Je jednoznačné, že srdcom továrenského mesta je fabrický areál. Nikoho neprekvapí, že pri zahájení výstavby mesta sa začalo práve so stavbou fabrických budov, tzv. etážoviek. Čo sú to vlastne za budovy? Skrývajú aj tie v Baťovanoch nejaké výnimočnosti?
Priblížme si najprv etážovky po konštrukčnej stránke, aby sme im lepšie rozumeli. Výrobné budovy boli postavené technikou železebetónového skeletu. Ten spĺňal baťovské požiadavky, pretože bol lacný a jeho výstavba bola veľmi rýchla a efektívna. V praxi išlo o stavbu železobetónovej konštrukcie, ktorá bola vyplnená murivom alebo oknami. Variácie pri takejto výstavbe najčastejšie vznikali pomerom zasklenej a murovanej plochy. Treba však poznamenať, že firma Baťa nevynašla tento systém výstavby. Tak, ako v mnohých oblastiach, ktoré sa vo firme riešili, aj v tomto prípade išlo o inšpiráciu už existujúcim riešením. Tomáš Baťa si výrobné budovy obzeral na svojej zahraničnej stáži v Amerike. Určite však môžeme tvrdiť, že baťovskí architekti tento spôsob výstavby zdokonalili.
V roku 1924 vznikol v projekčnom oddelení v Zlíne typizovaný projekt, ktorý sa začal vo veľkom využívať na výstavbu fabrických budov Baťovho podniku. Takýto železobetónový skelet mal hranaté stĺpy, to sa zmenilo v roku 1930, kedy sa začali používať stĺpy s kruhovým prierezom, čo ešte urýchlilo výstavbu budov. Stĺpy železobetónového skeletu sú od seba vzdialené v module 6,15 x 6,15 m. Na prvý moment zvláštny rozostup korešponduje s veľkosťou 20 x 20 stôp, v čom môžeme jasne vidieť, že výstavba bola skutočne inšpirovaná zahraničím. Štandardizované budovy mali šírku 3 a dĺžku 13 polí takéhoto modulu.
Takýto typ budovy však časom ukázal pár chýb. A práve nový typ budovy sa spája s jednou výnimočnosťou fabrického areálu v Baťovanoch. Tento typ navrhol Jiří Voženílek, architekt, ktorý stojí aj za urbanizmom celých Baťovian. Riešil v ňom “muchy”, ktoré sa ukázali na predchádzajúcich typoch budov. Išlo najmä o poddimenzované šatne (starý typ neoddeľoval mužské a ženské). Nový typ umožnil zvýšenie statického zaťaženia jednotlivých etáží, ako aj lepšie usporiadanie práce vďaka zmene skeletu, kde sa rozostupy stĺpov na šírku etáže zmenili v pomere 7,85 x 4,70 x 7,85 m. Získalo sa tým viac priestoru v krajných poliach etáže, čo lepšie vyhovovalo kruhovému systému výroby. Nový typ budovy od Jiřího Voženílka bol prvýkrát postavený práve v Baťovanoch a následne až v ďalších baťovských fabrikách vrátane domovského Zlína. Dnes sa v Zlíne z dvoch budov tohto typu stal zaujímavý kultúrny priestor 14I15 Baťův institut, v ktorom sídlia kultúrne inštitúcie ako knižnica, múzeum, či galéria.
V Baťovanoch môžeme v súvislosti s fabrikou hovoriť ešte o jednej výnimočnosti. Je za ňou vedúci Stavebného oddelenia v Baťovanoch František Juraj Fackenberg, o ktorom sme už písali. Ide o oceľovú podlahu, ktorá bola vyvinutá, aby pohlcovala otrasy spôsobované výrobnými strojmi. Táto inovácia vznikla práve v stavebnom oddelení v Baťovanoch. Ešte dnes sa dá v mnohých budovách vidieť.
Zdroje:
HAVIAR, T. 2012: Baťovská architektúra na Slovensku, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o., 2012.
MORAVČÍKOVÁ, H. 2003. Baťovany – Partizánske vzorné slovenské priemyselné mesto, In Architektúra & urbanizmus, 2003, roč. 37, č 3-4 s. 113-145
Radovan Števula