Naše kaštiele: Významné rody a príbehy ako z filmu. Unikátny kaštieľ vo Veľkých Uherciach

14

Kaštieľ vo Veľkých Uherciach je unikátnym príkladom anglickej romantickej neogotiky na Slovensku. Podobných kaštieľov je na našom území ako šafránu. Možno tým by sa dala vysvetliť historka, podľa ktorej revolucionári v meruôsmomroku či o rok neskôr chceli od župana Kegleviča v Uherciach štyri voly, a keď im ich nedal, pohrozili mu, že sa ich kanóny pohrajú s jeho „betlehemom“. Pohľad na takú cukrovú tortičku učupenú v upravenom parku musel byť pre nich ozaj prekvapujúci – našťastie sa ich kanóny s ničím nepohrali.

Poďme však po poriadku. Veľké Uherce patrili v stredoveku viacerým rodinám. Jednou zo zemepanských rodín boli aj Bošániovci, ktorých uherecká vetva si písala prídomok de Nagybossányi et Nagyugróc. Na jedného z Bošániovcov, Michala, sa usmialo šťastie: dostal sa k nejakému dedičstvu a hlavne k bohatej neveste Margaréte, vdove po grófovi Máriássy András de Márkusfalva (po našom Ondrej Mariáši z Markušoviec). Už sa asi nedozvieme viac o pohnútkach, ktoré viedli bohatú grófku – vdovu k tomu, aby sa vydala za nie veľmi majetného príslušníka nižšej šľachty a k desiatim malým Mariášovcom, ktoré priviedla na svet, pripojila ešte dvoch Bošániovcov. V každom prípade, práve vďaka tomuto spojeniu vznikol renesančný kaštieľ s podobným pôdorysom, aký môžeme vidieť dnes.

Prvá strata kaštieľa a príchod grófa Majlátha

Nebudeme sa zaoberať tým, ako sa viedlo Margarétiným deťom z prvého manželstva (hoci napr. jej potomkom v priamej línii bol slávny napoleonský generál Ondrej Mariáši, ktorého vraj v boji zranili 47-krát a guľku, ktorá ho trafila do zadku, si dal zamurovať do steny kaštieľa). Dve deti od Michala, Judita, vydatá Révayová, a Ladislav, však mali veľké spory o majetok, ktorý bol následne súdne rozdelený. Polovica kaštieľa sa dostala do rúk Révayovcov. Druhá polovica sa tam dostala o nejakých sto rokov neskôr, keď sa dcéra posledného mužského bošániovského zemepána z Uheriec Juliána vydala zase len za Révaya. Medzitým stratila veľa peňazí pri snahe o prestavbu kaštieľa v barokovom duchu a napokon stratila aj kaštieľ v Uherciach v prospech jedného zo svojich veriteľov.

Tento veriteľ sa volal Majláth, bol radcom na cisárskom dvore akaštieľ prenechalo synovi Jánovi, ktorý vraj pri starostlivosti o kaštieľ krížom slamu nepreložil. Majláth chudobnel – mal viac filozoficko-literárnu náturu ako cit pre podnikanie – a tak sa kaštieľ dostal do rúk Keglevičovcov.

Kaštieľ v rukách Keglevičovcov

Keglevičovci boli majiteľmi panstva v Topoľčiankach. Ján Keglevič, hlavný tekovský župan, chcel zanechať sídla obom svojim synom, preto kúpil aj Veľké Uherce. Jeden syn mu síce zomrel maličký, ale kaštieľ si ponechal a zveril jeho úpravu známemu architektovi Alojzovi Pichlovi, ktorý mu prestaval aj zámok v Topoľčiankach. Topoľčianky niekoľko rokov predtým upravil do klasicistického slohu, na Uherce však dostal celkom inú objednávku – mali sa podobať na romantické anglické kaštiele a pre inšpiráciu si mal Pichl ísť do Rusoviec. A tak v polovici 19. storočia vznikol unikátny „betlehem“, ako ho nazvali neprajníci. Stačí sa pozrieť na litografiu, ktorá vznikla už po prestavbe, a je jasné, že sa zámer Kegleviča Pichlovi podaril. Kaštieľ vyžaruje pocit pohody, pohodlia, nie je to žiadna pevnosť, ale skôr miesto, kde sa bohatý šľachtic môže uvoľniť, prijať hostí a usporiadať honosný večierok.

Nakoniec však tých výdavkov na prestavbu bolo priveľa – gróf Keglevič si dal záležať na najlepších architektoch, sochároch, maliaroch i rezbároch. Jeho syn Štefan mal navyše dobrodružného ducha, čo v spojení s krachom na burze znamenalo hospodársky úpadok. Kaštiele v Topoľčiankach aj Uherciach si museli nájsť nových majiteľov.

Zohýbané drevo a kaštieľ v rukách štátu

Kaštieľ vo Veľkých Uherciach napokon kúpila rodina Thonet s úmyslom vybudovať okolo neho fabriku na nábytok zohýbaného dreva a vobci veľkostatok a lesohospodársky podnik. Kaštieľ bol sídlom rodiny, ale aj centrálou hospodárstva. Thonetovci významne zasiahli do jeho vnútorného vybavenia a neskôr zaviedli aj elektrinu a vodu. Nemecká obchodnícka rodina vlastnila kaštieľ až do konca druhej svetovej vojny, keď ho na základe Benešových dekrétov stratila a prepadol štátu.

Ako sa to často stávalo, štát si nevedel s novonadobudnutým majetkom po šľachte efektívne poradiť. Inak tomu nebolo ani vo Veľkých Uherciach. V kaštieli bola v päťdesiatych rokoch zriadená lesnícka škola, ktorá využívala jeho priestoryaj vybavenie. Následne bol kaštieľ využívaný ako sklad pre Závody 29. augusta – vtom čase došlo kjeho výraznej devastácii. Neskôr sa mal stať kultúrno-spoločenským strediskom ministerstva kultúry s ubytovacími aj stravovacími kapacitami. Spustená prestavba však nebola ukončená a len zvýraznila už aj tak dosť žalostný stav pamiatky.

V roku 1993 sa kaštieľ stal majetkom Kancelárie prezidenta SR, ktorá s ním však nemala plány do budúcnosti a za symbolickú korunu ho odpredala obci. Obec však takisto nebola v stave akokoľvek investovať do jeho obnovy. V roku 2005 kaštieľ kúpil potomok posledných majiteľov a snaží sa o jeho zveľadenie.

Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.

Zdroje:

  • Miroslav Ontko: Thonetovci vo Veľkých Uherciach
  • Veľké Uherce – Kaštieľ a ľudia
  • Slovenský učiteľ, 1925
  • Bulletin Slovenskej asociácie knižníc, 01/2019
  • Farská kronika Veľké Uherce