Partizánske je mladé mesto, ale tiež má svoje osobnosti, ktoré zanechali trvalú pečať na jeho tvári, v mysliach jeho obyvateľov a v niekoľkých prípadoch aj v dejinách Slovenska. Niektoré sa stali známe vďaka mimoriadnym športovým výkonom, iné dosiahli výnimočný stupeň odbornej zdatnosti vo svojej profesii, no skutočne máloktorí patria do učebníc spoločensko-politických dejín našej krajiny. Takouto osobnosťou bol Jozef Trojan, rodák z Moravy, spätý vo svojom neskoršom živote s naším mestom. V tomto cykle sa prizrieme jeho nevšednému životu, ktorý dodnes nenecháva mnohých ľahostajnými.
Prečítajte si aj prvý článok zo série o Trojanovi:
Jozef Trojan s manželkou Stanislavou sa presťahovali na Slovensko v roku 1938. Ťažko povedať „do Baťovian“, pretože tie vtedy ešte v podstate len vznikali. V polovici roku 1938 Baťovci kúpili od Salzbergerovcov pozemky v katastroch obcí Šimonovany, Radobica a Veľké Kršteňany a všetko, čo k nim patrilo. Na týchto pozemkoch začali vznikať Baťovany – výrobné haly pre fabriku a osada pre jej zamestnancov. Jozef Trojan bol ako správca týchto baťovských investícií od začiatku pri všetkom.
Komunisti spolupracujúci s demokratmi
Veľké dejiny ovplyvňujú aj tie malé – Mníchovský diktát, Viedenská arbitráž, autonómia Slovenska a neskorší vznik Slovenského štátu spôsobil zmeny aj v rastúcich Baťovanoch a v živote Trojanovcov. Jozef Trojan bol ako správca významného priemyselného subjektu dôležitou osobnosťou na Ponitrí. Stretával sa s predstaviteľmi vtedajšej miestnej vrchnosti, no zároveň bol vnútorne rozhodnutý pracovať pre odboj. Disponoval materiálnym zabezpečením aj konexiami. Takto pomáhal už v prvých rokoch nového režimu prejsť cez hranice ľuďom, ktorým hrozili represálie, a neskôr pomáhal materiálne vybavovať odbojárov v regióne. Zoznámil sa aj s vedúcim Revolučného komitétu Horno a Dolnonitrianskej oblasti Albínom Grznárom a zaradil sa medzi hlavných lokálnych organizátorov odboja. Zaujímavosťou je, že v tomto čase došlo k sústredeniu jednotlivých prúdov nepriateľských voči ľudáckemu režimu do jedného frontu: vedľa seba stáli presvedčený komunista Grznár, nadporučík Červenej armády Pavel Baranov (utečenec zo zajateckého tábora), demokratický politik Ján Ševčík a dvaja Česi, vysokopostavený manažér Trojan a syn bývalého rektora pražskej Karlovej univerzity Pavel Nemec – každý z nich by si zaslúžil osobitnú pozornosť. Komunistickí odbojári neboli veľmi ochotní spolupracovať s demokratmi, ale v podstate nemali na výber. Pragmatizmus zvíťazil. Stanovisko Trojana bolo artikulované takto: „My máme zbrane a vy máte ľudí. Vy dáte ľudí, my dáme dôstojníkov a tak budeme viesť národný boj za novú republiku.“
Jednou z konexií Trojana boli bratia Beňuškovci, Ferdinand a Jozef. Ferdinand bol notár v Šimonovanoch a Jozef prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti (najvyššieho policajného orgánu v Slovenskom štáte). Trojan z nich vyťahoval informácie, ktoré pomáhali odbojárom v oblasti Baťovian. Zároveň napríklad Juraj Slaný uvádza, že Beňuškovci si toho boli vedomí a brali poskytovanie informácií a výhod Trojanovi ako investíciu, ktorá sa im mohla vyplatiť v prípade zmeny režimu na Slovensku. Koniec koncov, sme v roku 1944, keď sa už vyčerpal nemecký blitzkrieg a dochádzalo k zásadným zlomom vo vojenskom vývoji druhej svetovej vojny. Ako píše historik Jozef Jablonický, „nemáme ani jediný dôkaz, že by Trojan prezradil nejaké skutočnosti o odboji členom ÚŠB (…) naproti tomu je viac dôkazov o tom, že informácie získané od pracovníkov ÚŠB odovzdával odbojárom, resp. ich varoval pred zamýšľanými opatreniami ÚŠB.“
V rokoch medzi Mníchovom a vypuknutím povstania teda Jozef Trojan využíval svoje postavenie a vzťahy v prospech odboja. Okrem materiálnej podpory partizánov im dokázal pomôcť aj informáciami, ktoré získaval vďaka kontaktom na vysokopostavených ľudákov. Dokonca bol vraj na poľovačke aj s nemeckým policajným atašé na Slovensku Franzom Goltzom. Historici spomínajú ešte jednu udalosť, ktorá výborne vykresľuje postavenie a činnosť Trojana v regióne. Pri Veľkých Uherciach boli v júni 1944 z lietadla zhodené štyri padáky, tri s parašutistami a jeden s balíkom. Balík obsahoval vysielačku „ručnej výroby“ z anglických a amerických súčiastok. Zaistili ju baťovianskí žandári, ktorí ju však za úplatok odovzdali Jozefovi Trojanovi, a od toho sa dostala k budúcemu povstaleckému veliteľovi Golianovi do Banskej Bystrice.
Začiatok povstania ako nová kapitola Trojanovho života
V lete 1944 to na Slovensku vrelo. Vznikali partizánske skupiny a zároveň sa vytvárali aj v rámci riadnej armády útvary nepriateľsky nastavené voči režimu. V druhej polovici leta bolo vyhlásené stanné právo, ktoré bolo odrazom úsilia štátnej moci o ovládnutie situácie. Prispelo však k zintenzívneniu podzemných aktivít, ktorých vyústením malo byť ozbrojené povstanie. Aj v regióne Ponitria prebiehali horúčkovité prípravy. Ako po rokoch spomínala Stanislava Trojanová, „vtedy som aj ja pomáhala, chystali sme potraviny, v noci si po ne chodievali mne neznámi ľudia. V našom dome bývali v júli a v auguste takmer na dennom poriadku dlhé porady manžela a jeho priateľov.“
Prípravy na vyhlásenie ozbrojeného povstania proti Nemcom vyvrcholili 29.8.1944, keď zaznelo slávne heslo „Začnite s vysťahovaním“. Dva dni predtým Trojan svoju manželku aj s tromi deťmi vysťahoval z rodinného domu a odviedol do bezpečia (ktoré sa neskôr zmenilo na úmorné putovanie). Sám sa postavil na čelo partizánskej skupiny, čím sa začala ďalšia kapitola jeho neobyčajného života.
Zdroje:
- Juraj Slaný: Trojanovi partizáni
- Jozef Jablonický: Fragment o histórii
- https://jedlovekostolany.sk/krizova-cesta-josefa-trojana-zeny-piatich-deti-cast-1/
- https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/jeden-z-mnohych-pribeh-jozefa-trojana
Radovan Števula
Katarína Janíčková