Ďalší kaštieľ v našej sérii opäť odzrkadľuje to, že nie všetky pamiatky v okolí majú šťastie a priamo pred našimi očami pomaly pustnú a uberá im to na lesku a niekdajšej kráse. Aj klasicistická stavba v centre Solčian postupne chátra a čaká na lepšie zajtrajšky.
So Solčanmi, ktoré sa prvýkrát spomínajú už na začiatku 12. storočia sa spočiatku spájal rod Diviakovcov. Časom sa s obcou pretkali aj mená iných známych rodov a to Topolcsányiovcov, Keglevichovcov, Zichyovcov a v neposlednom rade Odescalchiovcov. Tento rod sme už v našich článkoch spomínali a to v súvislosti s Babette, ktorá bola Beethovenovou múzou.
Práve ona úzko súvisí s tým, že sa Solčany dostali do majetkov tohto rodu. Stalo sa tak na základe manželstva Inocenta Odescalchiho a Babette rodenej Keglevich. Ich sobášom prešla časť keglevichovského panstva Topoľčianky k Odescalchiovcom. Týkalo sa to obcí Solčany, Skýcov a Malá Lehota. Solčany zohrali v živote tohto rodu významnú úlohu, pretože práve oni, ale až po Babettinej smrti, dali postaviť v obci klasicistický kaštieľ.
V roku 1818 bola v centre obce započatá výstavba tohto reprezentatívneho sídla. Prislúchal k nemu aj rozsiahly park. Augustín Odescalchi, ktorí tu spolu s manželkou Annou žili, založil v obci na mieste bývalého pivovaru aj cukrovar, ktorý mal nadregionálny charakter. Pivovar do obce priniesli Zichyovci, cukrovar zase Odescalchiovci. Svojho času bol najväčším v Uhorsku. Cukrová repa sa pre jeho potreby pestovala nielen v Solčanoch, ale i v širokom okolí. Keď v roku 1831 Augustín zomrel, žiaden zo synov nedokázal jeho podnikanie ďalej rozširovať. Aj preto v priestoroch cukrovaru vznikla neskôr pálenica, ktorá tu fungovala až do roku 2002.
Ale vráťme sa ku kaštieľu. K honosnému reprezentačnému sídlu rodu prislúchal aj rozsiahly park. Klasicistický kaštieľ zdobil reliéf rodu Odescalchi a nad vstupom sa nachádzali mytologické výjavy. Ku kaštieľu samozrejme patrila aj kaplnka a hospodárske budovy. Keď Anna Odescalchiová ovdovela, spolu s vnukom Líviom žila len v jednej časti kaštieľa a aj to len v určitú časť roka. Zväčša v lete.
Stav kaštieľa ako reprezentačného sídla rodu sa začal prudko zhoršovať práve po smrti Lívia Odescalchiho, ktorý zomrel v roku 1938 a je pochovaný v rodovej hrobke v Solčanoch. Lívio mal jediného syna Karla, ale ten sa v Solčanoch nezdržiaval, žil totiž v Budapešti. Práve preto a pre nedostatok prostriedkov rodiny kaštieľ spravoval už len jeho správca. Práve v týchto časoch došlo aj k radikálnej úprave kaštieľa, ktorá bola ale natoľko nešťastná, že stratil veľkú časť svojej umeleckej hodnoty. V rámci prác bola dokonca časť sídla zbúraná. Diel budovy medzi južným a stredným rizalitom bol asanovaný a nahradený spojovacím koridorom. Aj park dostal pri tejto rekonštrukcii ranu a celá jeho jedna časť, ktorá sa nachádzala za cestou oproti zámku bola vyrúbaná a nahradená ovocným sadom.
Kaštieľ zostal po roku 1945 opustený, interiér kaštieľa bol následne prestavaný a to až do takej miery, že dnes už nie je možné určiť jeho pôvodnú dispozíciu. Ku kaštieľu pribudla aj nevkusná prístavba a istý čas slúžil ako sídlo MNV a zdravotné stredisko. Od roku 1984 je kaštieľ opustený a chátra. Obec ho v roku 2004 predala záujemcovi, ktorý v ňom chcel urobiť múzeum slovanskej kultúry s ubytovacími kapacitami. K tomu však do dnešných dní nedošlo.
Kaštieľ, hoci je od roku 1984 spolu s areálom vyhlásený za NKP, má zdá sa to najlepšie už za sebou. Je ďalší z radu tichých čakateľov lepších časov.
Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.
Zdroje:
- Súpis pamiatok na Slovensku. Zväzok III., Bratislava. 1968 – 1969.
- UHLÁR, Vlado. Okres Topoľčany. Historicko-vlastivedná monografia. Bratislava, 1988.
- www.parktopolcianky.sk, Odescalchiovci
- www.zitava.sk/historia-pozitavia/rod/odescalchiovcov
- www.sme.sk/kastiel-v-solcanoch-opat-predaju.html
- Malá vlastivedná knižnica 264. číslo, vydané pri príležitosti 770. výročia prvej písomnej zmienky o obci Solčany
Radovan Števula
Katarína Janíčková