Jozef Trojan – Kontroverzný hrdina Baťovian #3

2

Po vypuknutí povstania sa aktivizovali aj jednotlivé skupiny podzemia po celom Slovensku. Jednou z takýchto skupín bola aj ideologicky mimoriadne nesúrodá, no aktívna skupina disidentov operujúca okolo Baťovian. Po 29.8.1944 dostala názov Pavel na počesť Pavla Baranova. 

Tento článok je pokračovaním série o Jozefovi Trojanovi. Prečítajte si aj prvú a druhú časť.

Pavel Baranov bol kapitán sovietskej armády a zbeh z nemeckého zajatia, ktorý sa dostal na Slovensko a prispel k budovaniu ilegálnych protištátnych skupín na Ponitrí. Albín Grznár ho požiadal o pomoc pri tvorbe partizánskej jednotky. Mal sa stať jej veliteľom, avšak po návrate z jednej z tajných schôdzí ho chytili policajti a odovzdali Ústrediu štátnej bezpečnosti. 

Smrť Grznára a vznik Trojanovej skupiny

Ako uvádza Jozef Jablonický, práve Trojan (snáď kvôli svojim kontaktom a tiež materiálnym možnostiam) po vyhlásení ozbrojeného odporu kontaktoval kapitána Weinholda. Tento bol poverený viesť povstanie na Hornej Nitre. Kapitán Weinhold menoval za veliteľa Partizánskej skupiny Pavel práve Jozefa Trojana. Politickým komisárom skupiny sa stal Albín Grznár. Tento významný činiteľ hornonitrianskeho podzemia neskôr za nevyjasnených okolností zahynul. Niektoré informácie naznačujú, že za jeho odstránením mal stáť Trojan (veľmi podrobne sa téme venuje Juraj Slaný v knihe Trojanovi partizáni). 

Vyzbrojovanie povstalcov pri Baťovanoch, kde pôsobili oddiely Jozefa Trojana, Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch

Hneď na začiatku sa k Trojanovej skupine pripojilo niekoľko stoviek obyvateľov z Baťovian a okolitých obcí – niektoré zdroje uvádzajú až 2000. Mnohí robotníci prichádzajúci do fabriky v Baťovanoch sa ihneď zaradili medzi povstalcov. Vyzbrojiť sa mali v sklade v Bošanoch a v Zemianskych Kostoľanoch a následne prenikli do Topoľčian, kde na svoju stranu získali váhajúcu posádku. Trojanova povstalecká jednotka mala skutočne pestrý charakter – najprv, ako už bolo spomínané, po ideologickej stránke, ale takisto medzi vojakov boli zverbovaní najrôznejší bežní ľudia, dopĺňaní riadnymi príslušníkmi armády. 

Významné zdržanie vojsk v Baťovanoch

Treba zdôrazniť strategickú úlohu Trojanovej jednotky: z geografickej perspektívy sa okolie Hornej Nitry radilo medzi hraničné oblasti vplyvu povstalcov. Dvíhajú sa tam pohoria z Podunajskej nížiny a ťažko by povstalci mohli niečo zmôcť proti profesionálnej nemeckej armáde tvárou v tvár v otvorenom poli. Na druhej strane, taktickou úlohou bolo čo najviac zdržať nepriateľské jednotky a zamedziť ich postupu na strategicky dôležité sklady v Zemianskych Kostoľanoch (munícia, vojenský materiál a palivo).

Nemecké jednotky pomerne hladko prešli od Nitry cez Topoľčany až na líniu Brodzany – Skačany. Napriek tomuto rýchlemu postupu ich partizánske jednotky v okolí Baťovian významne zdržali. Útok na Baťovany sa začal 4. septembra 1944. Narazil na masívny odpor brániacich povstaleckých jednotiek. Povstalci okolie Baťovian niekoľko dní bránili, front sa zlomil až obsadením obcí Veľké Uherce a Oslany, čím sa nemeckým vojskám otvorila cesta na Pohronie a okolie Prievidze. 

Po ústupe od Baťovian sa partizánska brigáda Pavel pod vedením Trojana presunula k Necpalom a neskôr cez Kľak do Vyhní. Odtiaľ operovala až po Hornú Ves a Čereňany. Po dobytí Hornej Vsi a neskôr aj Žarnovice sa otvorila nemeckým vojakom cesta na Žiar nad Hronom. Pri postupe smerom do centra povstaleckej armády ich však neustále prepadávali partizáni, medzi ktorými vynikala Trojanova brigáda Pavel operujúca v priestore Vyhní, Banskej Štiavnice, Močiara (obec v horách medzi Žiarom nad Hronom a Banskou Štiavnicou) a Zvolena. Nemci vraj prezývali Trojanových partizánov „rote Teufel“ – červení diabli. Začiatkom októbra boli Trojanovci asi ako jediná partizánska skupina začlenení do 2. československej paradesantnej brigády, podľa historika Godála najkvalitnejšej povstaleckej jednotky. 

Návrat do Baťovian

Obrancovia postupne ustupovali smerom cez Zvolen a Banskú Bystricu k Nízkym Tatrám. Pod veľkým tlakom nemeckej armády vydal generál Rudolf Viest v noci z 27. na 28. októbra rozkaz, v ktorom vyhlásil ukončenie centrálne organizovaného odporu a prechod na partizánsky štýl boja. V tejto situácii sa veliteľ brigády rozhodol ďalej presúvať smerom na východ. Brigáda Pavel bola súčasťou pochodu, no pod Ďumbierom sa rozdelila a časť pod Trojanovým velením sa koncom novembra vrátila do okolia Baťovian. 

Na Hlbokom pri Kolačne sa Jozef Trojan pokúsil opäť vytvoriť partizánsku skupinu. Vďaka svojim kontaktom dokázal vznikajúcu jednotku materiálne zabezpečiť a postupne sa stal súčasťou Nitrianskej partizánskej brigády pod velením sovietskeho dôstojníka Avdejeva. Trojanova jednotka sa nazývala Hornonitriansky partizánsky prápor a spolu s brigádou operovala v oblasti Skýcova, Hostí a Zlatna, neskôr v Pohronskom Inovci a na Požitaví. 

Povstaleckí vojaci, Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch

Kvôli nevyhovujúcej strategickej polohe a situácii na fronte padlo vo februári rozhodnutie, že celá Nitrianska partizánska brigáda sa pokúsi o prechod cez front a spojenie s postupujúcou Červenou armádou. Rozkaz brigády znel lakonicky: „Vytiahneme do boja. (…) Spiatočnej cesty niet. Ísť ticho, nefajčiť, nezostávať vzadu.“ Pri pochode tvoril Trojanov prápor zadný voj. Prekročiť museli rieku Hron, ktorá bola ľadová. Cestou tiež narážali na odpor nepriateľa, no z druhej strany rieky im pomáhalo delostrelectvo Červenej armády. Prechod cez Hron bol teda mimoriadne náročný – niektorí sa držali vzájomne, iní sa podľa svedectiev držali konských chvostov jazdcov. Podľa Slaného pri prechode zahynulo spolu 80 vojakov. Tri dni po prechode, 16. februára bol Trojan pravdepodobne v boji zranený do nohy a musel byť liečený. Jeho partizáni sa ďalej zúčastňovali oslobodzovacích bojov (aj v regióne Baťovian) v rámci Červenej armády. 

Zdroje:

  • Jozef Jablonický: Fragment o histórii
  • www.historyweb.sk
  • Budišovský zpravodaj
  • www.mojepovstanie.sk