Naše kaštiele: Historický paradox. Jedno z najmladších miest má jeden z najstarších kaštieľov

9

Jeden z najstarších dodnes stojacích kaštieľov na území Slovenska sa nachádza na severovýchodnom okraji Partizánskeho, jedného z najmladších slovenských miest. Vodný hrad je pozoruhodnou dominantou mestskej časti Šimonovany, ktorá bola kedysi samostatnou dedinou s bohatou históriou. Dejiny tejto starobylej stavby siahajú až do 13. storočia a sú úzko poprepletané s osudmi šľachtického rodu Šimoniovcov.

Vodný hrad v Šimonovanoch je dvojpodlažnou jednotraktovou budovou. Jeho pôdorysu dominuje obdĺžnik s vonkajšími rozmermi 26,7 x 9,6 m. Z tohto obdĺžnika vystupuje štvorcový pôdorys vstupnej veže. Na kratšej severozápadnej strane ústredného obdĺžnikového traktu sa nachádzajú zvyšky menšieho výklenku, ktorý je prepojený portálom s interiérom sídla. Pravdepodobne ide o zvyšky vnútornej studne.

V interiérovom členení dominuje na oboch podlažiach rozdelenie na tri hlavné miestnosti. Vo vstupnej veži i v hlavnom obdĺžnikovom trakte sa nachádzajú badateľné stopy gotického stavebného štýlu.

Reprezentačný portál vstupnej veže s vyťahovacou obrannou mrežou, foto: Katarína Janíčková

Bohatá história a strategická poloha

Goticko-renesančný kaštieľ nadobudol svoje súčasné obrysy v 15. storočí, keď v roku 1420 kráľ Žigmund povolil miestnym pánom zo Šimonovian prebudovať svoju obrannú pevnosť. Už dávno predtým však na tomto mieste stál neskororománsky hrádok pozostávajúci z obrannej veže, ktorá bola dômyselne situovaná v meandri rozvetvenej rieky Nitry. Práve kvôli týmto skutočnostiam sa objekt nazýva Vodný hrad. Jeho stavbu iniciovali príslušníci významného a starobylého rodu, Šimoniovci. Okrem prirodzenej vodnej prekážky stavbu chránilo aj viacero umelých valov a priekop. Obranná veža obdobného charakteru mala v tejto lokalite veľký strategický význam. Ponitrím totiž viedla dôležitá obchodná cesta.

Severozápadná strana kaštieľa so zvyškami vnútornej studne, foto: Katarína Janíčková

Po násilnom zániku pôvodnej obrannej bašty na prelome 13. a 14. storočia začali Šimoniovci za súhlasu kráľa Žigmunda s budovaním novej kúrie. Pre jej polohu si vybrali širokú plochu pôvodného ostrova vymedzeného ramenami rieky Nitry. Zvyšky tejto poschodovej kúrie štvoruholníkového pôdorysu sa ukrývajú vo východnom trakte súčasného kaštieľa. Najzaujímavejšími zachovanými prvkami sú zamurovaný vstup a malé hrotité okienko s kamenným ostením.

Okienko s kamenným ostením ako pozostatok pôvodnej obrannej bašty, foto: Katarína Janíčková

Neveľká vežová kúria nezaručovala Šimoniovcom ani primeranú bezpečnosť, ani dostatočné pohodlie, čo doviedlo bratov Imricha a Mikuláša k snahám o rozšírenie sídla. Obaja súrodenci sa zapojili do bojov proti husitom. Táto skutočnosť výrazne vylepšila ich pozíciu a v roku 1426 si vymohli od kráľa povolenie na dostavbu, opevnenie a trvalú držbu rozostavaného kaštieľa.

Prestavby aj kvôli vypáleniu

V 15. storočí sa teda stavba rozrástla o obytný dvojpodlažný palác a dve mohutné veže. V severnej veži bol situovaný hlavný vstup do sídla, ktorý zdobil reprezentačný portál s vyťahovacou obrannou mrežou. Miestnosti na prízemí boli taktiež poprepájané masívnymi kamennými portálmi. Prepojenie prízemia a poschodia zabezpečovalo jedinečné točité schodisko presvetlené malými okienkami.

Presvetlenie točitého schodiska zabezpečovali malé gotické okienka, foto: Katarína Janíčková

Násilné zničenie a vypálenie kaštieľa počas nepokojného 17. storočia ponúklo podnet k jeho ďalšej prestavbe. Pôvodne gotická budova tak dostala renesančný ráz a stala sa reprezentatívnym sídlom rodu. Južná veža bola z hornej polovice zbúraná, jednotlivé miestnosti oboch podlaží dostali výsečové klenby a staré točité schodisko bolo nahradené priestrannejším. Renesančné prvky dostala aj vonkajšia fasáda. Pribudli ozdoby v podobe nárožného kvádrovania, okenných omietkových rámov a falošného maľovaného okna.

Napravo od vstupnej veže je ľahko rozoznateľné falošné renesančné okno, foto: Katarína Janíčková

Archeologický výskum a posledná významná obnova

Koncom storočia 19. sa uskutočnila posledná veľká prestavba schátraného a zubom času ohlodaného kaštieľa v Šimonovanoch. Niesla sa v duchu historizujúceho romantizmu a snažila sa priblížiť podobe kaštieľa z čias renesancie. Novú podobu dostali najmä strešné konštrukcie celého objektu. Po ukončení prestavby kaštieľ aj naďalej slúžil ako rodinné sídlo Šimoniovcov a až do roku 1971 bol obývaný Máriou Lujzou, poslednou majiteľkou starého panstva a nositeľkou šľachtického mena Šimoni.

V rokoch 1985 až 1988 sa v priestoroch Vodného hradu Šimonovany uskutočnil odborný archeologický výskum pod záštitou Archeologického ústavu SAV. Výsledkom tohto výskumu boli nové poznatky o histórii kaštieľa, fakty o stredovekých hydrologických pomeroch v danej oblasti a dôležité nálezy keramiky. Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia prebehla prvá významná rekonštrukcia celého objektu. Zásluhou Mestského úradu v Partizánskom i Pamiatkového strediska v Topoľčanoch bol celý kaštieľ opravený a vrátil sa mu vzhľad goticko-renesančného šľachtického sídla. Druhá významná obnova Vodného hradu Šimonovany sa uskutočnila v roku 2015. Dnes objekt poskytuje atraktívne možnosti pre spoznávanie stredovekých dejín Hornej Nitry a organizovanie kultúrno-spoločenských podujatí.

Celkový pohľad na kaštieľ, foto: Katarína Janíčková

Tento článok vznikol vďaka podpore Nadačného fondu Dell.

Zdroje:

  • BÓNA, Martin – LUKAČKA, Ján. Kultúrno-historické pamiatky Stredného Ponitria. Topoľčany, 2015.
  • KOVÁČ, Jaroslav (ed.). Umeleckohistorické a kultúrne pamiatky okresu Topoľčany. Bratislava, 1980.
  • LACIKA, Ján. Kaštiele. Bratislava, 2008.
  • UHLÁR, Vlado. Okres Topoľčany. Historicko-vlastivedná monografia. Bratislava, 1988.
  • VLADÁR, Jozef – WIEDERMANN, Egon (ed.). Partizánske. Staré a nové epochy. Bratislava, 2000.