Ťažké začiatky úspešného podniku. Tomáš Baťa mal len osemnásť rokov, keď rozbehol podnikanie

13

Podnikať nebolo nikdy celkom jednoduché. Skúsme si to ale predstaviť na sklonku 19. storočia. Chcelo to veľmi silného a nezlomného ducha a aj trochu bláznovstva. Baťovci mali všetky tieto vlastnosti. Výborný mix osobnostných charakteristík a prezieravosti mohol za to, že sa z nich stali výnimoční podnikatelia, vizionári. V ťažkých časoch balansovali na veľmi tenkej hrane, ale ich prezieravosť im veľmi pomáhala. Tomáš, Antonín a Anna postavili základy pre neskoršie úspechy firmy Baťa.

V tomto texte si pripomenieme niektoré situácie, ktoré mnoho vypovedajú najmä o Tomášovej sile presvedčenia, zanietenia a schopnosti prekonávať hraničné situácie. Písal sa rok 1894 a Tomáš sa spolu so svojimi vlastnými súrodencami Annou a Antonínem rozhodujú, že opustia otcovu živnosť. Tento známy fakt bol výsledkom dlhých uvažovaní.

Antonín Cekota vo svojej knihe Geniálni podnikatel Tomáš Baťa upozorňuje na fakt, že Tomášov vplyv bol v tomto rozhodnutí troch súrodencov smerodajný. „Rozchod takého druhu nebýva nikdy ukvapený. Museli mu predchádzať mesiace dôkladných porád a plánov, v ktorých uvažovali o budúcnosti vlastnej a otcovej, o ktorého zvláštnom spôsobe lásky k nim nikto nepochyboval.“

Tento odchod bol pre otca naozaj ťažkým, pretože mu odišli traja výborní zamestnanci. Hoci nerád, ale vyplatil ich nemalou sumou, dokopy asi 800 zlatých (autor knihy Jan Baťa známy neznámy, Pavel Hajný hovorí o 600 zlatých), čo bol ich podiel z dedičstva po matke a zároveň ich jediný vklad do nového podnikania.

Otec Antonín asi tušil, že Tomáša v Uherskem Hradišťi dlho neudrží, pretože už raz ako 16-ročný ušiel z domu za sestrou Annou do Viedne. Aj toto bol jeden z momentov, kedy si otec uvedomil, že jeho živnosť je bez Tomáša výrazne oslabená. Práve preto sa po jeho návrate rozhodol, že mu dá väčšie právomoci v živnosti. Hľadal nových odberateľov, cestoval so vzorkami obuvi a darilo sa mu. Napriek tomu Tomáš cítil, že chce ešte viac roztiahnuť krídla a osamostatniť sa.

Treba poznamenať, že Zlín bol rodným mestom práve týchto troch vlastných súrodencov. Ťahal ich sem prirodzený inštinkt. Sám Tomáš Baťa spomína: „Voľbou miesta, kde by sme sa mali usadiť, sme si nelámali hlavy. O tom rozhodoval cit. Rozhodli sme sa pre Zlín len preto, že to bolo naše rodisko, nedbajúc na to, že je vzdialený od železnice, ale aj od väčšieho obchodného mesta a že vôbec nemal žiadne podmienky pre našu živnosť.“

Anna, Tomáš a Antonín, traja vlastní súrodenci

Tomáš Baťa mal len osemnásť rokov a spolu so sestrou a bratom si prenajali dom na zlínskom námestí, kde začali pracovať na svojej živnosti. Mladí, plní ideálov, sa pustili do práce, ale robili len to, čo sa naučili u otca. Zlomovým bodom ich podnikania bolo to, že svoje topánky prestali vyrábať na zákazku, ale vyrábali ich sériovo, tak, ako je to známe dnes.

Svoj podnik označovali za továreň, hoci ju tvorili len dve miestnosti. Sériová výroba topánok, podnik zásadne zmenila. Bez nej by nikdy nemohol dosiahnuť taký úspech, na aký bol predurčený. Pracovná doba bola od šiestej ráno, do šiestej večera a mzdu vyplácali sebe a aj tovarišom každý týždeň. Antonín a Tomáš plánovali prácu, nakupovali materiál, chystali ho pre výrobu obuvi a rozdeľovali pre jednotlivých obuvníkov, ktorí z nich doma vo svojich dielňach ušili hotové topánky. Tie nosili späť Baťovcom do „továrne“.

Tomáš Baťa ako 18-ročný zo Zlínskej ročenky z roku 1940.
In: Antonín Cekota / Geniálni podnikatel Tomáš Baťa

Prvotným vnútorným hnacím motorom všetkej zlínskej snahy, bolo hlavne u Tomáša, ktorý o tom neskôr otvorene hovoril, vymaniť sa z biedy a stať sa „pánom“, skrátka patriť do panskej spoločnosti. Sám vedel o tom, že vtedajší svet poznal len pánov a nepánov. Kam patríte rozhodli už prvé roky školských čias. Páni smeli študovať a ostatní sa museli začať učiť remeslu.

Tomášovi sa páčila predstava, že by sa v pekných šatách mohol počas dňa prechádzať po korze a diskutovať o vážnych témach vznešenejším a učeným jazykom. Tieto jeho prvotné pohnútky však boli príliš povrchné a na to aj veľmi skoro prišiel. Chcel byť továrnikom s danými výsadami, ale jeho mladé ja muselo ešte mnohé preskákať a mnohé sa naučiť, najmä z vlastných chýb.

Prvé veľké problémy súrodencov prišli veľmi rýchlo. Plnoletý Antonín, ktorý mal na starosti podpisovanie zmeniek, ich neustrážil a zrazu sa súrodencom Baťovým začali kopiť dlhy. Veritelia si začali pýtať svoje. Antonín pôvodné zmenky nepredlžoval, ale podpisoval stále nové a nové a tak sa dostávali do stále väčších finančných problémov.

Antonín pred takmer istým krachom odišiel na trojročnú vojenčinu a Tomášovi odporučil, aby ohlásil konkurz. Zmenky, ktoré bolo treba uhradiť, boli v hodnote 8000 zlatých a ďalšie dlhy boli vo výške 1000 zlatých. Tomáš Baťa spomína, že majetok živnosti mal vtedy hodnotu sto zlatých.

Práve táto skúška prinútila Tomáša, aby sa naplno vrátil k manuálnej práci, v ktorej našiel naozajstný pôžitok. 19-ročný Tomáš bol spolu so živnosťou naozaj vo veľkých problémoch, ale tu sa najviac prejavuje jeho nezlomnosť.

Toto je moment, kedy by to mnohí vzdali, ale Tomáš nie. V Zlíne už vládla o ich živnosti zlá mienka, hlavne u veriteľov. Tomáš začal hľadať rezervy ich podnikania a veľmi pomalými krokmi, kedy miestami treli ozajstnú biedu, sa postupne z tejto situácie dostávali. Ako využil Tomáš situáciu vo svoj prospech a ako sa postupne dostal z ťažkostí je už ďalšou témou.

Zdroje:

  • Pavel Hajný, Jan Baťa známy neznámy, 2020
  • Antonín Cekota, Geniálni podnikatel Tomáš Baťa, Zlín 2016
  • Zdeněk Pokluda, Člověk a práce, Zlín 2015