Bol jedným z prvých ľudí, ktorí v roku 1989 po päťdesiatročnom exile navštívili Československo. Napriek dlhodobému očierňovaniu mena rodiny ho vítali davy ľudí a spomedzi nich bolo mnoho takých, ktorí akoby zabudli na uplynulé roky a mysleli si, že pred nimi stojí samotný zakladateľ firmy. Kroky Tomáša Baťu mladšieho viedli aj do Partizánskeho.
Tomáš Jan Baťa junior sa narodil ako rakúsko-uhorský občan 17. septembra 1914. Prišiel do neľahkých časov 1. svetovej vojny, s ktorej koncom prišla národná sloboda a samostatnosť. Akási predzvesť i jeho celoživotného osudu. Rodičia Tomáš Baťa a Maria sa vzali v roku 1912. Tomík, ako ho všetci volali, bol ich jediné a vytúžené dieťa. Aj keď boli k svojmu jedináčikovi láskyplný, určite ho nerozmaznávali. O jeho výchove rozhodoval najmä otec a rozhodne k nemu nepristupoval ako k princiatku. Našiel mu opatrovateľku, ktorá s ním rozprávala najmä nemecky a anglicky. Kým nastúpil do školy v Zlíne, ovládal tri jazyky.
Aj keď bol Tomík syn zakladateľa obuvníckeho impéria, do školy chodil vraj pešo a bosý, rovnako ako jeho spolužiaci. Školu v Zlíne navštevoval do 11 rokov. Keď mal 13, otec ho poslal do sveta. Dva roky navštevoval gymnázium v Londýne. Následne absolvoval Baťovu školu práce v Zlíne. Kvôli zdokonaleniu sa vo francúzštine študoval vo Švajčiarsku.
Popritom si musel od malička zapisovať svoje zárobky i výdaje do svojho hospodárskeho denníka. Zvládol všetky operácie pri výrobe obuvi a prešiel si rôznymi oddeleniami. Bol obuvníckym majstrom a absolventom obchodnej akadémie. V roku 1932 pomáhal vo Švajčiarsku otvoriť novú továreň, ktorú sa Tomáš Baťa chystal skontrolovať. Avšak otcove lietadlo tam nikdy nedoletelo. Tomík v čase nehody nemal ani 18 rokov.
Po otcovej smrti prešlo vedenie firmy do rúk strýka Jana Baťu. Ten Tomíka naďalej posielal na štúdiá a dával mu zodpovedné úlohy. Tomík viedol firemné predajne v Zlíne a Zürichu. Od roku 1935 pôsobil v pobočke v East Tilbury, odkiaľ bol pod hrozbou prichádzajúcej vojny povolaný späť do Zlína. Tam sa v snahe ochrániť jeho i firmu rozhodlo o jeho exile a Tomík v roku 1939 pred nacistami ušiel do Kanady.
Mladého muža čakala ďaleko od domova neľahká úloha. Okupácia Čiech a Moravy nacistickým Nemeckom nedovoľovala rodine naďalej slobodne podnikať v Zlíne. Už pred začiatkom vojny boli predvídavo rozoslané skupiny baťovcov, aby zakladali továrne po svete, a tak pokračovali vo výrobe obuvi pod značkou Baťa. Jan Baťa bol taktiež v exile a chcel vybudovať „nový Zlín“ v Belcampe v USA. No situácia na americkom trhu, konkurencia a očierňovanie spôsobili, že Jan Baťa odišiel do Brazílie.
Novým sídlom firmy sa stalo Toronto a „nový Zlín“ začal vyrastať v Kanade. Najskôr musel Tomík nájsť vhodné miesto pre novú továreň. Dlho cestoval po Kanade, až kým nenašiel prostredie, ktoré sa mu páčilo, a ktoré by mohlo i ostatným osemdesiatim baťovcom s rodinami, ktorí mali za ním prísť, pripomínať okolie Zlína.
Bolo to v provincii Ontário, blízko rieky Trent. Baťa tu našiel opustenú papiereň, ktorú nebolo spolu s okolitými pozemkami ťažké odkúpiť. Obyvateľov blízkeho mestečka už tiež nebolo mnoho, no vidina nových pracovných príležitostí ich akiste potešila. Kanada bola mladý štát, v oblasti neboli ani poriadne cesty, priemysel bol ešte len na počiatku, hlavným stavebným materiálom bolo drevo, avšak nadovšetko si cenili slobodu, a práve preto občanom z Československa pomáhali pri ich iniciatíve.
Tomíkovi sa pre „nový Zlín“ nehodil názov Zlín, keďže si uvedomoval, že v daných podmienkach, bude nemožné vybudovať niečo tak usporiadané a moderné. A tak vznikla Batawa.
Ani pre prichádzajúcich baťovcov nebol príchod jednoduchý, aj keď z korešpondencie vedeli, čo očakávať. Odísť z vyspelého pohodlia Zlína do jednoduchých podmienok, v ktorých museli ďalšie mesiace žiť v Kanade, bol akiste nielen kultúrny šok. Navyše museli byť ubytovaní u domácich, keďže sa blízko nenachádzal žiaden hotel. No, hneď sa pustili do práce. Začali s vypratávaním starej továrne, aby sa čím skôr mohla obnoviť výroba.Domy boli prispôsobené pre dané podmienky a stavali sa z dreva. Netrvalo dlho a z továrne začali vychádzať prvé baťovky.
Prvotný rozvoj zabrzdila 2. svetová vojna. So zapojením Veľkej Británie sa zapojila do vojny aj Kanada. Tomáš Baťa sa nezľakol situácie a prišiel s nápadom. Ponúkol továreň pre kanadskú vládu. Vďaka šikovným strojárom z Československa sa baťova firma stala súčasťou zbrojného priemyslu, podporujúceho spojenecké armády. A to nielen svojimi výrobkami. Mnohí z Batawy, pričom jedným z prvých bol samotný Tomík, dobrovoľne vstúpili do armády. Tomík sa stal dôstojníkom Kanadskej armády a zúčastňoval sa bojov v Európe, Ázii, ale aj v Afrike. Dokonca sa dostal aj do Prahy.
Keď konečne skončila vojna, Batawa a aj firma Baťa sa mohli opäť začať naplno rozvíjať. Avšak s prichádzajúcim socializmom boli v strednej a východnej Európe všetky továrne znárodnené. Firma prišla o továrne so 40 000 odborníkmi a o 8 000 predajní.
Okrem tohto definitívneho rozštiepenia začal Tomík a jeho strýko Jan viesť dlhoročný súdny spor o ďalší majetok a vedenie firmy. Ten finančne vyčerpával obe strany, až sa Jan v roku 1962 v prospech svojho synovca vzdal. Zostali mu iba jeho brazílske pobočky. Tento spor vrhol nepekný tieň na meno Baťa a doteraz to potomkovia oboch nadaných podnikateľov nemajú medzi sebou vysporiadané.
Ešte v roku 1946 sa Tomáš Baťa oženil so Sonjou Ingrid Wettstein, svojou celoživotnou láskou. Sonja bola dcéra švajčiarskeho právnika, ktorý spolupracoval s Tomášom Baťom starším. Tomík a Sonja mali spolu 4 deti – Thomasa Georgea, Christinu, Monicu a Rosemariu. Tomáš Baťa bol veľkým filantropom, pôsobil ako príjemný, vtipný a optimistický človek, ktorý zostal verný výchove svojho prísneho otca.
Baťa mladší sa vo svojich podnikateľských schopnostiach ukázal ako pravý syn svojho geniálneho otca. V slobodnom prostredí Kanady rozvinul firmu Baťa do svetovej veľkosti. Aj keď u nás zostáva v tieni svojho otca, práve Tomík dosiahol nevídané úspechy po celom svete. V roku 1984 vyrobila firma 220 miliónov párov topánok a vo svojich predajniach predala 314 miliónov párov. Firma Baťa sa tak stala najväčšou obuvníckou spoločnosťou vo svete, ktorá mala viac než 100 tovární v 90 krajinách a 5 000 obchodov. Zamestnávala 90 000 zamestnancov.
Rovnako, ako Tomáš Baťa starší, vedel Tomík spraviť odvážne a správne rozhodnutia v správny čas. Aj keď sa, samozrejme, nevyhol chybám. Firmu viedol v turbulentných časoch a napriek tomu, že podnikal v prostredí dravého kapitalizmu a konkurenčných bojov, zostával „starou školou“. Vyznával pevné pravidlá a etické podnikanie. Zaujímal sa o svojich ľudí a podnikanie bral ako službu. V Československu sa meno Baťa nemohlo tešiť veľkej popularite. Pamätníci akiste nezabudli, ale politici celé roky firmu očierňovali v snahe odobriť zoštátnenie majetkov bez kompenzácie.
Keď prišiel november 1989, situácia sa začala meniť. Ani nie o mesiac prišiel do krajiny na svoju prvú návštevu Tomáš Baťa aj s manželkou. Všade ho vítalo mnoho ľudí. Vládla atmosféra slobody a nadšenia. Samotný Tomáš to opísal ako zážitok, na ktorý nikdy nezabudne. Hlavne preto, že vie, že ľudia v ňom videli viac symbol, než osobu. Stretol sa s vládnymi predstaviteľmi, ale najmä obyvateľmi v Prahe, Bratislave, Gottwaldove a aj v Partizánskom.
Aj keď návšteva v Partizánskom nebola vopred oznámená, vítalo ho okolo 4000 ľudí. Navštívil závody a ľudom sa prihovoril z pódia vytvoreného z krabíc s topánkami. Do nášho mesta sa vrátil opäť v roku 1995 a slávnostne odhalil sochu Tomáša Baťu staršieho, v tom čase umiestnenú pred vstupom do fabriky.
Do Zlína sa pravidelne vracal a jeho návštevy neboli len formálne. Stál pri založení Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne, mimovládnej organizácie Junior Achievement, ktorá podporuje a vzdeláva mladých budúcich podnikateľov. Opravenú vilu svojho otca ponúkol Nadácii Tomáša Baťu. Prevzal niektoré znárodnené podniky a predajne. Svojím prístupom k podnikaniu bol vzorom sociálnej zodpovednosti úspešného človeka.
Za svoju celoživotnú činnosť získal mnoho vysokých štátnych ocenení – Rád Kanady, Slovenský Biely dvojkríž, Rád T.G. Masaryka, bol čestným doktorom VŠE v Prahe a Technickej fakulty univerzity v Brne. Firmu Baťa riadil do svojich 80. rokov. V roku 2001 vedenie firmy prevzal jeho syn Thomas G. Baťa. Tomáš Baťa mladší sa až do svojej smrti v roku 2008 v Toronte snažil plniť otcov sen a stať sa obuvníkom pre celý svet. A sen splnil.
Za fotografie z Partizánskeho ďakujeme Klubu ABŠ v Partizánskom.
Zdroje:
- F.Valach: Fenomén Baťa
- https://batastory.net/cs/milniky/tomas-bata-jrDnes
- https://www.nadacetomasebati.cz/
- https://ct24.ceskatelevize.cz/domaci/2943629-okamzik-zastinujici-vsechny-ostatni-pred-30-lety-se-tomas-bata-vratil
- https://www.bata.sk/historia-spolocnosti.html
- https://www.idnes.cz/zlin/zpravy/99-vet-o-zivote-tomase-bati-mladsiho.A130831_1971517_zlin-zpravy_ras
Radovan Števula
Katarína Janíčková