Rudolf Ivanovič vyučoval viac ako 40 rokov a vychoval dve generácie žiakov. Pre mnohých sa stal učiteľskou legendou. Vzorom bol aj tým žiakom, ktorí nemali úplne príkladné správanie. O učiteľskom povolaní, školstve, ale aj o probléme žiakov zo slabších rodín sme sa porozprávali s Rudolfom Ivanovičom, bývalým učiteľom a riaditeľom Základnej školy Rudolfa Jašíka v Partizánskom.
Skúste porovnať žiakov spred 20-tich, desiatich rokov a tých, ktorých ste učili naposledy. Hovorí sa, že žiaci sa zmenili. Ako to vidíte vy?
Do dôchodku som odišiel z pozície riaditeľa školy 1. augusta 2013. Potom som ešte 2 roky učil ruštinu, ale to len dva dni v týždni, takže moje postrehy zo súčasnej školy už nie sú najaktuálnejšie. Na Základnej škole Rudolfa Jašíka som začal učiť v roku 1974. Žiakov bolo v triedach väčšinou aj viac ako 35. Učiteľ si musel vybudovať autoritu, aby také veľké množstvo žiakov zvládol po stránke vzdelávacej a aj výchovnej. Boli iné spoločenské pomery, ale to, že na prácu učiteľa boli kladené veľké nároky a požiadavky, platilo aj v minulosti a aj dnes. A žiaci? Tí boli vždy rovnakí. Niektorým sa darilo lepšie, iným horšie, ale tí spred 30-tich či 40-tich rokov sa museli naozaj snažiť, ak sa chceli dostať na školu, pretože sa tam robili prísne pohovory a veľakrát sa stalo, že sa na svoj vysnívaný odbor ani nedostali.
Zmenili sa spoločenské pomery, školy začali byť financované podľa normatívu – koľko žiakov škola mala, toľko peňazí dostala. Znížili sa nároky. Na stredné školy sa dostávali bez prijímacích pohovorov aj žiaci so slabším prospechom. Na niektorých stredných, ale i základných školách začala klesať úroveň. Mať výborné vyučovacie výsledky už pre mnohých žiakov nebolo motivujúce. Aj niektorí moji žiaci mi často povedali, že načo sa budú učiť, veď ich na strednú školu aj tak zoberú. A často mali pravdu – zobrali ich. Ak sa v dávnejšej minulosti vyskytli v škole so žiakmi výchovné problémy, učiteľ mal veľkú oporu v rodičoch. Rodičom veľmi záležalo na výchove svojich detí, a preto sme väčšinou našli spoločnú cestu k náprave. Rodičia sa zaujímali o výchovné a vyučovacie výsledky svojich detí, o čom svedčili aj plné triedy na rodičovských združeniach.
Vnímajú žiaci učiteľa ešte ako autoritu? Zmenil sa ich prístup v tomto?
Klamal by som, keby som tvrdil, že si žiaci všeobecne nevážia učiteľov. Avšak vďaka veľkým sociálnym rozdielom, postaveniu učiteľa v spoločnosti, názorom rodičov si deti všímajú viac, ako si myslíme. Podľa toho sa správajú. Je pravdou, že v tomto zohráva veľkú úlohu aj učiteľ. Ak chodí na hodiny zodpovedne pripravený, dokáže žiakov zaujať a má pripravené množstvo činností, o autoritu sa nemusí báť. Ale samozrejme, treba byť opatrný! Veľa žiakov nepozná mantinely a priateľskejší prístup učiteľa sa snažia zneužiť. No a k autorite učiteľa nenapomáha ani televízia.
Ako to myslíte?
Keď sledujem niektoré seriály zo školského prostredia, vidím, ako decká sedia v triede s čiapkami. Veď pravidlá slušného správania hovoria, že každý slušne vychovaný človek si pri vstupe do miestnosti má dať čiapku z hlavy dole.
Takže v tomto nezmeníte svoj názor ani po rokoch?
Už to počujem, že som nemoderný, že je to jeho imidž a že tomu nerozumiem. Ak to deti nedokážu naučiť rodičia doma, tak je tu ešte škola. Niektorí učitelia v našej súčasnej škole sa to snažili praktizovať už len z hľadiska vlasovej hygieny, ale narazili na rodičov, ktorí písomne oznámili učiteľom, že si želajú, aby ich dcéra mohla sedieť v triede v čiapke. A budeme sa baviť ešte o autorite učiteľa?
Čo pomáhalo vo vašom prípade, keď ste si s niekým nevedeli dať rady?
Už len tým, že som bol učiteľ – chlap, tak tých problémov so žiakmi som mal asi menej, ako moje kolegyne – ženy. Ale nepamätám si, že by som bol v situácii, kedy by som bol úplne v koncoch. Ak nepomohol zvýšený hlas, pohovor, tak som navštívil doma rodičov a bolo po probléme. A niekedy stačilo len pohroziť pozvaním rodičov do školy, prípadne rodinnou návštevou a zabralo to.
Kedysi boli v škole fyzické tresty pomerne bežnou záležitosťou, dnes už je to úplne inak a pravda je väčšinou na strane žiaka. Ako sa vyvíjajú generácie rodičov? V čom ste pozorovali zmenu?
Herec Milan Lasica v jednej zábavnej televíznej relácii, kde sa hovorilo o škole, povedal známu vetu: „Jedna výchovná facka v správnu chvíľu mala väčší účinok ako plané reči o tri týždne na rodičovskom združení.“
Viem však, že vy ste neboli priamym zástancom telesných trestov.
To bol samozrejme výrok, nad ktorým treba uvažovať triezvo a bez akýchkoľvek predsudkov. Sem-tam sa stalo, že jedna výchovná sa niekomu ušla, ale nikdy tak, aby som niekomu ublížil. Žiak, ktorého sa to týkalo, ten sa bál, len aby sa to doma nedozvedeli, lebo to by bol ešte iný výprask. Rodičia by to považovali aj za svoje zlyhanie. Niektorí žiaci mi to dnes pri stretnutiach s úsmevom pripomínajú a chybu si priznávajú.
Doba sa akosi čudne zmenila. Žiaci sú agresívnejší, arogantnejší a vyhrážajú sa učiteľom. Počul som už aj o fyzickom napadnutí učiteľa. Rodičia často prestávajú byť doma autoritou. Uveria deťom bez toho, aby si to overili a prichádzajú to do škôl riešiť. Na vine je učiteľ, nechcú si pripustiť to, že by dieťa mohlo zlyhať. Verte mi, za deväť rokov riaditeľovania som takýchto návštev mal veľa. Často ku mne prichádzali riešiť banálne, neoverené a nezmyselné veci, ktoré sa v podstate ani riešiť nemuseli.
V školách trestáme žiakov rôznymi pokarhaniami, zníženými známkami zo správania, lebo sa previnili voči poriadku školy. Ale naozaj je na vine iba žiak? Nie je to vizitka rodinnej výchovy?
Viete si spomenúť aj na konkrétny prípad, kedy ste museli riešiť závažnú vec s rodičmi?
Žiaci 9. ročníka boli s dvomi pani učiteľkami na školskom výlete na chate. Bola to výborná trieda, aspoň sme si to teda mysleli, pretože s nimi nikdy neboli žiadne problémy. Večer sa spolu zabávali, všetko bolo v poriadku. Počkali, kým učiteľky zaspia a vytiahli zásoby alkoholu z domu a opili sa. Ráno pani učiteľky s hrôzou zistili, čo sa stalo a ukončili výlet. Zvolal som mimoriadne rodičovské združenie a bol som presvedčený, že to korektne vyriešime. Opak bol pravdou. Nikto z rodičov nepripustil aj svoje zlyhanie. Ako to dopadlo? Väčšina z učiteľov prestala chodiť so žiakmi na viacdňové výlety. Teraz si pohnevám asi niektorých mladších rodičov, no ja zvyknem hovoriť, že terajší žiaci sú presne takí istí, akí boli žiaci v 70. a 80. rokoch, len s tou výnimkou, že tí mali lepšie vychovaných rodičov.
Bolo jasne rozoznateľné u žiakov, kto bol z chudobnejších pomerov a kto zažíval doma bitky či alkohol?
Samozrejme, bolo to často citeľné. Dobré rodinné zázemie je veľmi dôležité pri formovaní každého mladého človeka bez rozdielu toho, či pochádza z lepších, alebo slabších pomerov. V ostatných rokoch sa tie nožnice viacej roztvorili a bolo vidieť a aj cítiť sociálne rozdiely. Nezáleží ani tak na tom, aké materiálne podmienky rodina má, ale aké priority si tá rodina všeobecne stanoví. Mali sme v škole deti z rôzneho rodinného prostredia. Bolo vidieť, v ktorých rodinách vládne alkohol a strach. Tieto deti boli väčšinou tiché, niektoré sa stránili spolužiakov, alebo si len ťažko hľadali priateľov. V problémových rodinách vyrastali deti, ktoré sa častokrát rovnako problémovo správali. Vtedy bolo zbytočné volať si do školy rodičov. Snažili sme sa deti za ich agresivitu netrestať. Zobrali sme ich do riaditeľne a vypočuli sme si aj ich argumenty. Deti vycítili, že sme na ich strane a rozhovorili sa. Verte, nebolo to vždy jednoduché vypočuť si ich.
Stalo sa aj to, že sme kontaktovali sociálnych pracovníkov a spoločne sme problém riešili. Pamätám si jeden smutný prípad, keď sme museli zakročiť veľmi prísne, aby sme deti zachránili. Deti boli odobraté rodičom a priamo zo školy odvedené sociálnymi pracovníkmi do detského domova. Kto má doma aké podmienky, bolo často vidieť aj v školskej jedálni. Deti všeobecne nejedávali polievky. Niektoré si však nabrali aj dvakrát a každé jedlo zjedli, lebo to bolo určite ich jediné teplé jedlo za deň. Ten pohľad vždy zamrzel. Ale nemôžem a nechcem to zovšeobecňovať, lebo sme mali veľa slušných a výborných žiakov aj z veľmi sociálne slabých rodín a naopak dosť drzých, arogantných a suverénnych detí z lepších rodín. Naozaj veľmi záleží na tom, aké priority si daná rodina stanovila.
Zastavujú vás bývalí žiaci na ulici, alebo je to tak, že po rokoch vás už ani nepozdravia?
Zastavujú a mnohí, čo ma veľmi teší! Ale niekedy sa až hanbím, že ich už nepoznám, alebo si neviem spomenúť na meno a tak sa opýtam: „Ty si kto?“ Je verejne známe, že spolu s manželkou, s ktorou sme učili na jednej škole, sme 36 rokov viedli aj kurzy spoločenského tanca a spoločenského správania na mnohých školách v okrese i mimo neho. A práve stretnutia s bývalými žiakmi na Venčeku už ich detí patrili k tým najkrajším. Prichádzali za nami, aby sa pochválili so svojimi šikovnými deťmi. Mnohí moji žiaci sú dnes mojimi dobrými kamarátmi, tykáme si. Strávili sme veľa krásnych spoločných chvíľ pri športe a v letných detských táboroch. Nájdu sa aj takí, ktorí sa tvária, že nevedia kto som, ale ja im to nezazlievam. Najčastejšie ma oslovujú tí, ktorí v škole nepatrili k elite, ale skôr si ich pamätám ako lapajov, a tak stretnutia s nimi sú vždy obohatené o spomienky aj na tie rôzne „lapajstvá“.
Čo všetko musí učiteľ za jeden deň zvládnuť? Vy ste boli do toho ešte aj riaditeľ, čiže to určite nebolo jednoduché.
Možno práve teraz, keď sú deti vzdelávané dištančne a rodičia ich majú celý deň doma, si mnohí uvedomujú, aké je učiteľské povolanie náročné. Ale či učíme tak, alebo onak, vždy si to vyžaduje veľa času na prípravu na vyučovanie. Dnešní učitelia to majú ľahšie, ako keď som začínal učiť ja. Je tu internet, ktorý poskytuje veľa informácií, učiteľ ľahšie nájde veľa vecí, ktoré potrebuje. My sme museli viacej študovať, hľadať informácie v knihách, odborných časopisoch, encyklopédiách, aby sme žiakom vyučovanie spestrili a urobili ho zaujímavejším a pútavejším. Mnohé učebné pomôcky sme si vyrábali sami doma a za svoje peniaze. K tomu patrilo a patrí aj opravovanie písomných prác a kontrola domácich úloh.
A v škole? Samozrejme to hlavné – učenie. Potom prišla prestávka. Ak si mal dozor, tak si ju strávil na chodbe. Ak nie, tak rýchlo do zborovne vymeniť si učebnice a pomôcky na ďalšiu vyučovaciu hodinu, nachystať si do šálky kávu veriac, že ju niekto zaleje, aby si ju cez veľkú prestávku mohol vypiť. Medzitým potrebovali niečo žiaci pri dverách zborovne, alebo prišiel nečakane rodič a ty si sa mu musel venovať, alebo si musel telefonovať rodičom, lebo ich dieťa malo horúčku a tú studenú kávu si stihol vypiť až po piatej vyučovacej hodine. Po vyučovaní krúžok alebo príprava žiakov na rôzne predmetové súťaže, olympiády, tréning na ihrisku alebo v telocvični, pracovná porada, predmetová komisia, metodické združenie, ďalšie vzdelávanie pedagogických pracovníkov, konzultácie s rodičmi, zastupovanie chorej pani vychovávateľky v školskom klube detí, starostlivosť o vnútornú výzdobu školy. Je toho skrátka veľa.
Toto vyvracia všetky reči o tom, že učiteľstvo nie je ťažká profesia.
Rozhodne! Keď som bol učiteľom, často som sa čudoval, že čo tá pani riaditeľka vie robiť v škole do štvrtej, či pol piatej. Až keď som začal byť riaditeľom, zistil som, koľko je to práce a povinností, ktoré musí riaditeľ školy denne zvládať, a na riešenie ktorých potrebuje pokoj. Preto zostával v škole aj popoludní.
Niekedy som nemal ani čas venovať sa vyučovaciemu procesu v škole. Našťastie som mal výborné zástupkyne, na ktoré som sa mohol vždy spoľahnúť a tie sa o chod školy postarali, kým som ja úradoval.
Aká veľká je administratívna záťaž učiteľov?
Veľká a často duplicitná a zbytočná. Každý učiteľ musí viesť triednu dokumentáciu – triednu knihu, triedny výkaz, kontrolovať klasifikačný hárok, čo je samozrejmé a nutné. Musí mať časovo tematické plány na každý predmet rozpracované na vyučovacie hodiny. Našťastie to, čo sme museli vyplňovať kedysi, dnešní učitelia už nemusia. Napríklad, či majú doma auto, televízor, automatickú práčku, knižnicu s počtom kníh nad 100 kusov a podobne. Ale do školstva sa „montujú“ aj rôzne iné organizácie, ktoré chcú mať rôzne tabuľky, výkazy, štatistiky, ktoré s prácou učiteľa nemajú nič spoločné a len mu zbytočne zaberajú čas. Napriek sľubom, že školstvo bude odbremenené od množstva administratívy si myslím, že je toho v školstve zbytočne veľa a to už nepoznám najnovšie požiadavky nadriadených.
Dlho sa hovorí o vzniku nových predmetov ako je napríklad Finančná gramotnosť, alebo skrátka predmety, ktoré sú praktické do života. Aký máte na toto názor ako učiteľ, ktorý môže porovnať rôzne zmeny v systéme školstva? Dlho sa už hovorí o reforme školstva na Slovensku.
Naše školstvo malo v minulosti vysokú úroveň. Náš školský systém mal vysoký kredit a bol uznávaný aj v zahraničí. Mali sme jednotné učebné osnovy. Každý žiak na Slovensku sa učil v jednotlivých ročníkoch to isté, bol dostatok bezplatných učebníc. Spočítal som si, že za môjho života sa vystriedalo 11 prezidentov. Ale koľko ministrov školstva bolo od Nežnej revolúcie, to som spočítať nedokázal.
Nový minister-nová reforma?
Presne! A každá reforma priniesla aj zmenu obsahu vyučovania. Začali sa vydávať nové učebnice, ktoré sa ale často nestihli vytlačiť ani do polovice školského roku, učitelia improvizovali, sťahovali učivo z internetu a keď už konečne boli učebnice, prišiel nový minister a nová reforma. V priebehu letných prázdnin sme museli vytvoriť Školské vzdelávacie programy. Nikto z nás v podstate ani nevedel ako majú vyzerať, čo majú obsahovať. Nikto nám nepomohol, tvorili sme všetko sami, aby sme od septembra mohli v školách začať učiť podľa nich. Učitelia si museli vypracovať vlastné plány, lebo sa zmenil obsah učiva, často i počet hodín atď. A keď sme to po pár rokoch už mali konečne perfektne „vyšperkované“ a upravené na podmienky našej školy, prišla nová reforma, nové vzdelávacie plány a programy.
Naše školstvo naozaj potrebuje reformu. Môže však prísť na post ministra školstva aj najlepší odborník na svete, ak sa o podpore školstva bude hovoriť iba pred voľbami. Dôkazom je terajšie dištančné vzdelávanie. Aká je vybavenosť škôl počítačmi, koľko detí nemá doma počítač, prístup na internet, ako sa môžu tieto deti vzdelávať, kedy dobehnú učivo, alebo naozaj na vzdelanosti mladej generácie nikomu nezáleží?
Súhlasím. Čo by ste teda navrhli vy?
Kompletnú a zmysluplnú reformu. S novou reformou školstva, ale s tou naozajstnou, by mali prísť do škôl aj nové predmety, napríklad aj už spomínaná Finančná gramotnosť. Najskôr sa bude musieť školstvo zbaviť zbytočnej záťaže, naučiť deti ako sa majú učiť a nie memorovať zbytočné a nepotrebné veci. Netreba vymýšľať teplú vodu, stačí sa pozrieť ako to robia inde, poučiť sa a začať konečne konať. To by však ministrom školstva nemal byť politický nominant, ale odborník rešpektovaný širokým politickým spektrom, aby tam vydržal viacero volebných období a niesol za svoju prácu – reformu zodpovednosť. Tiež to chce, aby sa do škôl dostali vzdelaní a kvalitní učitelia hlavne cudzích jazykov a informatiky a nie iba nejakí preškolení. Kvalitných učiteľov je na Slovensku veľa. Žiaľ, nenájdeme ich v školách, ale v súkromných firmách, kde si ich rozum a vzdelanie vážia hlavne kvalitným finančným ohodnotením.
Zo školy si vás pamätám ešte ako dieťa, no aj zrelší tínedžer. Boli ste prísny, no srdečný. Pamätám si aj z úst starších žiakov, že o vás hovorili ako o dobrom učiteľovi, nikdy nie hanlivo. Vnímate to podobne, alebo ste sa nikdy nesnažili zistiť, ako pôsobíte na žiakov?
Nemyslím si, že som bol až taký prísny, skôr som sa snažil byť spravodlivý. Nemal som rád žiakov – lajdákov, o ktorých som bol presvedčený, že majú na to, aby sa učili lepšie, len sa im nechce. A ak niekto nechce, je to horšie, ako keď nemôže. Bolo dosť takých žiakov, ktorí sa veľmi snažili, aj chceli, ale nešlo im to. Pri takých som dokázal prižmúriť očko. A „obľúbeným“ učiteľom som sa stal možno i preto, že sme spolu s manželkou viedli kurzy spoločenského tanca a spoločenského správania zakončené úžasným Venčekom. Pre deviatakov to bol väčšinou nezabudnuteľný zážitok. Robili sme to s veľkou láskou, aby deťom zostali krásne spomienky na celý život.
Čo bolo najkrajšie a najťažšie na vašom povolaní?
Najkrajšie? Asi každý začiatok nového školského roka. Stretnúť sa znovu so svojimi žiakmi, niektorí cez prázdniny podrástli a niektorí aj zmúdreli. Začať s nimi pracovať a objavovať niečo nové – na to som sa naozaj tešil. S odstupom rokov si uvedomujem, že toho pekného bolo veľa: úspechy žiakov na súťažiach, školské výlety, lyžiarske kurzy, Memoriál Rudolfa Jašíka, stretávky s bývalými žiakmi, Venčeky, športovo – zábavné rozlúčky s deviatakmi, Detský folklórny súbor Obuvníček. A za týmto všetkým boli deti – žiaci. S radosťou som to robil s nimi a pre nich.
A najťažšie ? „Bojovať“ s tvrdohlavosťou niektorých detí, presviedčať ich o potrebe byť vzdelaný, riešiť vážne problémy, s ktorými museli deti zápasiť nielen v škole, ale žiaľ aj doma vo svojich rodinách.
A ako riaditeľ? To síce nie je povolanie, ale funkcia. Najradšej som bol, keď som mohol zamknúť riaditeľňu a ísť učiť do triedy, prípadne telocvične. A najťažšie a aj najsmutnejšie boli smútočné príhovory nad hrobmi kolegov a žiaľ aj žiaka.
Ako trávite dni dnes? Mám z vás pocit, že ani na dôchodcu neoddychujete, jedine aktívne.
Žiaľ, v tejto pandemickej dobe tak ako všetci – doma v „bubline“. Rád si však ešte zájdem do školy stretnúť sa a porozprávať s bývalými kolegami a spolupracovníkmi, potešiť sa z ich úspechov, zoznámiť sa s novými mladými kolegami, aby vedeli, že patrím k „inventáru“ školy, aby ma náhodou nevyhnali zo zborovne. Škola mi už, hlavne v tejto ťažkej dobe veľmi nechýba, už mi vadí hluk a krik detí, ktoré sú čím ďalej, tým viac hlučnejšie.
Ale inak žijem čulým a aktívnym životom dôchodcu. Spolu s manželkou sme do minulého školského roku organizovali pre žiakov Venčeky, spolu tancujeme vo Folklórnom súbore Jánošík senior, som spoluorganizátorom rôznych športových podujatí. V spolupráci s Jednotou dôchodcov udržiavame ľudové tradície – Páračky, vynášanie Moreny, organizujeme prehliadku spevákov pod názvom Spevom k srdcu. Rád chodím do prírody, ak je sneh, chodíme sa lyžovať a samozrejme, podľa možností sa venujem trom vnúčatám. Nenudím sa, to ste asi vytušili.
Radovan Števula
Katarína Janíčková