Každý región má svoje lokálne osobnosti, ktoré tvoria jeho charakter, vdychujú mu dušu, zachytávajú jeho kolorit. Práve takéto osobnosti začali písať aj príbeh Baťovian, neskôr Partizánskeho. Mladé mesto, mladí ľudia, nadšenie, radosť, chvíle a pocity, ktoré bolo treba dať na papier. Baťovany mali to šťastie, že sa v nich ocitla Boženka Mistríková, neskôr Siráňová, ktorá toto všetko prenášala do písanej formy.
Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím.
Každý, kto prišiel do mladého mesta, si so sebou niečo priniesol. Boženka, ináč jej nikto nehovoril, si do Baťovian z rodného Braväcova z Horehronia priniesla lásku k literatúre, k poézii. Jej vstup do života bol o čosi ťažší v porovnaní s inými rovesníkmi. Ako trojmesačná stratila matku, preto ju vychovávali jej príbuzní. Bezdetní strýko s manželkou sa stávajú jej rodičmi. O tomto Boženka nevedela, dozvedela sa to až keď mala 12 rokov. Otec, o ktorom sa najskôr domnievala, že je jej strýko, odišiel do Ameriky a viac sa nevrátil. Ťažký štart do života.
Boženka chodila do ľudovej školy v obci Predajná, neskôr do meštianskej školy v Banskej Bystrici, kde žila v sirotinci u rehoľných sestier vincentiek. Keď mala 14 rokov, prišla do Baťovian. Písal sa rok 1943. Vznikajúce mesto jej prirástlo k srdcu. Sama spomínala na to, že výroba topánok vo fabrike jej moc nevoňala, ale práca v tlačiarni, ku ktorej sa dostala, to už bola iná pesnička. Vždy veľmi rada písala a preto jej táto práca prirástla k srdcu. Kedysi bola tvorba tlačovín oveľa zložitejšia ako dnes. Nevieme si už ani predstaviť, ako také noviny vznikali. V tlačiarni, ktorá bola v závodoch sa sádzala na stroji textová časť novín, ale obrázky sa zhotovovali dodávateľsky. Vyleptávali sa na zinkové platničky. A práve toto bolo úlohou Boženky. Večer vycestovať s fotografiami do Zlína, kam sa dostala ráno v ďalší deň. Tu odovzdala obrázky na vrátnici, neskôr vyzdvihla hotové štočky a večer sa vracala domov.
Okrem literatúry milovala aj divadlo. Sama sa stala aktívnou členkou ochotníckeho divadelného súboru v Baťovanoch. Mala blízko ku všetkému, čo dýchalo aktivitou, životom. Navštevovala Baťovu školu práce, na ktorú spomína aj vo svojich básňach. Veľmi ju potešilo, keď boli niektoré jej prvotiny vytlačené v podnikových novinách. Bola to pre ňu česť.
Anička Poláková, taktiež študentka Baťovej školy práce, si na ňu spomína takto: „Ja som ju poznala za dramatických okolností a to počas prechodu frontu cez Baťovany. Boli sme evakuované v priestoroch dievčenského internátu a mne sa ušlo lehátko práve vedľa Boženky, a tak sme prežili spolu koniec vojny. Neskôr nás zblížila láska k poézii. Boženka básne písala a ja som ich recitovala. Ako Mladé ženy BŠP bývali sme v internáte na jednej etáži.“
Svoje spomienky na školu vyjadrila v jednej zo svojich básní, ktorú napísala pri príležitosti stretnutia sa jej absolventov.
Spomienok perly
Baťova škola práce
svojská univerzita.
Láskavá a prísna.
To každý ňou odchovaný
i po desaťročiach prizná.
Lúč v striebro vlasov íska.
Nič nie je krajšie
ako zísť sa znova.
Prišli sme.
Zďaleka i zblízka.
Spomienok perly
jak ruženca zrnká
v prstoch nežne zvonia.
A rieka naša Nitra
sviežimi vlnkami
melódiu dávnu
v rytme času žblnká.
Boženka Siráňová sa stala časom redaktorkou podnikových novín. V 50.-tych rokoch ju nevzali do strany, pretože bola veriaca a navštevovala kostol a sv. omše. To jej v redakcii zlomilo väz, po štyroch rokoch musela odísť. Začala pracovať vo fabrike ako fakturantka, potom pracovala v nemocnici a popri tom si spravila aj večernú ekonomickú školu. Napriek tomu, že nepracovala v tomto čase v redakcii, na písanie nezanevrela. V roku 1965 opäť mohla nastúpiť na miesto redaktorky do Úderníka. Avšak, uvoľnená politická situácia a aj dobrá atmosféra v novinách dostali na frak v roku 1968. Tým, že sa Boženka aktívne zapájala do informovania o spoločenskej situácii z tohto obdobia, ju druhýkrát stálo miesto redaktorky. Stala sa z nej persona non grata a len vďaka priateľom, ktorých našťastie nestratila, bola zamestnaná vo fabrike na úseku materiálno-technického zabezpečenia. Tu pracovala trinásť rokov, v podstate až do odchodu na dôchodok.
Čo sa týka osobného života, šťastie po boku partnera našla až po štyridsiatke. Vydala sa v roku 1972 za Janka Siráňa. Ten pracoval v Turčianskych Tepliciach. Boženka už bola v tomto čase silno zakorenená Partizánskom a nechcela z neho odísť. V tomto období už nepracovala v redakcii. Jej manželstvo trvalo trinásť rokov. Janko Siráň zomrel v roku 1985 na embóliu pľúc.
V roku 2014 bola za svoju celoživotnú prácu ocenená aj mestom Partizánske. V jej charatkeristike zaznelo, že je to legenda počiatkov žurnalistiky a vydávania novín v obuvníckom podniku. Okrem toho sa tam písalo, že tak ako mnoho iných novinárov z jej generácie aj ona to nemala ľahké. Príkoria, ktoré jej život uštedril, vyvážili spomienky na výnimočných a vzácnych ľudí, ktorých stretla pri svojej novinárskej práci. Práve v tomto roku, keď bola ocenená, navždy odišla Boženka Siráňová – Mistríková. Stalo sa tak 29.12.2014.
Jej básne vyšli až po jej smrti a to v roku 2018 v zbierke „Ruže v parku“ z príležitosti nedožitých 90.-tych narodenín autorky. Okrem toho jej vyšla aj zbierka „Ozveny“, ktorá uzrela svetlo sveta na 27. výročnej schôdzi Klubu ABŠ (absolventov Baťovej školy práce) v roku 2019. Práve Klub ABŠ sa stal pre Boženku miestom, kde sa ešte dlhé roky aktivizovala.
Zbierka Ozveny je venovaná baťovskej poézii, príležitostnej, ktorá častokrát bola určená konkrétnemu stretnutiu, človeku, miestu… Za to zbierka Ruže v parku je viac poetickejšia, často plná spleanu a podprahového smútku. Poetika básní je zrelšia a dojímavá, častokrát s náboženskou tematikou, ku ktorej mala autorka blízko. Zo zbierky je aj báseň Zažnite svetlá, ktorej ani čas neubral na aktuálnosti.
Zažnite svetlá
Zažnite svetlá, ruky ľudské, zažnite,
lebo sú tmy tu také husté,
lebo sú krásy všetky, všetky zabité
a vyžit celkom zabudli ste.
Zažnite svetlá, srdcia ľudské, zažnite,
veď nevidno už napred kráčať,
duše aj bodľačím a tŕním zraníte
a v krvi budete sa zmáčať.
Zažnite svetlá, ruky ľudské, zažnite,
lebo sú tmy tu také kruté
lebo sú nádhery už hriechom zabité
a ruže zaseknuté v pute.
Anička Poláková si na svoju priateľku spomenula slovami, ktoré v krátkosti zhrnuli celý jej život. „Boženka to v živote nemala ľahké, ale cez to všetko sa rada smiala a tešila zo života. Zostali mi na ňu tie najkrajšie spomienky.“
Za fotografie a podklady k článku ďakujem Klubu ABŠ v Partizánskom, špeciálne p. Múčkovej a p. Slivkovi
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Sériu článkov o literárnych osobnostiach mesta Partizánske z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Radovan Števula
Katarína Janíčková