Keby existovala nejaká anketa o najviac prehliadanej historickej pamiatke Hornej Nitry, zrejme by sa v nej vôbec neobjavil, lebo by si naň nikto ani nespomenul. Skromne si dlhé stáročia stojí pod hrebeňmi Drieňova v Strážovských vrchoch. Jeho veža s jasnočervenou strechou iba zľahka prevyšuje hustý zelený závoj okolitých stromov. Je taký nenápadný, že mnoho cyklistov alebo turistov okolo neho prejde bez hlbšieho záujmu. A to je veľká škoda, pretože v Chalmovej stojí jeden z najstarších zachovaných kostolov na Slovensku.
Pôvodne románsky kostolík bol na malom vŕšku za riekou Nitrou vystavaný už v 12. storočí. Jednoduchú dispozíciu objektu tvorila krátka pozdĺžna loď, ktorú z východnej strany uzatvárala polkruhová apsida. Loď mala rovný strop a apsida bola zaklenutá konchou (klenbový útvar polkruhového pôdorysu). Kostolík pravdepodobne nemal žiadnu interiérovú výzdobu.
Pôvodný patrón
Historici a bádatelia teda veľmi presne určili obrysy dávnej stredovekej stavby. Problém však nastáva pri hľadaní prvotného patrocínia. Časť odborníkov sa domnieva, že románsky kostolík niesol v stredoveku meno svätého Martina. Iné historické publikácie spomínajú zasvätenie Ondrejovi, jednému z apoštolov Ježiša Krista, ktorý mal v Uhorskom kráľovstve početné patronáty a patril k najobľúbenejším svätcom danej doby. K definitívnemu rozlúsknutiu tejto otázky zatiaľ nemáme dostatočné množstvo historických prameňov. Isté však je, že neskôr, v období vrcholného stredoveku, kostolík pomenovali podľa svätej Anny.
Stavebné úpravy a rozšírenie kostolíka
Prvé výrazné stavebné úpravy kostola v Chalmovej sa datujú do 16. storočia. Rovný strop pozdĺžnej lode nahradila renesančná klenba a statika objektu bola posilnená piatimi opornými piliermi. Dva z nich podopierali múr apsidy. Pôvodne románska stavba tak bola obohatená o výrazné renesančné prvky.
Najväčšia premena tejto vzácnej sakrálnej stavby sa udiala v roku 1730. Stavitelia prelomili a zbúrali južný múr objektu. Následne k zvyškom kostolíka pristavali novú barokovú loď lichobežníkového pôdorysu s predstavanou vežou. Pôvodná románska loď sa premenila na presbytérium (svätyňu s hlavným oltárom) nového kostola a z apsidy sa stala sakristia. Celá budova navyše dostala jednotnú fasádu, čo výrazne potlačilo stredoveký charakter objektu. Dôvodom tejto rozsiahlej prestavby bola nedostatočná kapacita maličkého románskeho kostolíka.
Ďalšie stavebné zásahy a rekonštrukcie spadajú už do 20. storočia. V roku 1903 bola obnovená vonkajšia omietka kostola. Po druhej svetovej vojne došlo kvôli sústavnému vlhnutiu obvodových múrov k úprave okolitého terénu. Generálnu opravu a kompletnú výmenu elektroinštalácie absolvoval kostol v roku 1971. Posledná výrazná rekonštrukcia sa uskutočnila v roku 1992. Na objekte bol vymenený krov a strešná krytina.
Výnimočnosť a jedinečnosť kostolíka svätej Anny v Chalmovej podčiarkuje aj fakt, že od roku 1963 má štatút národnej kultúrnej pamiatky.
Pútnické miesto
Začiatkom 20. storočia sa kostol v Chalmovej stal pomerne známym pútnickým miestom. Tradícia pútí k svätej Anne bola prerušená po roku 1948. Komunistická moc totižto púte na celom území Slovenska zakázala. Púte do Chalmovej boli následne obnovené v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Konajú sa každoročne koncom júla, vždy v nedeľu, ktorá je najbližšie k sviatku svätej Anny a svätého Joachima.
Kostol svätej Anny je dnes filiálkou farnosti Čereňany. Katastrálne patrí k miestnej časti Chalmová, ktorá bola v roku 1924 pričlenená k obci Bystričany. Spolu s klasicistickým kaštieľom tvorí historické jadro tejto na prvý pohľad možno úplne obyčajnej, no pri hlbšom poznaní veľmi významnej a starobylej usadlosti.
Zdroje:
- LACIKA, Ján. 1000 cirkevných pamiatok Slovenska. Bratislava, 2012.
- LACIKA, Ján (ed.). Slovensko A-Ž / Príroda – Miestopis – Pamiatky – Dejiny – Osobnosti – Umenie. Bratislava, 2009.
- MÚČKA, Peter. História farností dekanátu Partizánske. Topoľčany, 2021.
- PODOLINSKÝ, Štefan. Bystričany-Chalmová (dostupné online: https://apsida.sk/c/4656/bystricany-chalmova).
- Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok I. (A–J), Bratislava. 1967.
Katarína Janíčková