Pochopeniu a uvedomeniu si veľkosti firmy Baťa, môže pomôcť aj predstavenie obrovskej expanzie pôvodne rodinnej firmy z Moravy do celého sveta. Zakladanie predajni, továrni, ale aj štvrtí či celých nových miest na „zelených lúkach“ počas neľahkých časov prvej polovice 20. storočia v odľahlých štátoch celého sveta aj v dnešnej dobe vzbudzuje obdiv a zaslúžili rešpekt. Naprieč štyrmi svetadielmi bolo v minulom storočí založených Baťovou firmou okolo tridsať „malých Zlínov“. K ním patria aj naše Baťovany, dnes Partizánske či Svit. V ostatných článkoch sme sa pozreli do európskych miest, dnes sa vydáme do exotickejších krajov Ázie a Afriky, kde sa synonymom slova topánka stalo slovo baťa.
BATANAGAR, INDIA
India bola zaujímavá svojím trhom už pre Tomáša Baťu, ktorý sa rozhodol práve v tejto krajine vybudovať továreň. Dnes by sme si možno povedali, že to bolo kvôli lacnej pracovnej sile, ale jeho motívy boli iné. V prvom rade tam bolo veľa bosých nôh, ktoré bolo potrebné obuť. A potom sa chcel postaviť konkurencii Japoncov, ktorí sa tiež začínali rozpínať na území. Keď v roku 1931 podnikol let do Indie vyjadril sa: „Vo svete je výnimočná hospodárska situácia – je potrebné ju riešiť výnimočnými prostriedkami. Je potrebné ukázať smer a dávať príklad.“
Prvé začiatky výroby firmy Baťa v Indii spadajú do rokov 1931 – 1932, kedy sa v prenajatej továrni v meste Konnagar začala vyrábať gumená obuv. Avšak kapacity neboli dostačujúce, a tak v roku 1934 Jan Antonín Baťa začal stavať mesto Batanagar. Dnes je predmestím Kalkaty. Batanagar bol vybudovaný podľa projektu záhradného mesta, vytvoreného v Zlíne architektom F.L. Gahurom. Výber miesta nebol náhodný, bola tu už komunita malých obuvníckych dielni, a tak nebolo komplikované zháňať skúsených robotníkov. Rovnako bolo vhodné aj pre strategickú polohu na dopravu. Mesto bolo vybudované na bažinatom podklade na povodí rieky Huglí. V usporiadaní mesta bolo možno pozorovať rozdiely v porovnaní s európskymi mestami. Nachádzala sa v ňom obytná štvrť pre manažérov oddelená od časti pre robotníkov. Zatiaľ, čo v Európe boli domy určené pre všetkých robotníkov, v krajinách tretieho sveta boli domy typickej baťovskej architektúry určené pre vedúcich pracovníkov – Čechoslovákov s rodinami. K obytnej časti patrilo kino, športové ihrisko, spoločenské kluby, nemocnice. Súčasťou areálu bola rímskokatolícka kaplnka, ale aj mešita a hinduistický chrám pre zamestnancov. Manažérska štvrť z 30. rokov bola dlhodobo udržiavaná v zachovalom stave. Robotníkom bývanie buď nebolo ponúknuté, alebo mohli bývať v ubytovniach. Postupne tu vznikol slum. Výroba v továrni začala v roku 1936. V Batanagare pôsobili na vedúcich pozíciách Čechoslováci, ktorí boli na túto úlohou pripravovaní niekoľko rokov. Počas vojny sa nemohli vrátiť a aj kontakt s rodinou bol striedmy. Po vojne sa niektorí túžili vrátiť domov, no tam ich už čakala iná realita, než tá z akej odchádzali a na akú boli zvyknutí v Indii. V Batanagare mali muži istotu práce, ženy nemuseli pracovať, žili v priestranných domoch, užívali si spoločenský život. V domácnostiach mali pomocníkov – kuchára, opatrovateľku, sluhov starajúcich sa o čistotu a o bielizeň. Po návrate do vlasti ich čakalo neprijatie, strata práce (Baťove závody boli znárodnené) a všetko sťažujúca nálepka – baťovec. Niektorí pokračovali do iných krajín – do Kanady, Austrálie, na Nový Zéland. Zmeny vo vedení indickej pobočky možno pripísať zmenám po vojne a osamostatnení sa Indie. V továrňach už museli na vedúcich pozíciách pracovať aj Indovia. Začiatkom 60. rokov v priemyselnom meste žilo okolo 12 000 obyvateľov. Bolo tu cez 1000 bytových jednotiek pre rodiny a 2 400 miest v internátoch. Neskôr, pri zmodernizovaní výroby, počet zamestnancov rapídne klesol a domovy zostali opustené. Ale to je už minulosť. Dnes je celé okolie obrovskej továrne zmenené na lukratívnu štvrť. Pôvodný Batanagar sa mení a neexistuje tu žiadna pamiatková ochrana. No, továreň, srdce celého mesta, naďalej produktívne funguje.
BATAPUR, PAKISTAN
Podľa povedome znejúceho názvu mesta môžeme spoznať ďalší satelit Baťovho impéria v Ázii. Batapur je mesto v Pakistáne, neďaleko hlavného mesta Lahore. Miesto pre Batapur bolo vybraté pre jeho strategickú polohu, medzi významnými mestami. Bolo založené v roku 1940 pre zamestnancov továrne Baťa. Dva roky na to začala produkcia gumovej obuvi, po pár mesiacoch koženej. India, ku ktorej v tom čase patrilo toto územie, v tých rokoch patrila k Spojenému kráľovstvu. Tým sa ocitla vo vojne, čo spôsobilo komplikácie aj v začiatkoch prevádzky továrne. V roku 1946 v továrni pracovalo takmer 2000 zamestnancov. Po vojne, osamostatnení Indie a oddelení Pakistanu sa Baťova firma stala jedným z mála priemyselných podnikov podporujúcich ustanovenie samostatného štátu a jeho socio-ekonomickú stabilizáciu a vývoj. Dodnes tu firma pôsobí a hrá zásadnú rolu v ekonomickom rozvoji krajiny. Zaviedla do krajiny sofistikované technológie a obchodné zručnosti. Priame a nepriame zamestnanie poskytla asi 10 000 ľuďom.
Prvý kontakt s Afirkou vďaka svadobnej ceste
Tomáš Baťa mal svoj prvý kontakt s Afrikou v roku 1912 na svadobnej ceste v dnešnom Egypte. Samozrejme, ani tu nezaháľal. Na základe pozorovaní obyvateľov, po návrate do Zlína začal okamžite vyrábať ľahkú textilnú obuv a následne ju do Egypta dodávať. Do Afriky poslal svojich obchodných cestujúcich, preskúmať nové obchodné a výrobné možnosti. Prvý konštatoval, že šanca predaja je minimálna, pretože tam takmer nik nenosí obuv. Druhý možnosti vyhodnotil ako neobmedzené, pretože tu topánky nikto nenosí. Asi tušíme, ktorá odpoveď sa Tomášovi viac páčila. A tak začala expanzia firmy Baťa do Afriky.
LIMUR, KEŇA
Baťa so svojimi predajňami prišiel do Kene v roku 1932. Prvá továreň v Mombase z roku 1939 bola prenesená do Limuru, kde bola v roku 1942 postavená továreň nová. A pri nej obytná štvrť pre zamestnancov. Počet zamestnancov postupne stúpal. Dnes značku Baťa pozná v Keni azda každý. Možno ani nie je takým prekvapením, že tu obuv Bata (v zahraničí používané bez mäkčeňa) pokladajú sa svoj produkt a je im len ťažko uveriť, že táto firma pochádza z Čiech. Baťa má v Keni veľkú továreň pôsobiacu 80 rokov, vedúce postavenie na trhu s obuvou a rozsiahlu sieť obchodov. Továreň v Limure, nasledujúc túžbu Tomáša Baťu obúvať celý svet, obúva celú východnú Afriku. Aj v Limure sa nachádza baťovský model bývania. Avšak domy nie sú z tehál, ale z kameňa. Bývajú v nich vedúci pracovníci. Aj keď už majú svoje roky za sebou, stále predstavujú vysoký štandard oproti iným častiam mesta. Továreň je postavená na zeleni, o ktorú sa starostlivo starajú. Môžeme tu nájsť aj ulicu Thomas Bata Avenue. Komplex na seba nadväzuje a tvoria ho dve zložky – továreň a bývanie. Nechýbajú ani tenisové kurty, ihrisko pre deti či basketbalové ihrisko.
Továreň v Limure stále funguje a firma nezabúda na odkaz a idey svojho zakladateľa. Pôsobí aj v sociálnej oblasti. Stavia školy, kostoly, dáva štipendiá a podieľa sa na výstavbe zdravotníckych zariadení. Firma Baťa aj do tejto krajiny priniesla prvé zárodky vyššieho princípu podnikania, moderného prístupu k zamestnancom a ich právam a potrebám i ekonomickej samostatnosti.
RUFISQUE, SENEGAL
Firma Baťa už za čias Tomáša Baťu otvorila svoje prvé predajne na africkom kontinente. V roku 1932 prenikli na trh v štáte Senegal. O osem rokov neskôr nasledovalo otvorenie továrne, respektíve prvej garbiarskej dielne s 13 zamestnancami. V tom období to bola skutočná výzva, pretože bol nedostatok kože, nedostatok pracovných síl, nedostatok špecializovaných strojov. Nedostatok materiálu na európskom trhu si vyžadoval lokálnu výrobu. Napriek počiatočným ťažkostiam sa začala mala továreň rozvíjať, ale zamestnanci boli mobilizovaní a vyslaní do bojových zón. Mužov nahradili na pracovných miestach manželky. Po vojne bola postavená veľká továrenská budova. Dostatočnú plochu pre továreň sa podarilo nájsť blízko mesta Dakar v Rufisque. Produkcia rástla a s ňou i počet zamestnancov, ktorých na konci 40.rokov bolo 300, najviac pracovalo viac ako 1000 zamestnancov. Vo firme pôsobili aj Európania. Mesto Rufisque má tiež architektúru poznačenú firmou Baťa. V roku 1950 sa blízko továrne začala stavať obytná štvrť. K domom boli postavené aj škola, ošetrovne, športoviská a obchody. V Rufisque sa vyrábala kožená i gumová obuv. Miestne kožiarne zásobovali firemné továrne po celej západnej Afrike. Po takmer 50 rokoch fungovania bola výroba ukončená. Avšak stopy po prítomnosti firmy Baťa môžeme v pobrežnom africkom meste nájsť aj dnes – nachádza sa tam pláž Bata, ale napríklad aj čerpacia stanica pomenovaná po človeku, ktorý pomohol priemyslu v tejto oblasti. Tak ako v iných miestach sveta aj tu meno Baťa vyvoláva nostalgiu. Pracovať v továrni znamenalo istotu. A slová „Pas un pas sans Bata !“ (Bez Batu ani krok) majú obyvatelia stále živo v pamäti. Práve z továrne na obuv v Rufisque pochádzajú aj zaujímavé fotografie robotníkov pri práci, ktoré fotil François Kollar, známy fotograf vo Francúzsku, pochádzajúci zo Slovenska.
Globalistické zmýšľanie Tomáša a neskôr Jana Antonína Baťu sa ukázalo priam ako vizionárske. Na prvý pohľad by mohlo pôsobiť založenie miest v odľahlých častiach Ázie a Afriky, v úplne odlišných podmienkach ako sú tie zlínske, ako bláznivý nápad či utópia. Avšak práve tento predvídavý krok pomohol firme Baťa prečkať 2.svetovú vojnu a aj napriek následnému znárodneniu podnikov vo východnej Európe, obstáť a pokračovať ďalej. Dnes sú práve továrne v Keni, Pakistane a Indii silnou časťou korporácie Baťa a vyrábajú a vyvážajú milióny párov topánok. A aj keď sú to krajiny vzdialené naším končinám, aj tu meno Bata vzbudzuje nielen nostalgiu, ale aj vďačnosť, rešpekt a obdiv.
Zdroje:
- Tomáš Baťa: Úvahy a projevy
- Judita Matyášová: Reflexe vnímání pojmu „domov“ ve vzpomínkách dětí zaměstnanců firmy Baťa v Indii
- www.svet.tomasbata.org
- peterstetka.wordpress.com/2013/12/03/bata-v-afrike/
- Titulná fotografia: Mario Kerum
Radovan Števula
Katarína Janíčková