Naprieč štyrmi svetadielmi bolo v minulom storočí založených Baťovou firmou okolo tridsať „malých Zlínov“. K nim patria na území Slovenska aj naše Baťovany – dnes Partizánske a Svit. Vo svete mnohé z týchto miest nesú dodnes v názve odkaz na svoj pôvod. V článku sa pozrieme na to, či v nich ešte stále žije pamiatka na zakladateľa a ako sa darí pôvodnej architektúre v prvých baťových mestách v Európe.
Bolo to na jar roku 1931. Európa prežívala nacionalistickú vlnu. Colné dane boli čoraz vyššie a vyššie, nebolo možné ani importovať, ani exportovať. Napríklad také detské topánočky dovážané za 18 Kč, stáli v (bývalej) Juhoslávii s clom 54 Kč. Preto sa zrodil nápad stavať továrne v zahraničí, a tak sa vyhnúť clám. Pochádzal pravdepodobne od Maximovića, vedúceho predajní v Juhoslávii, ktorý patril k skupine mladých okolo Jana Antonína Baťu. Továrne vznikli okrem územia Česko-Slovenska v mnohých štátoch po celom svete. Pri niektorých vyrástli mestské štvrte, pri niektorých celé mestá.
Na stoloch zlínskych projektantov sa rodili návrhy tovární, domov a celých miest pre rozmanité zemepisné, sociálne a prírodné podmienky. V príručke Ideálne priemyselné mesto sa píše, že je to plán pre výstavbu priemyselného mesta, mesta so všetkými problémami priemyselnej výroby. Plán mesta určeného pre spokojný, tvorivý ľudský život založený na priemyselnej práci. Plán riešený tak, aby sa toto ideálne priemyselné mesto dalo stavať v tisícoch a kdekoľvek na svete.
BOROVO, JUHOSLÁVIA
Práve v Juhoslávii – na území dnešného Chorvátska – bola v roku 1931 postavená prvá fabrika. Podmienkou Tomáša Baťu bolo, aby sa lokalita nachádzala v povodí rieky Dunaj. Pre ekonomickejšiu dopravu. Možno nie ideálne, ale najlepšie v rámci možností, bolo Borovo. Dnes je Borovo Naselje súčasťou Vukovaru. Výrobný areál i priemyselné mesto boli projektované zlínskym architektom Františkom Lydie Gahurom, neskôr aj Antonínom Vítekom. Borovo sa podľa zlínskeho modelu priemyselného a záhradného mesta postupne rozrastalo – elektráreň, letisko, škola, športový štadión, spoločenský dom. V roku 1938 boli v továrni vyrobené prvé pneumatiky, čo bol počiatok výroby pneumatík v Juhoslávii. A potom prišiel rok 1946. Znárodnenie. Pôvodný názov továrne sa zmenil z Baťa Borovo iba na Borovo. Všetok majetok firmy Baťa v Juhoslávii vrátane továrne v Borove, ostatných podnikov a 342 firemných predajní bol znárodnený. Borovo sa od ostatných Baťových satelitov líši smutným osudom. Počas vojny v Juhoslávii boli tehlové domy a továrne rozstrieľané vojakmi. Tieto stopy z konca minulého storočia vidieť dodnes.
BATAVILLE, FRANCÚZSKO
Na francúzsky trh vstúpil Baťa už v roku 1924. O sedem rokov neskôr sa Tomáš Baťa rozhodol odkúpiť 487 hektárov pozemkov a zámok Hellocourt na území Lotrínska. Nasledovala stavba továrne, v ktorej už koncom roka 1932 fungovala výroba. V ďalšom roku pribudlo prvých 12 obytných domov pre zamestnancov. Architektonický štýl baťovského Zlína bol prenesený aj do projektov vo Francúzsku. Postupne pribúdali slobodárne, domy, továrenská budova s piatimi etážami. V plánoch architektov bolo mesto pre 15 000 obyvateľov. Z Francúzska boli riadené aj podniky vo francúzskych kolóniách a v zámorských územiach. Do ďalšieho rozvoja mesta zasiahla 2. svetová vojna. Najskôr bola mobilizovaná viac ako polovica zamestnancov. Neskôr, po obsadení územia, bola továreň zhabaná nemeckou armádou. Časť výroby bola presunutá. Obnovená bola opäť v roku 1945. Rozrastala sa výroba aj obytná štvrť. Obyvateľom slúžilo kino pre 320 divákov, vyučovanie bolo zaistené v 4 triedach pre 200 školákov. Kaplnka bola nahradená novostavbou kostola. Odborné obuvnícke stredisko, neskôr vzdelávacie-výchovné centrum Baťa vyučilo niekoľko desiatok mladých ľudí. V roku 2001, kedy bola továreň v Bataville zavretá, patrilo k majetku firmy 75 obydlí (158 bytov). Koniec továrne vyvolal veľkú nevôľu a protesty. Od roku 2014 je Bataville – priemyselný a mestský komplex, uznávaný ako historická pamiatka (kantína a továrenská budova) a celé mesto je chráneným dedičstvom 20. storočia.
SAINT MARCEL, FRANCÚZSKO
Niekoľko baťových domov a továreň možno nájsť aj blízko francúzskeho mesta Vernon. Pozemky na území obce Saint Marcel boli odkúpené firmou Baťa v roku 1935. V roku 1939 sem bola prenesená aj výroba plynových masiek z Československa, z továrne v meste Napajedla. Okrem typickej baťovskej výrobnej haly stálo vo Vernone osem obytných budov a letisko. V roku 1940 bolo pre vojnové udalosti do továrne presunuté gumárenské oddelenie z Bataville. Výrobky miestnych strojární mali veľké uplatnenie vo svete. Výroba v továrni bola ukončená v roku 1991. Tak, ako v mnohých iných mestách, aj tu sa bývalí zamestnanci stretávajú a spoločne spomínajú na pôsobenie Baťu v ich regióne.
OTTMUTH, NEMECKO / OTMĘT, POĽSKO
V roku 1930 Tomáš Baťa odkúpil veľkostatok Ottmuth. V nasledujúcom období bola zahájená výstavba továrenských budov podľa zlínskeho vzoru. Na koncepcii továrenskej zástavby pracoval zlínský architekt F. L. Gahura. Pribúdali továrenské budovy, pracovníci a aj počet vyrobených párov obuvi. V roku 1932 tu stálo prvých päť dvojdomkov. Následne boli postavené obytné budovy i ďalšie rodinné domy podľa zlínskeho konceptu záhradných štvrtí. Tunajšie domy sa líšia tým, že sú omietnuté. V roku 1934 k areálu továrne patrilo aj letisko. Súčasťou mesta bol športový štadión, kúpalisko, závodný biograf s divadelnou scénou, škola a od roku 1937 aj učňovská škola. Taktiež tu vyrástol hotel, poliklinika a kúpele. Okrem výroby obuvi tu bola aj gumárenská dielňa, strojáreň, výroba krémov, kartónov a drevákov (výroba drevákov bol pokus inšpirovaný Holandskom, kvôli nedostatku a vysokým cenám usní). Druhá svetová vojna zasiahla do osudov aj tohto Baťovho mesta. Na prelome rokov 1937 a 1938 bolo obsadené. V rokoch 1940 až 1944 v továrni pracovali väzni z koncentračného tábora. Mesto i továreň boli oslobodené v roku 1945. Po vojne a zmene hraníc sa tento baťovský satelit stál súčasťou Poľska. V roku 1948 bola fabrika definitívne zoštátnená. Od roku 1961 sa osada s továrňou stali súčasťou Krapkovic. V areáli dnes funguje niekoľko firiem.
CHELMEK, POĽSKO
https://flic.kr/p/7tZhtd
Prvé obchodné aktivity Baťu na území Poľska siahajú do roku 1918, kedy v Haliči začal predávať svoje topánky. V roku 1931 kúpil Tomáš Baťa pozemky blízko Osvienčimu, na ktorých vyrástla veľká továreň v Chelmku. Baťa tým položil základy priemyselnej výroby obuvi v Poľsku. Vďaka nemu sa táto malá a chudobná malopoľská dedinka stala zo dňa na deň príťažlivým miestom na prácu i bývanie. V ďalšom roku bola dokončená prvá výrobná hala a zároveň sa stavali prvé obytné domy a taktiež penzión pre slobodných zamestnancov. Vzhľad výrobného areálu v Chelmku sa v dôsledku vládneho zákazu odlišuje od ostatných baťovských satelitov. Nebolo možné stavať poschodové budovy, iba jednopodlažné haly. Avšak obytná časť sa stavala podľa zlínskeho vzoru a návrhu architektov F. L. Gahuru a M. Droha. Bol tu založený športový klub, vychýrené tenisové kurty, pribudlo kúpalisko, mostík na skoky na lyžiach, ihriská a aj závodná knižnica. V roku 1938 bola postavená učňovská škola založená na baťovských zásadách a aj materská škola. Krutá história 20. storočia zasiahla aj sem. Na začiatku vojny bola továreň obsadená Nemcami. V roku 1942 bolo v Chelmku umiestnených okolo 150 väzňov pre koncentračný tábor v Osvienčime. Na príkaz správcu továrne Joachima Schulz-Bundteho mali vyčistiť rybníky, z ktorých závod čerpal potrebnú vodu. Ťažké podmienky takmer nik neprežil. V januári 1945 bola továreň oslobodená a vo februári sa v nej obnovila výroba. Čakal ju osud podobný tej našej v Baťovanoch. Po znárodnení a prevzatí podniku v roku 1947 zmenila niekoľkokrát názov, no prevrat definitívne ukončil jej pôsobenie. V súčasnosti v meste pôsobí niekoľko menších závodov na výrobu obuvi. Dnes baťove domy stoja. Niektoré sú v súkromnom vlastníctve, niektoré sú majetkom mesta. Baťov odkaz je prítomný aj v tomto malom poľskom mestečku. Niekoľko rokov tu pôsobí Baťov pamätný dom so suvenírmi, venovaný rodine a obuvníckemu priemyslu.
Baťa v zahraničí nestaval iba svoje továrne. Vyvážal aj premyslenú architektúru, pokrokové technológie, vlastnú životnú filozofiu a baťovský spôsob myslenia. Baťove mestá v mnohom predbehli dobu, domy svojim obyvateľom ponúkali nadštandard. A aj keď do histórie týchto miest zasiahla vojna, vo väčšine aj zmena režimu, pamiatka na ich zakladateľa v nich zostala a je stále živá.
Zdroje:
- Portál – /http://svet.tomasbata.org/,
- M.Ivanov: Sága o živote a smrti Jana Bati a jeho bratra Tomáše
- http://auschwitz.org/en/history/auschwitz-sub-camps/chelmek/
- fotografie: Flickr-https://www.flickr.com/photos/sludgeulper/albums/72157623161226266 (CC BY-SA 2.0)
- Anna Syska – https://www.instagram.com/to_tylko_architektura/
- Loïc Jaurena –https://www.instagram.com/p/B7g5pTMisKL/?utm_source=ig_web_copy_link
- Mario Kerum –https://www.instagram.com/p/B_Kvoi2HKpl/?utm_source=ig_web_copy_link
Titulná fotografia:
- Továreň v meste Ottmuth/Otmęt, Foto: Flickr – sludgegulper https://flic.kr/p/7tZhej
Radovan Števula
Katarína Janíčková