Baťa podnikal aj v zámorí – Baťove mestá v Brazílii, USA a Kanade

5

V roku 1939 sa všetko mení a menia sa aj Baťove závody. Po celom svete vznikajú nové továrne a pri niektorých aj mestá. No situácia v Zlíne sa s prichádzajúcou vojnou komplikuje a je na mieste prehodnotiť ďalšie riadenie spoločnosti. Syn a manželka Tomáša Baťu emigrujú do Kanady. Jan Antonín Baťa s rodinou do USA. Zakladajú tam nové mestá, akési Zlíny na americký spôsob. Rodinné cesty sa rozchádzajú. Thomas Baťa zostáva v Batawe a postupne preberá vedenie spoločnosti. Jan Baťa sa uchýli do Brazílie, kde zakladá uprostred džungle ďalšie mestá.

Belcamp, USA

Podnikanie v USA od začiatku Tomáša Baťu lákalo. Zvažoval aj presunutie továrne do tejto pre neho podnikateľsky zaujímavej a slobodnej krajiny. Sám tu bol niekoľkokrát naberať skúsenosti a v roku 1919 poslal aj Jana Baťu, aby v meste Lynn začal s podnikaním a založil továreň. Pre neznalosť trhu tento prvotný pokus skončil neúspechom. O 10 rokov neskôr firma zriadila v USA sieť predajní. V roku 1933 boli zakúpené rozsiahle pozemky v meste Belcamp (štát Maryland). Pôvodne to bola poľnohospodárska pôda a rekreačné stredisko. Maličkú osadu začali Baťovci tesne pred vojnou premieňať na významný priemyselný areál. Výhodnú polohu zabezpečovala železnica, ale aj umiestnenie na hlavnej trase medzi New Yorkom a Washingtonom. Architektúra mesta bola navrhnutá v roku 1937 architektmi Karfikom a Gahurom. Bol postavený areál továrne, päťpodlažná výrobná hala a obytná štvrť s prvými 70-timi domami. Tak, ako ostatné baťovské kolónie vo svete, mal byť Belcamp do istej miery sebestačný, určený pre približne 30 000 obyvateľov. Poskytovať mal ekonomické, sociálne i športové príležitosti. Po anexii Československa nacistickým Nemeckom sa Jan Baťa rozhodol, že Belcamp bude novým Zlínom, centrom všetkých firemných aktivít (pôvodne mal byť ústredím pre firemné aktivity v Severnej Amerike). Spolu s Janom emigrovalo aj 100 inštruktorov zo Zlína. Vtedajší prezident USA Roosvelt súhlasil s Baťovými plánmi pre Belcamp a prisťahovalecký úrad udelil súhlas k práci Baťovcom. Boli tu vybudované jednopodlažné sklady, hotel s obchodmi na prízemí a divadlom, klavírna kaviareň, tanečná sála. Koncom roku 1939 v továrni už pracovalo cez 600 Američanov. Avšak mnoho amerických pracovníkov odmietlo bývať v Belcampe, rozhodli sa žiť mimo kolónie. Sociálna štruktúra a vzťah zamestnanca a manažéra sa im ťažko prijímali. Zatiaľ čo v Zlíne a ďalších kolóniách bolo všetko organizované firmou – voľný čas, zdravotná starostlivosť, aktivity po práci, americký zamestnanci neboli na niečo také zvyknutí. Plus tu bol enormný tlak médií, odborov a aj vlády, kvôli čomu vznikala veľmi negatívna verejná mienka o Baťovi. Dalo by sa povedať, že Belcamp bol československým mestom v USA, ktoré zlyhalo kvôli tomu, že bolo príliš európske. Konkurencia firmu Baťa na území USA nechcela (dokonca vraj usporiadali zbierku proti Baťovi, z ktorej boli financované zásahy proti Baťovi) a nakoniec sa im podarilo dosiahnuť svoj zámer. Ďalší inštruktori nedostali víza a tí, čo už boli v USA nemohli pracovať pre firmu. V továrni boli časté kontroly a padali obvinenia o práci detí, práci bez víz, bez sociálneho poistenia… Firma Baťa bola zapísaná na čiernu listinu, … Jan Antonín Baťa, ktorý tu nebol viac vítaný, nakoniec emigroval do Brazílie. Belcamp stratil svoj pôvodný zámer, centrom pre Severnú Ameriku a postupne i celosvetovým centrom firmy sa stala Batawa v Kanade. V dvojdomkoch v Belcampe (dnes Riverside) bývali baťovské rodiny až do polovice 80. rokov. V 90. rokoch firma ukončila svoje podnikanie a továreň bola v roku 2005 zdemolovaná.

Areál továrne v meste Belcamp. Foto: Reddit

Batawa, Kanada

Ochota a ústretovosť miestnych, nádhera ontárijského mája pripomínajúca rodný Zlín rozhodli o polohe ďalšieho baťovského satelitu, tentoraz v Kanade. Zo Zlína v roku 1939 emigroval syn zakladateľa firmy, familiárne nazývaný Tomík, aby založil mesto na slobodnom americkom kontinente. V provincii Ontário odkúpil starú papiereň a pomocou stovky Čechoslovákov, čo prišli s ním, začal vyrábať topánky. Krátko po príchode, podľa návrhu architekta Roberta Podzemného postavili novú päťpodlažnú továreň, domy, postupne školy, kostoly, športové zariadenia, poštu, banku. Novovznikajúca osada dostala názov Batawa (BATA + OttaWA). Oblasť bola chudobná, po hospodárskej kríze v podstate opustená, s nedostatkom pracovných príležitosti. Thomas Bata svojím príchodom prispel k zlepšeniu života všetkých v okolí. Príchod bol pre československé rodiny vcelku dramatický. Mnohým na hraniciach pri odchode Nemci vzali batožinu. Po príchode nemali kde bývať, bývali u obyvateľov neďalekého Frankfordu. A rodiny zo Zlína, zvyknuté už na luxus mesta sa vrátili akoby o storočie späť. Latríny, žiadna tečúca voda v umývadlách, nedostatok jedla a žiadna krčma v osade. Novopostavené domy sa líšili od tých, čo poznáme z ostatných baťovských kolónií. Keďže baťovcov tlačil čas a zima sa blížila, boli postavené z dreva. Architekt Pokorný navrhol dva typy – jednodomok a dvojdomok, ich riešenie bolo veľmi úsporné. Zaujímavosťou je, že tieto kanadské baťovské domky, môžeme nájsť aj na Slovensku. Vedúci výstavby Batawy – Antonín Novotný sa po vojne vrátil do mesta Svit a tam ich skúsil stavať tiež. Dodnes dva stoja a miestni túto časť volajú Kanada. Výstavba v Batawe bola počas vojny obmedzovaná, povoľovala sa výstavba len na vojenské účely. Počas vojny továreň napomáhala spojeneckému zbrojnému priemyslu. V blízkosti továrne bola postavená obchodná budova a spoločenský dom, postavený z dreva, kde sa konali spoločenské vystúpenia, spoločné posedenia, prednášky a stretnutia obyvateľov. Po vojne pribudla strojáreň. Tá neskôr svojimi strojmi zásobovala baťovské továrne po celom svete, čím zastúpila už vtedy komunistami ovládaný Zlín. Do Batawy postupne prichádzali aj baťovci z ďalších satelitov. Avšak kapacitne bola časom nedostačujúca. Riadenie firmy bolo v polovici 60. rokov presunuté do Toronta. Výroba v továrni fungovala 60 rokov – až do konca 20.storočia. Neskôr pozemok odkúpila manželka Thomasa Batu, Sonja a pre továreň i mestečko naplánovala revitalizáciu. Dnes sa tu nachádza lyžiarske stredisko. Z továrne je rezidenčná, komerčná a sociálna budova. Rovnako existuje interakcia medzi ľuďmi, ktorí sa narodili v Batawe a dnes žijú po celom svete. Táto skupina sa volá Batawa Kids. Obyvatelia mestečka, v súčasnosti ich je okolo 300, pokračujú v komunitných tradíciách vytvorených českými prisťahovalcami. Nachádza sa tu živé a priateľské spoločenstvo uprostred krásneho prostredia. Priam idylický osud baťovského satelitu.

Továreň v Kanade. Foto: Flickr – sludgegulper

Príchod do Južnej Ameriky – Brazília

Jan bol vo firme tým človekom, ktorý počas niekoľkých rokov systematicky vyhľadával vhodné miesta, na ktorých by mohli byť vybudované vzorové baťovské mestá a priemyselné továrne. Precestoval Francúzsko, Holandsko, Juhosláviu, Poľsko, Indiu, Singapur, Spojené štáty a ďalšie. Mal skúsenosti, poznal potreby a plány pre novovznikajúce priemyselné mestá, vedel zhodnotiť prostredie. A práve toto využil pri osídľovaní Brazílie. Pôvodný model adaptoval prostrediu a vznikol nový typ Baťových satelitov – agrárno-priemyselné mesto, kde sa obyvatelia venovali aj poľnohospodárstvu. V pôvodných plánoch bolo založiť 10 miest. Nakoniec sa Janovi Baťovi podarilo v oblasti druhej najväčšej rieky Brazílie, rieky Paraná založiť šesť kolónií. Zámerom expanzie do Brazílie nebolo vybudovať ďalšiu fabriku na obuv, ale chovať dobytok na kožu, ktorá by slúžila ako surovina pre iné Baťove podniky vo svete. No vojnová situácia určila iný zámer. Jan Baťa začal osídľovať a do nových miest prichádzali utečenci nielen z Čiech, ale aj Európy a celého sveta. Rovnako za lacnými pozemkami prichádzali aj chudobnejší obyvatelia z iných častí Brazílie.

Batatuba

Firma Baťa pôsobila v Brazílii od roku 1932. Prvá továreň na výrobu obuvi bola vybudovaná meste São Paulo a odtiaľ bola prenesená do továrne v novom meste Batatuba, ktoré bolo založené v roku 1940. Názov Batatuba je odvodený z jazyka miestnych indiánov a  znamená Bata-otec. Popri obuvi sa vyrábali aj ponožky, tovar z gumy. Fungovala tu garbiareň. Stará poľnohospodárska usadlosť bola postupne premenená na malé priemyselné mestečko. Ako prvý bol postavený dom na kopci pre Jana s rodinou, potom továreň v údolí a na druhom kopci už tradične, boli postavené domy pre zamestnancov, nasledovali priestory pre obchody a služby. Taktiež boli vybudované školy, škôlky, zdravotné stredisko. Výroba pokračovala až do 80. rokov. Batatuba je súčasťou mesta Piracaia a je tu pochovaný Jan Baťa.

Budova Baťa v meste Batatub. Foto: Pinterest

Vila CIMA

Druhá česká kolónia, štvrť Vila CIMA, bola založená v západnej časti São Paulo ako súčasť mesta Indiana s veľkým potenciálom. Plány spadajú do roku 1940, kedy do mesta prišla produkcia firmy. No mesto samotné sa začalo budovať pravdepodobne v roku 1951. Vila CIMA bola plánovaná pre 1500 obyvateľov. Firma tu mala plantáže bavlny, ricínu, eukalyptu, mentolu, a rodina Jana tu taktiež mala svoj dom. Vila CIMA nie je často uvádzaná medzi baťovskými satelitmi. Buď preto, že to bola iba súčasť väčšieho mesta (avšak takýto postup nie je ojedinelý pri zakladaní baťovských kolónií), alebo pre krátku históriu a nedostatok materiálov. Pravdepodobne pre finančné ťažkosti sa Vila CIMA nerozvíjala a po smrti Jana Baťu bolo územie predané a určené na rekreačné účely. Neskôr boli budovy postupne demolované, tehly využili miestni z okolia pri stavbe svojich obydlí. Pred desiatimi rokmi vo Vila CIMA stálo už len pár domov a hlavná budova továrne.  

Mariápolis

Mesto Mariápolis bolo založené v roku 1943 v brazílskom štáte São Paulo. Pomenované je po manželke Jana – Marii Baťovej. Je to vôbec prvé mesto založené vo veľkej vzdialenosti od iných veľkých miest. Vzniklo uprostred nepreniknuteľnej džungle, navyše zničenej požiarom. Na začiatku tu nebola žiadna infraštruktúra. Priekopníkmi na území boli Vladimír Kubík a Vendelín Hnilica, neskôr bola starosť o výstavbu zverená zaťovi Jana Baťu Ljubilavovi Mitrovičovi. Dnes ma Mariápolis 4000 obyvateľov.

Bataguassu

V štáte Mato Grosso do Sul bolo založené v roku 1948 mesto Bataguassu. Názov pochádza zo slov Bata a guassu. Guassu volali domorodci potok, ktorí pretekal územím, znamená to veľký – čiže Baťov veľký potok. Bataguassu je dnes najväčším mestom založeným Janom Baťom na území Brazílie. Má viac než 20 000 obyvateľov. Starostlivosť o rozvoj a kolonizáciu prevzala Baťova dcéra Edita de Oliviera s manželom, ktorý mal kontakty nápomocné pri rozvoji. Rozdiel oproti iným brazílským mestám je evidentný na prvý pohľad. V meste sú rovné ulice, prízemné alebo jednoposchodové budovy so záhradami. Bataguassu má výhodnú polohu, leží pri moste cez rieku Paraná, ktorý spája štáty Mato Grosso a São Paulo.

Pohľad na mesto Bataguassu, v pozadí rieka Paraná. Foto: internet

Batayporã 

Ďalším mestom v štáte Mato Grosso je Batayporã, ktoré vzniklo v roku 1954. Názov tohto mesta znamená Baťova dobrá voda. Vedúcim kolonizačných prác na území bol Jindřich Trachta. Mal na starosti predaj pozemkov, zaistenie základných prvkov infraštruktúry – výstavbu ciest, mostov, stavbu píly, tehlárne, továrne na škrob. Batayporã má letisko a je bránou do južnej časti štátu Mato Grosso. Aj tu nájdeme ulice pretínajúce sa v pravom uhle. Domy so záhradami, veľa zelene, stromov, parkov a detských ihrísk. V meste Batayporã sa konajú trhy s dobytkom. Dnes má mesto cez 11 000 obyvateľov.

Anaurilândia

Anaurilândia je mesto obklopené poľnohospodárskou pôdou a riekou Paraná v štáte Mato Grosso. Dnes má mesto takmer 10 000  obyvateľov. Diaľnicou, ktorá prechádza mestom je spojená s ďalším baťovým satelitom – mestom Batayporã.

Týmto končí putovanie po baťovských satelitoch vo svete. Zo srdca Zlína sa firma dostala na každý obývaný svetadiel a do mnohých krajín. Aj keď sa tieto baťovské kolónie menili a prispôsobovali prostrediu a podmienkam, spoločné črty sú rozoznateľné na prvý pohľad. A nie je to len architektúra, čo spája Partizánske s ďalšími Baťovými mestami vo svete.

Zdroje:

Fotografie: