžka trvania fašiangov závisí jednak od termínu Veľkej noci a jednak od časového rozmedzia medzi jarnou rovnodennosťou a po nej nasledujúcim splnom. V ranom stredoveku sa obdobie označovalo ako mjasopust, no už počas 13. storočia sa nám tu udomácňoval názov nemeckého pôvodu – fašangy, fašiangy. Končia vždy Popolcovou stredou, v minulosti nazývanou aj Škaredá streda, ktorá zas odštartuje štyridsať dní trvajúci pôst pred sviatkami Veľkej noci.
Keďže išlo o obdobie, ktoré predchádzalo striktnej disciplíne v podobe pôstu, bolo vyplnené zábavami, bohatosťou jedál, pričom v závere bolo už dovolené takmer všetko. Ľudia beztrestne parodovali uznávané normy správania, spoločenské neduhy jednotlivcov a správali sa uvoľnene, akoby v týchto dňoch odkladali svoju identitu a všetko, čo urobili alebo povedali, išlo na konto ich „dvojníkov“ – postáv, ktorých masku mohli použiť. Vybočili zo svojich stereotypov a duševne relaxovali. A to ste si určite doteraz mysleli, že psychohygiena je moderný pojem. Zároveň je tu vysvetlená obľuba fašiangových masiek aj v súčasnosti. Ak ste aj nevedeli, že sú súčasťou plesov u nás, o benátskom karnevale ste počuli stopercentne.
Fašiangy však neznamenali, že gazdovia a gazdiné odhodili sekery a varechy a bezuzdne sa takmer mesiac zabávali. Obdobie bolo pre ľudí aj akýmsi deliacim prvkom, ktorý ukončil obdobie určitých prác a nahradil ho inými (napríklad skončili priadky a nasledovalo tkanie). Taktiež sa počas fašiangov konali rôzne obrady spojené so zmenou stavu jednotlivca. Či už išlo o iniciačné obrady chlapcov (prijímali ich medzi dospelých – mládencov) alebo svadby.
Čas svadieb, zábav a tradičných šišiek
Svadieb sa práve vo fašiangovom období uskutočnila prevažná väčšina z celého roka. Dialo sa to z celkom jednoduchého dôvodu. V inej časti roka na to takmer nikdy nebol čas. Buď bolo obdobie pôstu, kedy boli akékoľvek veselice zakázané alebo mali ľudia toľko práce s úrodou, obrábaním pôdy a starostlivosťou o statok, že na svadobné obrady sa čas nenašiel. Treba ale poznamenať, že svadby a s nimi spojené „must have“ obrady v minulosti trvali niekoľko týždňov a prípravy na ne boli veľkým žrútom času.
Fašiangy boli teda časom zábavy, veselili sa starí i mladí, pričom najintenzívnejšie oslavy prebiehali v posledných dňoch obdobia pred Popolcovou stredou. Zvyčajne trvali od nedele do utorka. Organizovala ich miestna mládež. Obyčaj zábavy konanej v utorok (počas pracovného týždňa) nám pretrváva dodnes, poznáme ho ako pochovávanie basy.
Prirodzene sa oslavy spájali s hodovaním a s ním spojeným nie príliš striedmym pitím alkoholických nápojov. Verilo sa, že kto sa na fašiangy do sýtosti nenaje, celý rok bude hladný. V majetnejších rodinách a u mešťanov boli aj jedlá vyberanejšie, existoval však pokrm, ktorý by ste našli na stole želiarov, sedliakov i v meštianskej kuchyni. Boli ním vyprážané šišky alebo fánky podávané s cukrom a lekvárom. Obľúbené boli aj tu u nás, na Hornej Nitre.
Masky, paródie a tradičné sprievody
„Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde…“ Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov bol sprievod. Tvorili ho zvyčajne skupinky mládencov, ktorí chodili s muzikou po domoch a pýtali jedlo, z ktorého dievčatá pripravovali fašiangové špeciality. Vyzbierané dobroty chlapci napichovali na ražeň alebo zbierali do košíka. Spev dopĺňali aj komickými scénkami, buď sa v rámci nich prezliekali za ženy alebo parodovali príslušníkov iných stavov, resp. vrstiev obyvateľstva. Hoci regionálne rozdiely sa nezaprú ani pri slávení fašiangov, takmer v každom sprievode mal svoje miesto gazda a gazdiná, medveď, cigánka, slamená postava či turoň (volská hlava na tyči s otvárateľnou papuľou a so zvoncami na rohoch).
Neďaleko od nás, v obci Rybany, takto mládenci chodili v pondelok, po nedeľnej zábave, ktorú sami zorganizovali a bola prístupná pre všetkých zadarmo. Okrem toho, že ich v domoch pohostili a niečo im aj pribalili so sebou, ak v domácnosti našli mladú ženu, o nohu jej priviazali klátik, ktorý so sebou niesli. Oslobodili ju však až vtedy, keď sa vykúpila nejakým darčekom navyše. V utorok sa opäť tancovalo v krčme a fašiangy zakončovali až na Popolcovú stredu. Práve vtedy sa preobliekli do rôznych masiek a opäť vyberali jedlo, prípadne peniaze. Ak sa niektorému podarilo nenápadne odniesť z komory kus šunky alebo mäsa, považovalo sa to za prejav šikovnosti. Napokon, keď mládenci obišli všetky domy, skončili v krčme, kde všetko zjedli a peniaze prepili. Basu pokropili pivom, čím ju „pochovali“ a odišli domov.
Tento rok to, žiaľ, s fašiangmi a plesovou sezónou vyzerá ešte stále veľmi biedne. Basu sme naposledy pochovali ešte v roku 2020 a zatiaľ ju nesmieme ani vykopať. Zatiaľ máme aspoň viac času na objavovanie tradícií, plánovanie výletov do okolitej prírody a jej čarovných zákutí či na obohatenie vedomostí o našich Baťovanoch.
Zdroje:
Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru – www.ludovakultura.sk
HORVÁTHOVÁ, E., 1986. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran. 248 s.
Radovan Števula
Katarína Janíčková