Janko Jesenský bol slovenský prozaik, básnik, ale i prekladateľ. Pochádzal zo šľachtického rodu, ktorý mal prívlastok podľa obce Horný Jasov. Časť svojho života prežil aj blízko nášho regiónu, v susedných Bánovciach nad Bebravou. Má tu svoj pamätný dom, ulicu, gymnázium, ktoré je po ňom pomenované. Ani Partizánske nezostalo národnému umelcovi nič dlžné a je po ňom pomenovaná jedna ulica v širšom centre mesta.
Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím.
Narodil sa na sklonku roku 1874 a to v predposledný deň v roku, čiže 30. decembra. Jeho rodným mestom bol Turčiansky sv. Martin. Otec Ján Baltazár Jesenský – Gašparé bol advokátom a pronárodne činnou osobou. Jeho matkou bola Adela Ballová, už druhá manželka Jána Baltazára, ktorú si vzal po smrti prvej ženy. S Adelou mal Ján Baltazár tri deti, okrem najstaršieho Janka ešte Fedora a Vladimíra.
Od mladosti, keď ho formoval otec a neskôr profesori slovenského presvedčenia, bol u neho pestovaný pozitívny vzťah ku všetkému slovenskému. O otca prišiel Janko ako 15-ročný. Boli to pre rodinu veľmi ťažké časy, kedy prišli aj o dom, aj o veľkú časť majetku. Tieto skutočnosti Janka natoľko ovplyvnili, že ich použil ako predlohu pri tvorbe postavy Dr. Landíka v jednom zo svojich najznámejších románov – Demokrati.
Rok po otcovej smrti nastúpil Janko na gymnázium do Kežmarku a stal sa spoluzakladateľom tajného študentského združenia Kytka, kde žiaci recitovali svoje práce a ostatní ich kriticky hodnotili. V týchto rokoch sa u Janka Jesenského formuje cit pre literatúru a z roku 1889 sa nám zachovala aj jeho vôbec prvá báseň – Večierkom. Študentské združenie, ktorého bol Janko spoluzakladateľom, začalo vydávať aj časopis Lúč, kam prispieval svojimi básňami. Študentský spolok Kytka bol neskôr rozpustený a jeho členovia vyhodení zo štúdií. To sa už Janka nedotklo, pretože už v Kežmarku neštudoval.
Po maturite v meste, v ktorom sa vôbec necítil dobre / sám o tomto období píše: „Zas dialim sa od tmavých múrov, by nevrátil sa nikdy viac, v to hniezdo zlosti, nenávisti, v to hniezdo pomsty: Kežmarok.“, odišiel študovať za advokáta do Prešova. Popri štúdiu neustále písal a jeho diela boli uverejňované časopisecky. Vyšla mu aj jeho prvá próza Pre jeden fúz. Po štúdiách odišiel na povinnú vojenskú službu, ktorú si dva roky odkrúcal v Bratislave a Šoproni. Ani tu nešlo všetko hladko a pre svoju povahu, ktorá častokrát autoritami akosi pohŕdala, samozrejme, nie vždy cielene, sa zase Janko Jesenský dostal do problémov. Pre nedorozumenie s cvičiteľom dostal rok vojenčiny navyše. Z tohto trestu si odslúžil dva mesiace.
Janko Jesenský mal rád svoju mladosť a vedel si ju aj patrične užívať. Žil bohatým spoločenským životom, rád sa zúčastňoval zábav, hral ochotnícke divadlo, tancoval, viedol aktívny život. Po ukončení štúdií, v rámci koncipientskych rokov, kedy musel u advokátov vykonávať akúsi prax, sa neustále vracal do Martina, ktorý mal tak rád. V pamäti Martinčanov, súčasníkov, bol zapísaný ako veľkorysý švihák, ktorý často míňal pre svoje gavalierstvo viac peňazí, ako mal. Nejednej mladej dáme poplietol nechtiac hlavu, pretože si ich v rámci zábavy podmanil svojim úsmevom a pohľadom. Mnohé ženy sa ho stránili pre jeho štipľavý humor, ktorému nie každý musel rozumieť.
Ako koncipient pôsobil vo viacerých mestách – v Lučenci, Veľkej Bytči, Mikuláši, Martine, v Novom Meste nad Váhom. Práve tu sa zoznámil a zaľúbil do Oľgy Kraftovej a v čase bez internetu a sociálnych sietí im musí stačiť bohatá korešpondencia. V decembri 1905 sa jeho život spojil s našim širším regiónom. Práve vtedy si Janko Jesenský otvoril v Bánovciach nad Bebravou svoju vlastnú kanceláriu. Ani tu však neprežíval najšťastnejšie chvíle života. Vtedajšie Bánovce nad Bebravou sa mu protivili. V jednom z mnohých listov, ktoré písal Oľge, spomína:
„Oľa, nemáš pochopu, čo sú tu za ľudia, sprostí a otrockí, tmaví, mašiny, služobníci. A mňa sem zvábili! Aby ich čert vzal! Ja sa tu mám otravovať, ja tu mám zakrpatieť na sprostého, hluchého, slepého, nemého, otrockého, odporného, špinavého, neogabaného Bánovčana? Ja ich mám budiť? Zo sna vytrhúvať sedmospáčov? Preto som im bol treba? Ja si musím dlhy platiť, pracovať na papieri perom a mozgom, vadiť sa, luhať a zarábať, nie budiť. Ja ich mám viesť? Do africkej tmy som zapadol, na dno priepasti akejsi temnej, smrdiacej! A keby nie tí smrdkári, bašibozuci, pijavice, vampíri, kuvici — o mesiac by som bol odišiel. Teraz som už zdvihol boj.
Čo robievam, sa spytuješ? Píšem, píšem, píšem. Ráno vstávam o siedmej. Navarím si bielej kávy a idem do susednej kancelárie, ktorú mi už stará babka Mäsiariková vypratala a očistila. Tam si zapálim cigaru a píšem, vždy sa trafí niečo.“
O svojej nespokojnosti sa rozpísal aj svojmu bratovi Vladimírovi:
„Drahý brat!
Povedz Minárikovi nech sa postará o druhého fiškáľa, ja tu nezostanem ani za svet, ani za všetky ich groše, ani za tritisíc bánk ľudových, a čoby ma hneď hlavným slúžnym spravili a musel by tu bývať. Pred chvíľou som sa chcel ísť prejsť. Je nedeľa a sedieť doma sa mi už zunovalo. Ledva čo som vyšiel, už som bol po krk v blate a nemám raz kde ísť, ak nechcem ísť do Trenčína. Tunajší maďarsko-židovský svet a všetci fiškáli ma bojkotujú, dostal som prípis, že so mnou nechcú mať nič, to by ma síce nebantovalo, ba rajcovalo, ale aj dosavádni tunajší Slováci takzvaní prebudení spia ako medvedi, tým je jedno, môže ma aj otráviť samota, bol som u nich, u Dobruckého dva razy, u Lapára tiež dva razy, ale, žeby oni prišli pozrieť, či žijem, to nie, mohol by aj zhynúť pre nich. Nie, ja tu nemôžem zostať. Medzi týmito chrapúňmi, otrokmi, trpaslíkmi, mamľasmi v tomto blate a egyptskej tme nevydržím. Ja som zvykol na otvorenejšie hlavy, na tvrdších samostatnejších, taktickejších ľudí a ja sa divím už teraz Minárikovi, že ma zbalamutil, divím sa sebe, že som sa dal.“
Napriek náklonnosti, ktorú Jesenský prechovával k Oľge Kraftovej, sa ich korešpondencia a aj akýsi vzťah na diaľku v roku 1907 skončil. Netrvalo to dlho a Janko vzplanul citom k o dosť mladšej Anne Bottovej. Napriek 12-ročnému vekovému rozdielu sa v júli 1909 konala svadba a mladomanželia spolu odišli žiť do Bánoviec nad Bebravou.
Napriek tomu, že Bánovce mu skutočne neučarovali, spolu s priateľom Dušanom Viestom, ktorý pracoval v tomto meste, začali vydávať mesačník Nitriansko-trenčianske noviny. V dobe, keď pôsobil v našom blízkom regióne, mu vyšla aj známa kniha poviedok – Malomestské rozprávky.
Aj do života Janka Jesenského zasiahla vojna. Po jej vypuknutí v roku 1914 musel narukovať a ako by to bolo, keby už z príchodu nemal zásadné problémy? Hneď v druhý deň po prihlásení sa v Trenčíne ho pre poburovanie zatkli a odtransportovali do Bratislavy. Za jeho prepustením z väzby stála jeho manželka s blízkou rodinou a hlavne konexie. Jankova povaha bola, zdá sa, tvrdým orieškom.
Zážitky z vojny, ktorú strávil na Slovensku, Maďarsku a prevažne v Rusku, v zajateckých táboroch a neskôr s povolením voľného pohybu po Voronežskej gubernii, časti Ruska, opísal v básňach, ktoré boli vydané v rámci zbierky Zo zajatia. Vojna zanechala stopy aj na spisovateľovi samotnom a to nielen v podobe reumy, ale aj v jeho uzavretejšej povahe.
Po vojne dvakrát zastával funkciu župana. V rámci jeho spisovateľskej kariéry je dôležité, že mu v roku 1934 vychádza prvá časť románu Demokrati, za ktorý o rok neskôr dostáva štátnu cenu. V roku 1938 vyšla aj jeho druhá časť.
Bol proti rozpadu Československej republiky a aj to sa odrazilo v jeho tvorbe. Na bezútešnú spoločenskú situáciu reagoval sériou politických básní. Tie boli ilegálne vyvezené do Londýna a stali sa súčasťou Československého vysielania BBC počas vojny. Poznáme ich pod názvom Na zlobu dňa.
Zaujímavosťou je, že ho 27.11.1945 ako prvého Slováka menovali za národného umelca. O mesiac neskôr však spisovateľ Janko Jesenský vo svojom byte v Bratislave zomrel. Pochovaný bol najskôr v hlavnom meste a neskôr boli jeho pozostatky prevezené do rodinnej hrobky na národný cintorín v Martine.
Séria Literatúra:
- LITERATÚRA #5: Boženka Siráňová – Baťovka, ktorá písala srdcom
- LITERATÚRA #4: Daniel Hevier prežil časť svojej mladosti v Prievidzi a svoj život tak spojil s Hornou Nitrou
- LITERATÚRA #3: Divný a divoký Janko Kráľ sa ženil v Horných Ozorovciach
- LITERATÚRA #2: Akademik z Nedožier, ktorý napomínal Slovákov zo zanedbávania…
- LITERATÚRA #1: Priekopník katolíckej moderny z Krštenian, Pavol Gašparovič…
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Sériu článkov o literárnych osobnostiach mesta Partizánske z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Radovan Števula
Katarína Janíčková