Predvianočné tradície: Dni, ktoré patrili strigám

6

Každé obdobie roka sa nám spája s určitými preň príznačnými činnosťami. Začiatok roka patrí lyžovačkám (aspoň v normálnej situácii), na jar zas chodíme na prechádzky do prebúdzajúcej sa prírody. Leto trávime na vytúžených dovolenkách a jeseň je prípravou na očakávané vianočné sviatky – nakupujeme darčeky, chystáme domácnosť i samých seba a premýšľame, čo nás čaká v ďalšom roku. Ani v minulosti ľudia neboli iní. Rôzne úkony, ktoré k ich životom patrili, robievali v presne určenom čase v roku. Ovplyvňoval to najmä spôsob života, ale aj zvyklosti a tradície. Spolu teraz nahliadnime kúsok do histórie, možno nám niektoré aktivity našich predkov budú veľmi povedomé.

Ak tvrdíme, že tradície podľa obdobia roka v minulosti záviseli od životného štýlu, zistíme, že ľudia v minulosti predsa len žili trochu inak ako my dnes. Ich životom, a najmä ak berieme do úvahy náš región, boli práce na poli, starostlivosť o úrodu a statok. Toto sa však, prirodzene, dalo robiť v priaznivom počasí – od jari do neskorej jesene. Po zvyšok roka sa dianie v živote, rodinách a obciach presunulo z exteriéru pod strechy domov. Neznamenalo to však útlm spoločenského života, práve naopak. Pokiaľ počas roka ľudia nemali ktoviekoľko času na spoločenské aktivity, bohato si to vedeli vynahradiť počas zimy.

V zime sa presúvali aktivity pod strechy domov, Foto: Hana Vanková

Prvou takou príležitosťou bývali priadky. Tvorili neodmysliteľnú súčasť života mládeže. Išlo o pracovnú akciu, na ktorej sa zúčastňovali dospelé dievčatá, veková hranica dospelosti bola okolo 14 – 15 rokov. Podmienkou bolo, aby dievča už túto činnosť ovládalo. Na priadkach sa dievčatá stretávali od začiatku novembra až do fašiangov. Po prvýkrát sa však dievky na priadkach nemohli objaviť z vlastnej iniciatívy, staršie kamarátky ich museli najprv vypýtať od matky. Zároveň bol príchod na priadky znakom, že dievčinu považovali za dospelú – teda súcu na vydaj. Dievčatá sa schádzali zväčša v jednom dome (vo väčších obciach aj vo viacerých) každý deň v týždni okrem víkendu. Na priadky mali prístup aj mládenci, avšak len v určené, tzv. dievocké, dni (utorok, štvrtok). Pánske návštevy boli pri tom veľmi žiadaným spestrením, boli akýmsi znakom prestíže. Niet sa preto čomu čudovať, ak v prípade, že chlapci nechodili, si dievky pomáhali čarami. Naši predkovia boli v tomto veľmi kreatívni, niekde sa za účelom prilákania mládencov k dievčatám hrýzlo do obločných rámov, inde zas opľúvali horiaci ľanový povrázok vodou prinesenou v ústach. Hoci išlo o pracovne strávený čas, našiel sa čas aj na zábavu, čo bolo bežné najmä v zimných mesiacoch a po príchode mládencov. Pomerne bujaré veselice sa následne počas histórie stávali predmetom zákazov, či už cirkevných alebo aj svetských.

Časť kolovrátku, nástroja, ktorý bol spojený s pradením a mnohými zvykmi, Foto: Adobe Stock

V súčasnosti sa nám Vianoce spájajú s dátumom 24. decembra. V minulosti však zvykom a tradíciám dominoval zimný slnovrat (22. december). Ide pravdepodobne o pozostatok slovanskej tradície, hlboko zakorenenej v našich predkoch. V celkovej symbolike ľudia vnímali obdobie konca jesene a začiatku zimy ako čas, v ktorom získavalo prevahu zlo nad dobrom, temnota nad svetlom. V tomto čase narastala aktivita nepriaznivých síl a počas predvianočného obdobia boli vyčlenené dni, v ktorých boli negatívne sily údajne najsilnejšie. Tieto dni dostali preto aj spoločný názov – stridžie. Ľudia verili, že strigy škodia práve počas týchto dní, usilovali sa vniknúť hlavne do stajní, ale aj príbytkov. Z tohto dôvodu by počas stridžích dní nikto nevpustil do stajne ženu, s výnimkou domácej. Žena tiež nesmela vojsť do domu ako prvá, oveľa vítanejší bol ako prvý návštevník muž. S trochou nadhľadu by sme v tom mohli vidieť isté gentlemanstvo, no žiaľ išlo iba o to, aby žena do domu nedajbože nepriniesla nešťastie. Taktiež bolo nemysliteľné v tomto období niekomu niečo dať, požičať či predať.

Stridžie dni začínali na Katarínu, ďalej sa viazali ku dňom Ondreja, Barbory, Mikuláša, Lucie a Tomáša (21. december). Prvým magicky významným dňom bola Katarína. Praktizovať sa mohli pozitívne i negatívne čary. Pomerne známym zvykom bolo odrezanie konárika (napr. čerešne) a jeho zasadenie do črepníka. Vetvičku bolo nutné každý deň zalievať vodou prinesenou v ústach z potoka. Ak konárik do Vianoc zakvitol, dievča, ktoré sa oň staralo sa malo do roka vydať. Dodnes sú tiež známe katarínske tanečné zábavy, hm, teda minimálne vo svete bez pandémie.  

Ďalším zo série stridžích dní bol Ondrej (30. november). Verilo sa, že aké počasie bolo na Ondreja, také malo byť po celú zimu. Tak ako po iné stridžie dni, aj na Ondreja bolo zakázané priasť. Mohlo by sa tým totiž poškodiť ovciam. Tento deň z magického hľadiska patril hlavne veštbám o vydaji, v tomto smere mali vykonané úkony rovnakú váhu ako tie štedrovečerné. Dodnes známym vešteckým zvykom je liatie olova na Ondreja. My okolo Partizánskeho sme však museli byť iní a veštili sme z halušiek. Dievčatá nechali zovrieť vodu a hodili do nej kúsky cesta, v ktorých boli zabalené lístočky s mužskými menami. Prvý kus, ktorý vyplával na hladinu, muselo dievča rukou vybrať a na lístku si prečítať meno svojho budúceho muža.

Deň Barbory bol za jeden zo stridžích považovaný len v niektorých oblastiach Slovenska. Bolo tomu tak aj na okolí Partizánskeho, kde sa úkony podobali na tie konané na Luciu. Večer po domoch (hlavne kde boli zídené priadky) chodili „Barborky“ – ženy alebo aj muži zamaskovaní v bielych šatách a so šatkou cez tvár, ktoré symbolicky zametali izby.

Hoci Mikuláš (6. december) patrí medzi stridžie dni, má pomerne malý magický význam a v podobe, v akej ho poznáme dnes, jestvuje len krátko (od cca začiatku 20. storočia). Vznik jeho podstaty – obdarúvania v čase pred slnovratom – bol ovplyvnený cirkevnými snahami o potlačenie pohanských zvyklostí v stredoveku. Aj sprievody s klasickou trojicou – Mikulášom, čertom a anjelom – sú relatívne mladou obyčajou. Aj v minulosti však mali podobný význam ako dnes – odmeniť poslušné deti a potrestať tie neposlušné. Pravda, aj slovenské rozprávky boli kedysi podávané v krvilačnejších verziách, tak aj obchôdzky Mikuláša s čertom a anjelom boli v minulosti drsnejšie. V nejednom prípade deti vystrašili tak, že tie utrpeli vážnu ujmu na zdraví. Aj preto boli sprievody v priebehu histórie zakazované.

O dni sv. Lucie si môžete prečítať v našom prvom článku venovanom tradíciám. Po 13. decembri nasledovalo obdobie príprav na Vianoce, piekli sa oblátky (to mali na starosti učitelia) a celá domácnosť sa pripravovala na sviatočné obdobie.

V mnohých domácnostiach je zvykom dodnes na Vianoce piecť oblátky, Foto: Hana Vanková

Zaujímavým dňom bol ešte Tomáš (21. december), ktorý pravdepodobne v dávnejšej histórii koncentroval viacero významných obradov, ktoré sa neskôr presunuli k 24. a 25. decembru. Tento deň bol vnímaný ako sviatok lesov. Ak niekto nechcel, aby ho v hore stihlo nešťastie, radšej sa jej vyhol. Niekde sa na Tomáša tiež veštilo, časť masla zmúteného v tento deň sa odkladala, mala mať hojivé účinky. Na viacerých miestach Slovenska chodili koledníci „s oceľou“, teda kusmi železa. Železo symbolizovalo pevnosť, zdravie a silu, návšteva takýchto koledníkov bola v domoch viac než vítaná.

Po Tomášovi už ľudia netrpezlivo očakávali príchod vianočných dní, okrem samotných sviatočných magických chvíľ išlo tiež o dni v znamení oddychu. Je pravda, že mnoho tradícií už dnes nedodržiavame ba sa nám z pohľadu súčasného človeka zdajú až smiešne a naivné. Zároveň však vidíme, že od Vianoc v konečnom dôsledku očakávame to isté čo naši predkovia. Oddych, pokoj a najmä chvíle strávené s našimi najbližšími.

Zdroje:

HORVÁTHOVÁ, E., 1986. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran.

Encyklopédia centra pre tradičnú ľudovú kultúru – www.ludovakultura.sk