V tých časoch to bolo na našom území niečo neslýchané. Použiť úrodnú pôdu na stavbu továrne. A tak Baťove závody v Podtatranskej kotline odkúpili iba močaristú oblasť. Rovnako ako o pár rokov neskôr na území dnešného Partizánskeho museli územie najskôr vysušiť. Tým sa mohla začať písať história jedného z najmladších miest na Slovensku.
Po 1. svetovej vojne a Veľkej hospodárskej kríze bol nedostatok tovaru a všetky materiály boli drahé. V tom období bolo výhodnejšie založiť si na výrobu potrebného materiálu vlastný podnik ako si ho nechať dovážať. Firma Baťa založila vo svete mnoho pobočiek. A spolu s niektorými fabrikami založila aj celé nové mestá. Na Slovensku sú takéto mestá dve. Naše Partizánske a o pár rokov staršie mesto pod Tatrami – Svit.
Na výrobu obuvi sú potrebné rôzne materiály, popri usniach, kaučuku, sú to aj nite. Práve na výrobu syntetických nití bola na odkúpených pozemkoch obce Veľká (pri Poprade) v roku 1934 založená prvá výskumná stanica. Niesla názov Baťove závody Batizovce alebo Výskumná stanica výroby umelého hodvábu Baťových závodov v Batizovciach. Akoby táto stará obec svojím názvom bola vopred predurčená pre meno moravského podnikateľa. Lokalita pod Tatrami vyhovovala najmä pre mäkkú vodu z hôr, potrebnú pri výrobe. Prvých 50 metrov cesty, prvá továrenská budova, prvý obytný domček. Postupne nasledovalo pristavenie ďalších siedmych obytných domov pre zamestnancov výskumnej stanice. Tak sa začala výstavba osady, budúceho mesta. Pribudli typizované domy, slobodárne, internát i spoločenský dom. V roku 1937 sa začal pre osadu používať názov Svit – odvodený od Slovenská viskózová továreň. Iná teória hovorí, že pomenovanie je odvodené od ostrihaného, stočeného rúna ovce, keďže umelé vlákno malo nahradiť aj ovčiu vlnu. V tomto roku vzniká jednotriedka aj kino. V roku 1962 sa Svit stal mestom.
Baťovská architektúra
To, že Svit patrí k „Baťovým mestám“, je zrejmé na prvý pohľad. Rozľahlý fabrický areál je tvorený tzv. „etážovkami“. Sú to najčastejšie troj- až päťpodlažné, ( vo Svite je aj jeden sedempodlažný) výrobné objekty. Železobetónový trojtraktový skelet je vyplnený tehlovým murivom a oknami. Areál továrne bol oddelený od obytnej zóny spoločenským domom so zónou služieb a obchodnou zónou. Funkcionalistické tehlové domy a dvojdomy s plochou strechou postavené pre zamestnancov tvoria červenú kolóniu. Chladné podtatranské počasie a nariadenia Slovenského štátu donútili prispôsobiť architektúru a ďalšie domy sa stavali už omietnuté a so sedlovou strechou.
Továreň
V čase svetovej hospodárskej krízy rástla vo Svite moderná fabrika na umelé vlákna. Vznikla na základe vízie Tomáša Baťu, no výstavbu zrealizoval jeho mladší brat Jan Antonín Baťa. Z prvej pokusnej stanice vznikla továreň. Popri chemických závodoch fungovala aj textilná výroba. Továreň i mesto sa rozvíjali, obstáli aj počas vojny. A potom prišlo znárodnenie. Vytvorili sa dva samostatné národné podniky. Tatrasvit s výrobou pančúch, teplákov, svetrov. A Chemosvit s výrobou vlákien, celofánu a umelej striže. Oba fungujú dodnes.
História Svitu a Partizánskeho bola od začiatku popretkávaná a je tomu tak dodnes. V určitom období dokonca továreň vo Svite patrila pod správu Baťovian.
Baťova škola práce
Rovnako ako v bývalých Baťovanoch, i vo Svite fungovala Baťova škola práce. V septembri 1939 sa začal výchovno-vzdelávací proces. Mladí muži a mladé ženy nosili uniformy, povinne bývali v internáte, pracovali vo fabrike a študovali na odbornej škole. V Baťovej škole vo Svite boli tri základné odbory – strojnícky, chemický a textilný. Žiaci pracovali denne 8 hodín, potom nasledovala hodinová prestávka na obed a pokračovali výučbou, ktorá trvala tri až štyri hodiny. Okrem výchovy, práce a vzdelania nadobúdali aj finančnú gramotnosť. A po absolvovaní mali istú prácu vo firme Baťa. Baťova škola práce zanikla spolu so súkromnými školami v roku 1948.
Vlaková stanica
Vlaková stanica vo Svite je unikátna z niekoľkých dôvodov. Je orientovaná akoby naopak. Je tak pamiatkou na pôvodné plány mesta, ktoré sa malo rozvíjať smerom na sever pod Tatry. Nie na juh, k pohoriu Baba, tak ako to je dnes. Hlavný vchod je preto orientovaný na sever. Jej dokončenie trvalo viac než 20 rokov. Stanicu začali stavať v roku 1948 a návrh pochádza z dielne zlínskych architektov. Dokončená bola v roku 1969. Je pozoruhodná z vonku – veľká kopula s kovovým nápisom Svit a za ňou nádherné Tatry i z vnútra – kopulovitý tvar vytvára zaujímavú akustiku, priečelie stanice zdobí farebná vitráž. Stanica dnes síce neslúži svojmu cieľu, no napriek tomu nie je úplne opustená. V jej priestoroch sa nachádza prvé múzeum vo Svite – Baťa pod Tatrami.
Stopy minulosti
Nie sú to len tehlové domy a továreň, ktoré aj dnes svedčia o pôvode mladého malého mesta. Svit sa hlási ku svojim počiatkom. Na počesť Tomáša Baťu bol založený pred továrňami park s jeho sochou, pomenovaný po človeku, ktorému mesto vďačí za svoj vznik. Námestie nesie meno Jána Antonína Baťu, rovnako aj stredná odborná škola polytechnická. Bývalí absolventi Baťovej školy práce sa od roku 1994 pravidelne každý rok stretávajú. Sú v kontaktne aj s absolventami Baťovej školy v Baťovanoch. V roku 2018 pri príležitosti 120. výročia narodenia Jána Antonína Baťu otvorili členovia Občianskeho združenia Rozpuk v spolupráci s Klubom absolventov Baťovej školy práce v priestoroch železničnej stanice expozíciu venujúcu sa fenoménu Baťa, histórii vzniku fabriky i mesta. A tak je odkaz bratov Baťovcov vo Svite cítiť na každom kroku.
Zdroje:
Múzeum Baťa pod Tatrami: https://www.batapodtatrami.sk/
http://www.uzemneplany.sk/clanok/historia-a-sucasnost-mesta-svit
https://www.svit.sk/mesto/o-meste/historia-mesta/
https://mytatry.sme.sk/c/20923781/vymyslel-model-sukromnej-skoly.html
Radovan Števula
Katarína Janíčková