Zemianske Kostoľany už akoby svojím názvom hovorili o tom, čo v nich môžeme nájsť. Patrili odnepamäti zemanom z rodiny Kosztolányi (Kostoláni), nachádza sa v nich niekoľko zemianskych kúrií a krásny kaštieľ, no a zaujímavé sú aj dva kostoly, katolícky a evanjelický.
Kosztolányiovci sa do dnešných Kostolian presťahovali z Kamenca v 16. storočí. Postupne začali budovať kaštieľ v štýle, ktorý dnes nazývame renesancia. Kaštieľ v Zemianskych Kostoľanoch je jeden z najkrajších zachovaných renesančných kaštieľov na Slovensku. Pôvodne bol vybudovaný ako opevnený kaštieľ so štyrmi nárožnými vežami a obdĺžnikovým nádvorím. Dnes je zachované torzo pôvodného kaštieľa s dvomi nárožnými vežami.
Foto: Hana Vanková
Kaštieľ v Zemianskych Kostoľanoch dnes slúži potrebám obce, čo je vždy veľmi dobrá správa. Vo vnútri sa nachádza obradná sieň, expozícia múzea aj priestor na spoločenské podujatia.
Rodina Kosztolányiovcov patrila medzi lokálnu šľachtu, iba niekoľko jednotlivcov vyniklo v širších dimenziách. Patril medzi nich určite Georgius Polycarpus de Kostolan (György Polikárp Kosztolányi). Bol to učený humanista, ktorý sa dostal na také miesto, o ktorých mohol ktokoľvek z jeho okolia iba snívať. Predstavte si chlapca z tekovskej župy, ktorý už ako 16-ročný študuje v talianskej Ferrare a 24-ročný dosahuje doktorský titul z rímskeho a cirkevného práva na univerzite v Padove. Ako sa tam dostal? Kto mu „spravil“ cestu? To sa už asi nedozvieme. Počas štúdií v Taliansku si dopisoval s iným výnimočným humanistom tamtých čias, Aeneom Silviom Piccolominim. Možno niektorí z čitateľov to meno už počuli, ide o občianske meno neskoršieho pápeža Pia II. Mimochodom, Piccolomini v liste spomína, že náš Juraj vyučuje jeho synovca Francesca, ktorý sa stal pápežom ako Pius III. v roku 1503 (a jeho pontifikát patrí medzi najkratšie v dejinách, keďže trval necelý mesiac).
Späť k Georgiovi. Po návrate do Uhorska sa stal členom kráľovskej kancelárie nášho slávneho kráľa Mateja Korvína. Tento mladého učenca poveroval najrôznejšími diplomatickými úlohami, vyslal ho napríklad ako svojho vyslanca do Nurnbergu, kde mal pôsobivú reč o nutnosti spoločného postupu proti tureckému nebezpečenstvu. V roku 1467 ho kráľ poslal do Florencie ako svojho špeciálneho vyslanca a dal mu úlohu zabezpečiť, aby sa Uhorsko stalo členom ligy krajín v boji proti Turkom.
A teraz kontroverzia: niektoré zdroje uvádzajú (napr. stránka obce Zemianske Kostoľany), že Georgius sa stal kanonikom v Pécsi (Päťkostolie, pekné mesto v južnom Maďarsku) a arcibiskupom v Kalocsi, prastarom metropolitnom sídle takisto v južnom Maďarsku. Avšak z archívov Svätej stolice vo veci Uhorského kráľovstva vyplýva niečo iné. Podľa nich v roku 1468 tridsiatnik Kostoláni zakotvil v Ríme, oženil sa s dcérou známeho mysliteľa Georga Trebizonda a stal sa pisárom v pápežskej kancelárii. Aj podľa iných údajov bol v roku 1479 za kaločského arcibiskupa zvolený istý Georgius, ten však už rok nato umrel. Podľa vatikánskych archívov žil Georgius v Ríme až do svojej smrti v roku 1489 a bol pochovaný v rímskom kostole Santa Maria sopra Minerva, čiže v jednom z hlavných rímskych kostolov.
A ešte pár slov k dvom kostolom v Kostoľanoch. Kosztolányiovci prijali učenie Martina Luthera a chceli vybudovať v obci evanjelický kostol. Podarilo sa to v 1736 na základe artikulárneho práva. V celej tekovskej župe boli iba dve miesta, kde bolo povolené postaviť evanjelický kostol, Slepčany a Šimonovany. Toto právo bolo prevedené práve zo Šimonovian, kde tamojší zemepáni prešli na katolícku vieru. Kostol prešiel viacerými prestavbami, súvisiacimi aj s postupným uvoľňovaním artikulárneho práva, a evanjelickému cirkevnému zboru slúži dodnes. Zaujímavosťou je snáď aj to, že oba kostoly v Zemianskych Kostoľanoch, evanjelický aj katolícky, sú pohrebnými miestami členov rodiny Kosztolányiovcov.
Zdroje:
Szovák, K.: A Hungarian humanist in Rome. In: GLI ARCHIVI DELLA SANTA SEDE E IL REGNO D’UNGHERIA (secc. 15-20) Studi in memoriam del professor Lajos Pásztor archivista ungherese dell’Archivio Segreto Vaticano, Budapešť – Rím, 2008
Radovan Števula
Katarína Janíčková