Neďaleko Bánoviec nad Bebravou sa nachádza malá dedinka Dvorec s menej ako 500 obyvateľmi. Jej dominantou je pôvodne rokokový kaštieľ pochádzajúci z 18. storočia, neskôr rozšírený a prebudovaný v 19. storočí. Národná kultúrna pamiatka má tvar písmena L a za sebou zaujímavý príbeh.
Všetko sa začalo príchodom lefantovskej šľachtickej rodiny Csaradovcov do
Dvorca. Predok Csaradovcov sa vyznamenal v protitureckých bojoch a koncom 17. storočia mu bol udelený šľachtický titul. V Horných Lefantovciach vlastnili kaštieľ a boli mecenášmi tamojšieho kostola, pri ktorom mali aj rodinnú hrobku.
Takisto sa do pamäti ľudí zapísali ako dobrodinci, keď venovali vlastný dom
v obci na účely starobinca. Juraj Csarada, dvorský úradník z Viedne, získal v druhej polovici 19. storočia majetok v Dvorci od Karola Csetnekyho a prestaval ho. Po ňom ho zdedil jeho syn (jedno z 8 detí) Artúr. Artúr vyplatil súrodencov a stal sa jediným majiteľom kaštieľa.
Vzácna zbierka zo Sicílie
Artúr Csarada vyštudoval v Paríži výtvarné umenie, je tiež zapísaný do zoznamu študentov prestížnej Herkomerovej umeleckej školy vo východoanglickom Bushey (ako Arthur de Csarada). Do Dvorca sa vrátil s manželkou, kreolkou. Ešte viac zveľadil kaštieľ, okrem iného aj nábytkom pochádzajúcim z jeho ciest po Európe.
Najvýznamnejším prvkom kaštieľa z dnešného hľadiska je však knižnica. Artúr Csarada zbieral knihy a písomnosti. V roku 1908 zasiahlo sicílsku Messinu obrovské zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo desaťtisíce ľudských obetí. Okrem iného poškodilo aj tamojšie cirkevné budovy, a práve od messinského farára kúpil Artúr Csarada zbierku kníh, ktoré dal priviezť do kaštieľa v Dvorci.
Sťahovanie do Maďarska a nový majiteľ
Csaradovci žili v dedinke pri Bánovciach až do roku 1918. Nepokoje sprevádzajúce koniec veľkej vojny zasiahli aj tento región. Csaradovci, hoci podľa svedectiev hovorili po slovensky, sa považovali za Maďarov a hľadali cestičky preč z Československa. Napokon im v tom pomohol štátny úradník Jozef Bellai, ktorý vymenil svoj majetok v Maďarsku s Csaradovcami za ich majetok v Dvorci.
Jozef Bellai sa stal hontianskym aj trenčianskym županom, neskôr sa stal
vládnym radcom. Z tohto dôvodu sa presťahoval do Bratislavy a svoj majetok v Dvorci predal. Vzácnu knižnicu však venoval ako celok Univerzitnej knižnici v Bratislave.
Šťastný koniec knižnice
Knižnica spolu obsahovala takmer 8000 zväzkov. Časť z nich dokumentuje dejiny Csaradovcov, ich hospodárenia, obsahuje rodinné dokumenty a údaje. Vzácnejšia a rozsiahlejšia časť pochádza z talianskych zdrojov. Najvzácnejšími a najstaršími písomnosťami sú zväzky prvotlačí. Podľa znalcov bola časť z nich vytlačená v roku 1519 v Benátkach. Celkom najstaršia prvotlač pochádza z druhej polovice 15 storočia. Ide o dielo Elegantiolae od talianskeho učenca Augustina Datusa, gramatickú učebnicu. Medzi písomnosťami sú aj desiatky rukopisov. Väčšina diel odkazuje na severotaliansky región okolo miest Trento či Bolzano – záhadou
zostáva, ako sa knihy dostali do vlastníctva farára v sicílskej Messine. Knihy
pokrývajú najrôznejšie témy, zaujímavé pre novovekých učencov – teológia,
matematika, právo či medicína. Časť z nich patrila kláštorom, niektoré sú pre fajnšmekrov zaujímavé aj po estetickej stránke.
Knižnicu Csaradovcov síce už nenájdeme v malom Dvorci pri Bánovciach, patrí však medzi najvzácnejšie dary, aké kedy Univerzitná knižnica v Bratislave počas svojej existencie získala. Vďaka zato patrí zberateľom Csaradovcom, ktorí knihy zachránili z katastrofou postihnutej Sicílie, aj mecenášovi Bellaimu, ktorý neváhal svojím vlastným majetkom obohatiť fondy bratislavskej knižnice.
A kaštieľ v Dvorci spolu s okolitým parkom čaká na lepšie časy.
Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.
Zdroje:
- stránka obce Dvorec
- https://hashtag.zoznam.sk/urbex-kastiel-dvorec/ – odporúčam pozrieť video zo stránky
- Zita Perleczká. Rukopisy a vzácne tlače v knižnici Jozefa Bellaiho. In: Studia
- Bibliographica Posoniensia, Bratislava, 2014.
Radovan Števula
Katarína Janíčková