Život ide ďalej aj vtedy, keď svet príde o veľkého človeka. Na to myslím vždy, keď čítam o smrti Tomáša Baťu. Trochu sa za takú myšlienku aj hanbím, ale potom si uvedomím, že to z neho robí ešte väčšieho velikána. Dnes od smrti Tomáša Baťu uplynulo 90 rokov.
12.7. 1932 letisko Otrokovice
Pilot Brouček sa pripravuje na ďalšiu z pracovných ciest. Svoju prácu miloval. Bol skúseným letcom a viesť baťovské letectvo bola pre neho česť. O to viac si užíval pracovné cesty so svojim šéfom. Tomáš Baťa sa lietania spočiatku bál, ale nezaprel v sebe vizionára a pragmatika, preto považoval lietanie za cestovanie budúcnosti. Človek by sa z neho aj vysmial – taký velikán a bojí sa lietania ako malý chlapec. Vo svojom vizionárstve to myslel vážne, založil leteckú spoločnosť a za prácou lietal často.
Dnes sa šéf ponáhľa. Letí do Švajčiarska, do mesta Möhlin, ktoré založila a v dnešný deň otvára jeho spoločnosť. Okrem pracovných povinností sa teší na syna Tomíka. Chce ho stihnúť ešte predtým, ako odletí na stáž do Ameriky. Počasie má dnes ale iné plány. Je veľmi hmlisté ráno, ktoré odlet z letiska v Otrokoviciach stále posúva.
Pripravené je lietadlo Junkers F-13 – veľmi elegantný letúň, ktorý sa v Československu nedá zaregistrovať. Na to, aby ho firma Baťa mohla používať, využila svoju pobočku v Nemecku, kde to možné je. Lietadlo má kabínu pre pasažierov a kokpit pre pilota v prednej časti lietadla. V kokpite je miesto pre dve osoby a nie je uzavretý. Letec počas celého letu prakticky sedí vonku. Lietadlo nemá výškomery, či navigácie, v tomto čase sú to neznáme pojmy. Lieta sa “na oči”, podľa toho, čo pilot vidí a podľa jeho skúseností.
Tomáš Baťa a pilot Brouček čakajú na zlepšenie počasia. V hmle sa v týchto rokoch nelieta, pilot môže ľahko stratiť orientáciu. S pribúdajúcim časom, už je to hodina, stráca Baťa trpezlivosť. Nerád by zmeškal svojho syna. Letci obvolávajú viacero letísk na trase, aby zistili, ako sa vyvíja situácia s počasím tam. Zo všetkých letísk hlásia slnečné počasie. Zdá sa, že hmla je len lokálna. Keďže sa Baťa skutočne ponáhľa, rozhodnú sa nečakať na úplne rozplynutie hmly a pripravia sa na odlet.
Keď Tomáš Baťa lieta s viacerými spolupracovníkmi, sedáva v kabíne. Ak letí sám, ako dnes, vždy si sadne k pilotovi. Je to veľmi ľudské gesto, a zdá sa, že si nakoniec Tomáš Baťa to lietanie obľúbil. Všetko je pripravené. Lietadlo je na dráhe. Hmla je len lokálna, poletia pár minút na slepo a všetko bude v poriadku. Je 8 minút pred 6 hodinou ráno.
Štartujú. Lietadlo vzlietne. Stratí sa v hmle. Trvá to len niekoľko minút. Na letisku počuť obrovskú ranu. Lietadlo sa po pár minútovom lete zrútilo. Pilot Jindřich Brouček a Tomáš Baťa sú mŕtvi.
Smútok, dojatie. Všetci sú dotknutí správou, ktorej nikto nechce veriť. Zlín sa ponorí do tmy, všade vejú čierne zástavy.
Tomášovi Baťovi vystrojili veľkolepý pohreb. Na jeho smrť reagujú svetové média a aj osobnosti ako prezident Tomáš Garrigue Masaryk, alebo Karel Čapek. Jeho brat Jan Antonín Baťa, ktorý sa ujal vedenia firmy na pohrebe povedal:
„Spolupracovníci! Padl… Nejlepší z nás padl, oběť naší práce. Naše velká pracovní rodina ztratila svého zakladatele, budovatele a vůdce. Tělu svého vůdce vzdáváme dnes poslední poctu. Jeho duch však zůstává mezi námi, uprostřed jeho a našeho díla, protože ten duch žije v nás: duch jeho práce, jeho nadšení, jeho obětavost a píle zůstane nám pro věky příkladem. Pracujeme společně na velkém díle. Toto dílo nám odkázal zesnulý Tomáš Baťa ve své závěti…“
A skutočne. Vedenie firmy uistilo verejnosť, že pokračuje vo všetkých svojich aktivitách. Gabriela Končitíková vo všetkých svojich prednáškach o Tomášovi Baťovi s humorom poznamená, že pre firmu Baťa tragická strata Tomáša Baťu akoby nič neznamenala. Vo firme vybudoval systém, v ktorom si každý vychováva svojho nástupcu. Ak vám v tomto systéme niekto vypadne, systém funguje ďalej. A to platí aj pre najvyššieho šéfa. Firma Baťa pokračovala a prosperovala aj po tragickej smrti jej zakladateľa.
Ak navštívite Zlín deväťdesiat rokov od smrti Tomáša Baťu, nevynechajte Pamätník Tomáša Baťu. Ide o nepochybne najlepšie dielo baťovskej architektúry, ktorého autorom je František Lydie Gahura. Kedysi sa v ňom nachádzalo presne to lietadlo, v ktorom Tomáš Baťa prišiel o život. Dnes tam nájdete jeho repliku. Bude vás pri nej mraziť a asi aj pochopíte, že lietanie v 30.-tych rokoch bolo úplne iné ako dnes a bolo sa čoho báť. Samotný pamätník je železobetónový skelet vyplnený sklom, prežiarený slnkom a v noci žiariaci sám. Budova technicky vyšperkovaná je najlepšou pripomienkou pre vizionára a továrnika Tomáša Baťu.
Radovan Števula