Naše kaštiele: Významné rody a príbehy ako z filmu. Unikátny kaštieľ vo Veľkých Uherciach

9

Kaštieľ vo Veľkých Uherciach je unikátnym príkladom anglickej romantickej neogotiky na Slovensku. Podobných kaštieľov je na našom území ako šafránu. Možno tým by sa dala vysvetliť historka, podľa ktorej revolucionári v meruôsmomroku či o rok neskôr chceli od župana Kegleviča v Uherciach štyri voly, a keď im ich nedal, pohrozili mu, že sa ich kanóny pohrajú s jeho „betlehemom“. Pohľad na takú cukrovú tortičku učupenú v upravenom parku musel byť pre nich ozaj prekvapujúci – našťastie sa ich kanóny s ničím nepohrali.

Poďme však po poriadku. Veľké Uherce patrili v stredoveku viacerým rodinám. Jednou zo zemepanských rodín boli aj Bošániovci, ktorých uherecká vetva si písala prídomok de Nagybossányi et Nagyugróc. Na jedného z Bošániovcov, Michala, sa usmialo šťastie: dostal sa k nejakému dedičstvu a hlavne k bohatej neveste Margaréte, vdove po grófovi Máriássy András de Márkusfalva (po našom Ondrej Mariáši z Markušoviec). Už sa asi nedozvieme viac o pohnútkach, ktoré viedli bohatú grófku – vdovu k tomu, aby sa vydala za nie veľmi majetného príslušníka nižšej šľachty a k desiatim malým Mariášovcom, ktoré priviedla na svet, pripojila ešte dvoch Bošániovcov. V každom prípade, práve vďaka tomuto spojeniu vznikol renesančný kaštieľ s podobným pôdorysom, aký môžeme vidieť dnes.

Prvá strata kaštieľa a príchod grófa Majlátha

Nebudeme sa zaoberať tým, ako sa viedlo Margarétiným deťom z prvého manželstva (hoci napr. jej potomkom v priamej línii bol slávny napoleonský generál Ondrej Mariáši, ktorého vraj v boji zranili 47-krát a guľku, ktorá ho trafila do zadku, si dal zamurovať do steny kaštieľa). Dve deti od Michala, Judita, vydatá Révayová, a Ladislav, však mali veľké spory o majetok, ktorý bol následne súdne rozdelený. Polovica kaštieľa sa dostala do rúk Révayovcov. Druhá polovica sa tam dostala o nejakých sto rokov neskôr, keď sa dcéra posledného mužského bošániovského zemepána z Uheriec Juliána vydala zase len za Révaya. Medzitým stratila veľa peňazí pri snahe o prestavbu kaštieľa v barokovom duchu a napokon stratila aj kaštieľ v Uherciach v prospech jedného zo svojich veriteľov.

Tento veriteľ sa volal Majláth, bol radcom na cisárskom dvore akaštieľ prenechalo synovi Jánovi, ktorý vraj pri starostlivosti o kaštieľ krížom slamu nepreložil. Majláth chudobnel – mal viac filozoficko-literárnu náturu ako cit pre podnikanie – a tak sa kaštieľ dostal do rúk Keglevičovcov.

Kaštieľ v rukách Keglevičovcov

Keglevičovci boli majiteľmi panstva v Topoľčiankach. Ján Keglevič, hlavný tekovský župan, chcel zanechať sídla obom svojim synom, preto kúpil aj Veľké Uherce. Jeden syn mu síce zomrel maličký, ale kaštieľ si ponechal a zveril jeho úpravu známemu architektovi Alojzovi Pichlovi, ktorý mu prestaval aj zámok v Topoľčiankach. Topoľčianky niekoľko rokov predtým upravil do klasicistického slohu, na Uherce však dostal celkom inú objednávku – mali sa podobať na romantické anglické kaštiele a pre inšpiráciu si mal Pichl ísť do Rusoviec. A tak v polovici 19. storočia vznikol unikátny „betlehem“, ako ho nazvali neprajníci. Stačí sa pozrieť na litografiu, ktorá vznikla už po prestavbe, a je jasné, že sa zámer Kegleviča Pichlovi podaril. Kaštieľ vyžaruje pocit pohody, pohodlia, nie je to žiadna pevnosť, ale skôr miesto, kde sa bohatý šľachtic môže uvoľniť, prijať hostí a usporiadať honosný večierok.

Nakoniec však tých výdavkov na prestavbu bolo priveľa – gróf Keglevič si dal záležať na najlepších architektoch, sochároch, maliaroch i rezbároch. Jeho syn Štefan mal navyše dobrodružného ducha, čo v spojení s krachom na burze znamenalo hospodársky úpadok. Kaštiele v Topoľčiankach aj Uherciach si museli nájsť nových majiteľov.

Zohýbané drevo a kaštieľ v rukách štátu

Kaštieľ vo Veľkých Uherciach napokon kúpila rodina Thonet s úmyslom vybudovať okolo neho fabriku na nábytok zohýbaného dreva a vobci veľkostatok a lesohospodársky podnik. Kaštieľ bol sídlom rodiny, ale aj centrálou hospodárstva. Thonetovci významne zasiahli do jeho vnútorného vybavenia a neskôr zaviedli aj elektrinu a vodu. Nemecká obchodnícka rodina vlastnila kaštieľ až do konca druhej svetovej vojny, keď ho na základe Benešových dekrétov stratila a prepadol štátu.

Ako sa to často stávalo, štát si nevedel s novonadobudnutým majetkom po šľachte efektívne poradiť. Inak tomu nebolo ani vo Veľkých Uherciach. V kaštieli bola v päťdesiatych rokoch zriadená lesnícka škola, ktorá využívala jeho priestoryaj vybavenie. Následne bol kaštieľ využívaný ako sklad pre Závody 29. augusta – vtom čase došlo kjeho výraznej devastácii. Neskôr sa mal stať kultúrno-spoločenským strediskom ministerstva kultúry s ubytovacími aj stravovacími kapacitami. Spustená prestavba však nebola ukončená a len zvýraznila už aj tak dosť žalostný stav pamiatky.

V roku 1993 sa kaštieľ stal majetkom Kancelárie prezidenta SR, ktorá s ním však nemala plány do budúcnosti a za symbolickú korunu ho odpredala obci. Obec však takisto nebola v stave akokoľvek investovať do jeho obnovy. V roku 2005 kaštieľ kúpil potomok posledných majiteľov a snaží sa o jeho zveľadenie.

Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.

Zdroje:

  • Miroslav Ontko: Thonetovci vo Veľkých Uherciach
  • Veľké Uherce – Kaštieľ a ľudia
  • Slovenský učiteľ, 1925
  • Bulletin Slovenskej asociácie knižníc, 01/2019
  • Farská kronika Veľké Uherce