Naprieč štyrmi svetadielmi bolo v minulom storočí založených Baťovou firmou okolo tridsať „malých Zlínov“. K nim patria aj naše Baťovany – dnes Partizánske. Vo svete mnohé z týchto miest nesú v názve odkaz na svoj pôvod. V dnešnom pokračovaní článku sa pozrieme na ďalšie mestá založené v Európe a na to, či v nich ešte stále žije pamiatka na zakladateľov a ako sa darí pôvodnej architektúre Baťových satelitov v Európe.
Mohlo by sa zdať, že Tomáš Baťa a neskôr Jan Antonín Baťa zakladali továrne a mestá za hranicami Československa a tým vytvárali svetovú obuvnícku ríšu až s obdivuhodnou ľahkosťou a rýchlosťou. Ale na tejto ceste ich čakalo mnoho problémov, konkurenčných podrazov, obmedzení jednotlivých vlád. V Nemecku Baťu označili za českého Žida. Vo Francúzsku ho označovali za Nemca z Československa, ktorý chce ovládnuť Francúzsko. Zákon „Lex Bata“ obmedzoval predaj na území. Vo Švajčiarsku vyšlo nariadenie obmedzujúce počet Baťových predajní a prikazujúce, koľko smie mať továreň robotníkov. V Poľsku začali v továrni štrajkovať. Šírili sa fámy, že Baťa pomáha Rusom. Firma prekonala tieto prekážky a prešla si zmenami hraníc, režimov, časmi mieru i vojen. Zásadná zmena sa udiala aj v jej vedení. V roku 1932 zomrel Tomáš Baťa. Vedenie obuvníckeho koncernu prevzal jeho mladší brat Jan Baťa. Firma naďalej rástla, budovanie tovární a expanzia do ďalších štátov pokračovala. Súvisel s tým aj rozvoj mnohých miest po celom svete.
MÖHLIN, ŠVAJČIARSKO
Mesto Möhlin vo Švajčiarsku, v ktorom je tiež vybudovaný malý Zlín, je navždy spojené s tragickým koncom zakladateľa firmy Baťa. Práve do Möhlinu na otvorenie výrobných hál Tomáš Baťa smeroval v deň, kedy jeho lietadlo havarovalo nad letiskom v Otrokoviciach.
Na švajčiarskom trhu sa Baťove topánky objavili prvý raz v roku 1926. Na konci 30. rokov tu boli otvorené prvé predajne. Dôležitým okamihom v expanzii firmy Baťa za hranice Československa je zriadenie švajčiarskej spoločnosti Leader A. G. v roku 1931. Tá pôsobila na financovanie a riadenie Baťových tovární v zahraničí. Aj keď to nebolo v pôvodných plánoch Tomáša Baťu, v tom istom roku zakúpila firma pozemky v Möhline na výstavbu továrne. Nasledujúci rok bol položený základný kameň. Ani v tejto krajine to zlínska firma nemala jednoduché. Dokonca to vyzeralo, že výstavba továrne nebude umožnená. Švajčiarski výrobcovia obuvi boli zásadne proti príchodu lacnejšej výroby do ich krajiny. Mnohí miestni obyvatelia vznik továrne podporovali, pretože to znamenalo nové pracovné príležitosti.
Po získaní stavebného povolenia nasledovala výstavba výrobného areálu a obytnej zóny, pravdepodobne pod dohľadom architekta Antonína Víteka. Aj keď firma Baťa v tom čase prišla o svojho zakladateľa a nahradil ho jeho mladší brat Jan Antonín Baťa, rozbehnutý kolos plynulo pokračoval. Rovnako aj výstavba v meste Möhlin. Pribúdali rodinné domy, ktorých výstavbu od roku 1942 projektoval Hannibal Neaf. Jeho projekt – Klubový dom, sa stal stredobodom spoločenského života v meste. Na rozdiel od situácie vo východných baťovských satelitoch, kde nastalo znárodnenie tovární, sa vo Švajčiarsku naďalej stavalo až do roku 1960. Pribúdali výrobné haly, obytné domy, ale aj ubytovne pre slobodných zamestnancov.
Na konci 80. rokov bola v Möhline ukončená výroba usňovej a v roku 1990 aj gumovej obuvi a továreň bola zatvorená. Bývalý výrobný areál sa nazýva Bata park. Klubový dom a dve továrenské budovy získali v roku 1992 pamiatkovú ochranu.
EAST TILBURY – SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO
Slová „na východe nič nie je“, samozrejme pre Slovensko neplatia, ale pokiaľ by sme sa vrátili do 30. rokov minulého storočia, do oblasti asi 50 km východne od Londýna, táto veta by bola veľmi výstižná. V čase recesie, začiatkom roku 1932 zakúpila firma Baťa pozemky uprostred zanedbaných lúk a prázdnych tovární, tam kde rieka Temža ústí do Severného mora. Keď prišli prví ľudia zo Zlína do továrne odkúpenej od W. W. Wilsona, ocitli sa v malej budove uprostred kukuričných a zemiakových polí.
Hospodárska kríza, chudoba a nezamestnanosť boli všade navôkol. Zástupcovia továrne navštívili miestne školy a povedali žiakom, že ak budú pracovať pre Bata Shoe Company, mohli by si dovoliť vlastné auto. Vo svete, kde zatiaľ bolo len veľmi málo automobilov, to znelo ako utópia.
Vlastné predajne a sesterskú spoločnosť zriadila firma Baťa v roku 1923. O desať rokov neskôr, uprostred močiarov Essexu, začala výstavba továrne v East Tilbury. Prvý projekt vytvorili Vladimír Karfík a František Gahura, na upravenom pláne sa podieľal pravdepodobne Antonín Vítek. V tomto roku bola zahájená aj výroba. Čoskoro sa začala aj výstavba obytnej štvrte. K prvým domom a internátom postupne pribúdali aj spoločenský dom, kino, kúpalisko, športový štadión, tenisové kurty. Na konci 30. rokov bola otvorená firemná škola, neskôr aj základná škola. V pracovnom areáli taktiež pribúdali objekty – továreň na výrobu pančúch, kotolňa, oddelenie plastov, hasičská stanica, sklad, výpočtové stredisko. Pracovalo tu okolo 3000 zamestnancov. Baťovský životný štýl prenikol aj do zahraničia. K domu patrila povinne upravená záhradka, v domácnosti bol firemný rozhlas, čítali sa firemné noviny. Typická bola aj organizácia voľného času – povinné športové a spoločenské akcie. A tak niektorí mali pocit, že firma si vyžaduje všetok čas, nielen pracovný, ale aj ten voľný. To je rozdiel medzi Zlínom a zahraničím. Vnímanie ľudí. Zlín sa na začiatku 20. storočia ešte len vyvíjal. Organicky, spolu s firmou Baťa a jej zamestnancami, ktorí firmou a pre firmu žili. Rovnaké pocity pravdepodobne prežívali aj obyvatelia Baťovian. Avšak v Spojenom kráľovstve prišiel zrazu nový systém a výrazne zasiahol do ľudských životov. A to sa nie každému mohlo páčiť. V 50. rokoch začala ďalšia etapa výstavby obytnej zóny. V tomto záhradnom a zelenom meste bývali nielen prví ľudia z Československa, ktorí si tu zachovávali svoje tradície, ale aj ľudia z celých Britských ostrovov, Poľska, Malty a mnohých ďalších krajín. Firma hospodárila aj s poľnohospodárskou pôdou, na ktorej chovala kravy, prasatá a hydinu a potravinami zásobovala firemnú kuchyňu, reštauráciu a aj obchod. Po roku 1970 firma odpredala pridružené priemyselné výrobne, neskôr aj obytné domy. Niektoré objekty ako učňovka, farma, škola, boli zbúrané. V roku 2005 bola továreň zatvorená. Bola akoby srdcom East Tilbury, a preto dnes mesto počas dňa pôsobí skôr ako mesto duchov. Obyvatelia cestujú za prácou do Londýna.
Verejnosť našťastie pomaly začína objavovať kúzlo East Tilbury. Od roku 1993 sa tu uplatňuje pamiatková ochrana. Majitelia všetkých domov na ulici Bata Avanue dostali grant, aby svojmu domu navrátili pôvodný vzhľad. Spomienky sa, tak ako v mnohých iných mestách, uchovávajú vďaka pamätníkom, ktorí v meste založili Bata heritage centrum.
BATADORP, HOLANDSKO
Ak by sme sa prešli ulicami mesta Best v Holandsku, tiež by sme sa cítili ako v Zlíne, prípadne v Partizánskom. Len asi v takej luxusnejšej verzii, so zachovalejšími domami a drahšími autami pred nimi. Batadorp (vytvorené zo slov Bata a Dorp – dedina) je časť mesta Best, založená firmou Baťa. Dnes je továreň v Batadorpe posledným fungujúcim baťovským satelitom v Európe. Pôvodné budovy Batadorpu sú priemyselným dedičstvom a historickou atrakciou.
Na území Holandska začala firma Baťa pôsobiť v roku 1920 otvorením svojej predajne v Amsterdame. V roku 1933 bola zahájená výstavba firemného areálu v meste Best. Lokalita bola vybraná pre priaznivú dopravnú situáciu, nízku cenu pôdy a lacnú pracovnú silu. Rok na to boli slávnostne otvorené nové továrenské budovy. Podľa zlínskych projektov s účasťou architekta Antonína Víteka tu bolo vystavaných 14 výrobných objektov, 4 internáty, 64 domov. Pre obyvateľov boli domy s rovnými strechami nezvyčajné. Dôvod ich stavby bol prostý – v podkroví sa iba hromadilo haraburdie. V Batadorpe sa vyrábala usňová a gumová obuv, pneumatiky, bola tu aj koželužňa, výroba kartónových škatúľ, výroba krémov na topánky a strojárenská výroba. Taktiež sa tu vyrábali pančuchy a ponožky. Pracovníci nesmeli nosiť dreváky a alternatívu k nim vyrábala firma. V obytnej zóne pribudla jedáleň, škola, obchody, kúpalisko a kultúrne stredisko. Po 2. svetovej vojne bolo znovuotvorené firemné vzdelávacie stredisko, uznávané aj holandským ministerstvom školstva. Na konci 70. rokov firma predala obci Best niektoré pozemky. Obytné domy predala doterajším nájomníkom. Firma Baťa si nechala časť výrobného areálu a v krajine podniká naďalej.
MARTFÜ, MAĎARSKO
Zatiaľ, čo vo svete všetko ničila druhá svetová vojna, v Maďarsku, na rieke Tizsa pri meste Tiszaföldvár, sa budovalo niečo nové. Na zelenej lúke vznikla továreň a malé záhradné mesto Martfű.
Firma Baťa v roku 1938 zriadila v Maďarsku spoločnosť pod názvom Cikta. V roku 1940 požiadala spoločnosť o povolenie výstavby továrne v Martfű. Vláda ho so zámerom podporiť decentralizáciu priemyslu schválila. Táto oblasť bola veľmi chudobná a zaostalá. Výstavba obuvníckej továrne a obytného komplexu podľa plánov Jiřího Voženílka začala v roku 1941. Je tu zjavná osobná angažovanosť Jana Antonína Baťu, ktorý stál pri všetkých dôležitých rozhodnutiach. Z továrne v Nových Zámkov bola do Martfű prenesená výroba usňovej obuvi a neskôr sem bola premiestnená aj centrála spoločnosti. Počas vojny sa zrealizoval iba zlomok plánov, ale továreň fungovala a sídlisko bolo zaľudnené. Cesty, vodovod, kanalizácia a elektrické vedenie fungujú dodnes. Sídlisko Baťa je aj dnes výnimočným architektonickým skvostom. Vtedajšia továreň poskytovala po desaťročia prácu a obživu tisícom ľudí v Martfű a okolí s ukážkovou starostlivosťou. Vyškolení odborníci z odbornej školy vedľa továrne sa stali súčasťou obuvníckeho priemyslu po celej krajine. V roku 1943 sa továreň stala vojenskou a rok na to boli obyvatelia mesta evakuovaní. V roku 1949 sa podnik stal vlastníctvom Maďarska. Dlhodobo to bola najväčšia maďarská továreň na výrobu obuvi pod názvom Tisza. V roku 2013 postavili obyvatelia sochu zakladateľovi mesta Janovi Antonínovi.
Mladé a dynamické mestečko sa stále vyvíja, dnes je známe ako kúpeľné mesto. Dvojčlenná delegácia z mesta Martfű navštívila aj Partizánske v roku 2018 pri príležitosti 80. výročia založenia nášho mesta.
Značka Baťa oživuje svoje retro topánky pre mladých zákazníkov. Obľubu a záujem opäť získavajú aj baťovské mestá založené po celom svete. Jedinečná modernistická architektúra a originálny prístup ku komunitnému životu dodnes ľudí fascinujú. Naprieč Európou sme spoznali deväť miest, ktorých osud by vyzeral úplne inak, a možno by ani neexistovali, keby sa nestali centrom záujmu firmy Baťa. Aj keď mnohé priestory tovární zostali prázdne, nie sú úplne opustené. Sú chránené, vyhľadávané a niektoré budovy sa využívajú pre umelecké či pamiatkové ciele. V domoch stále bývajú obyvatelia, mestá existujú naďalej a pamätníci spomínajú na firmu, ktorá bola pre nich viac, než len obyčajným zamestnávateľom.
Mohlo by vás zaujímať:
Zdroje:
- Portál: /http://svet.tomasbata.org/,
- www.bataheritagecentre.org.uk
- www.staryzlin.cz
- www.geschiedenisvanbest.nl
- www.martfuszuletese.hu
- M.Ivanov: Sága o živote a smrti Jana Bati a jeho bratra Tomáše
Fotky:
Roland Zumbuehl CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=21428365
Andreas Schwarzkopf CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=3114667
Havang(nl): https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Best_Rijksmonument_512324_Batalaan_5.JPG#file
Martfű Városi Művelődési Központ és Könyvtár – https://mandadb.hu/tetel/376614/Tisza_Cipogyar_gyarepulet_es_belso_park, CC BY-NC-ND
Flickr: https://www.flickr.com/photos/sludgeulper/albums/72157623161226266 (CC BY-SA 2.0)
Radovan Števula
Katarína Janíčková