Mário Radačovský: Čím menej sa bojím, tým som slobodnejší

0
4

Rodák z Partizánskeho je v súčasnosti umeleckým šéfom baletu Národného divadla v Brne. Na rovnakej pozícii pôsobil aj v balete Slovenského národného divadla a  založil vlastný súbor Balet Bratislava. Ako sólista tancoval v prestížnom holandskom Nederland Dans Theatre, ale aj v kanadskom Les Grands Ballets. Toto všetko znie idylicky, ale taký jeho život nebol vždy. Najväčší boj zvádzal mimo javiska s rakovinou. Zvládol ho a doteraz o tom hovorí ako o najlepšej skúsenosti vo svojom živote.

Väčšina mladých ľudí odíde zo svojho rodného mesta až vtedy, keď ide študovať na vysokú školu. Vy ste opustili Partizánske, keď ste mali len desať rokov.

Nemal som to v pláne. Moja teta ma prihlásila na konkurz do hudobnej a tanečnej školy Evy Jaczovej v Bratislave. Išli sme na výlet s rodinou a nikto nepredpokladal, že ma prijmú. Musel som sa ešte v ten deň rozhodnúť, či ma zapíšu. V tých desiatich rokoch som ešte netušil, že sa upisujem čertovi (smiech).

Štúdium bolo od začiatku zamerané na balet?

Zámerom školy bolo vychovať baletného umelca. Mali sme historický balet, šerm, ale aj moderný a ľudový tanec. Na prelome základnej a strednej školy nás delili na ľudovkárov a balet. Ja som chcel byť ľudovkár, ale profesori mi to zakázali. Povedali, že zo mňa bude baletný umelec. Ľudové tance sú doteraz mojou srdcovkou.

Vyzerá to, že zásadné rozhodnutia v mladosti za vás vždy urobil niekto iný.

Mňa to sprevádza celoživotne. Do školy ma prihlásila teta Gabriela, potom som mal profesorku na balete, Danicu Pilzovú. Tá mi zakázala ísť na ľudový tanec. Vtedy bola sólistka baletu SND, vynikajúca dáma a skvelá pedagogička. Tie ženy mi stále nejako komplikujú život, v dobrom aj v zlom (smiech).

Len deväť rokov po odchode z Partizánskeho ste sa stali sólistom baletu SND. Vo veku 19 rokov ste dosiahli najvyššiu baletnú métu na Slovensku.

Nechcem pôsobiť neskromne, ono to je aj zhoda okolností. Práve v tej dobe odchádzala jedna generácia silných baletných umelcov v Slovenskom národnom divadle. Nechcem to nejako znehodnocovať, ale ja som bol v ich hľadáčiku, keď začali hľadať novú generáciu ľudí a preto to urýchlili. Mal som šťastie, že som prišiel v správnom momente do divadla. Zrejme som mal aj nejaký talent a fyzické predpoklady.

Vychovali si vás až do bodu, keď ste sa stali sólistom.

Áno, konkurencia bola menšia ako dnes. Dnes by som nechcel mať dvadsať rokov. Bolo to úžasné obdobie a keď mi to oznámili v takom mladom veku, cítil som sa ako kráľ (smiech).

Voči baletu boli a aj sú rôzne predsudky. Ako vašu rýchlo sa rozbiehajúcu kariéru vnímali rodičia v Partizánskom?

Predsudky o tom, že baletní umelci musia byť vo väčšine homosexuáli tu bohužiaľ boli a aj sú a je to hlúposť. Niektoré zažité názory sa ťažko vykoreňujú z našej spoločnosti. Najbolestnejšie poznanie je, že v tomto sa naša spoločnosť veľmi nemení. Je jedno, čo človek robí doma v posteli, sme ľudia. Stále niečo riešime, ale samých seba riešiť nechceme.

Pre otca to na začiatku nebolo jednoduché, on je zo stavebného prostredia. Tam sa nechválil tým, že jeho syn bude baletný umelec. Postupne ako ma rodičia videli tancovať, mali rešpekt. V tomto máme s bratom šťastie, že sú veľmi otvorení a aj my sme im k tomu pomohli.

Na Slovensku ste sa dlho nezdržali a vaše kroky po SND smerovali do prestížneho tanečného súboru Nederland Dans Theatre v Holandsku.

V tom období som tancoval ako sólista v Bratislave, Brne a v Prahe. Vždy som túžil ísť do Holandska, to bol môj sen. Konkurz som však premeškal, pretože som bol na baletnej súťaži v Japonsku, kde sme reprezentovali Československo. Napísal som im tento dôvod a oni odpísali, že sa ich asistentka na mňa príde pozrieť. O pár týždňov mi prišiel list a keďže som nevedel dobre po anglicky, museli mi ho prekladať kolegovia v Prahe. Obedovali sme v kantíne a oni mi hovoria, že budúci týždeň letíš do Holandska. Skoro som omdlel.

Aké boli najväčšie kultúrne a pracovné šoky po prechode z Česka a Slovenska do západného sveta?

Myslím, že ja som bol kultúrny šok pre nich, keďže som tam prišiel ako prvý tanečník zo strednej a východnej Európy v histórii. Mali o nás tiež veľa predsudkov. Keď som žiadal o holandské občianstvo, policajt na mňa pozrel a hovorí: „Ty si od Mečiara!“ Myslel to zo srandy, ale Mečiar bol vtedy pre západ čiernou osobnosťou.

Aká to bola zmena z umeleckého hľadiska?

Najväčší šok bola rýchlosť a prevedenie tanca v holandskom divadle. Slovensko spolu s Českom stále uprednostňovali ruský štýl tanca, ktorý bol ťažkopádny, staromódny a zaseknutý v 60. rokoch. Odrazu som videl ako sa tancuje v roku 1991 a bol to šok. Najmä výkonnostný, spočiatku som myslel, že to nezvládnem. Keď som sa po roku vrátil do Bratislavy, na tréningu po mne kolegovia nestíhali a pýtali sa ma, čo tam so mnou spravili (smiech).

Vďaka holandskému tanečnému divadlu ste mali možnosť precestovať a vidieť poriadny kus sveta.

Niekedy sa až hanbím, keď sa ma pýtajú či som na nejakom mieste bol. My sme boli všade. Neexistuje na svete dôležité divadlo, kde sme netancovali. V deväťdesiatych rokoch bol súbor na vrchole, všetci nás brali ako mašinu, ktorá pracuje ako švajčiarske hodinky. Všade kde sme prišli sme vypredávali sály.

Stále ste aj holandský občan?

Niektorým slovenským politikom by sa to asi nepáčilo, ale áno (smiech). V srdci navždy budem Slovák, ale Holandsko mi zachránilo život počas mojej choroby. Pre mňa je to najmä prejav vďaky. Vôbec to nie je o pasoch a počte dokumentov, ale niektorí ľudia tomu nerozumejú. Uvedomil som si, že krajiny, ktoré nemajú more sú veľmi komplikované. Vďaka moru máte rozhľad a vidíte ďalej. Stále ste otvorení niečomu novému. Uzatváranie a vytváranie múrov je vždy cesta do pekla.

Vaša kariéra mala raketový štart, ale na určitý čas ju zastavila choroba. V jednom rozhovore ste povedali, že to bola pre vás najlepšia životná skúsenosť.

Ľahko sa mi o tom hovorí, keďže som nažive. Beriem to ako výzvu a skúšku, ktorou som musel prejsť. Tá skúsenosť je tak drastická, že veci musíte začať vnímať inak. To čo sa deje dnes (korona kríza, pozn. redaktora) vnímam z väčšieho nadhľadu vďaka skúsenosti s rakovinou. Smrť je normálna súčasť nášho života, je to prirodzené a nebojím sa toho. Strach je veľmi negatívna emócia a produkuje veľa nebezpečných vecí. Čím menej sa bojím a rešpektujem prirodzené zákonitosti nášho bytia, tým som slobodnejší vo svojej mysli. Snažím sa tieto veci odpudzovať a nie priťahovať.

Veľmi dôležitá je pre mňa intuícia. Niekedy na ňu dávam viac ako na logiku. Myslím, že každý jeden z nás má šiesty zmysel, len zakrpatieva. Keď počúvate svoje telo a pocity, častokrát vám povedia veci, ktoré hlava neberie. Srdce pritom hovorí nerob to, nechoď tam, nebuď s ním, s ňou a zrazu po určitej dobe sa to aj udeje. Verím tomu, že spúšťačom mnohých chorôb je to, že človek je vnútorne veľmi nezdravý a nešťastný. Ja sa teším z každého jedného dňa, ktorý mám, pretože to je pre mňa darovaný čas.

Aj počas choroby vám vaša intuícia hovorila, že to ešte nie je koniec?

Prvú noc, keď mi oznámili, že mám rakovinu som prebdel. Vypýtal som si pohár vodky, sedel som na chodbe nemocnice a hovoril som si, že to nemôže byť koniec. Mal som dvadsaťsedem rokov a vnútorne som cítil, že to bude ťažké, ale že to nebude koniec. Keď ide o život, tak aj najväčší pesimista ešte bojuje.

Všetko dopadlo dobre a až do roku 2006 ste pôsobili v kanadskom Montreale. Vrátili ste sa domov na Slovensko, ale opäť ste sa tu dlho nezdržali. U vás sa potvrdzuje, že doma nikto nie je prorokom.

Neviem prečo sa to deje, ale nie som sám. Napríklad svetoznámu divu Edita Grúberovú do Bratislavy nezobrali. Išla do Viedne, tam sa stala hviezdou a už sa na Slovensko nevrátila. Občas máme na Slovensku talent ľudí vypudiť. Často len preto, že sa snažia robiť veci inak a meniť ich. Mám pocit, že u nás ľudia neradi počujú kritiku a tá je v umení nesmierne dôležitá. Pokiaľ bude niekto chcieť, aby som pôsobil na Slovensku v kultúre, ja sa veľmi rád vrátim. Beriem to tak, že možno ešte nedozrel môj čas.

Po štyroch rokoch šéfovania baletu SND vás vyhodili, ale vy ste aj napriek tomu ešte Slovensku dali šancu a vytvorili ste súbor Balet Bratislava. Ten po troch rokoch skončil. Ako spomínate na túto slovenskú etapu?

Balet Bratislava bol ekonomický nezmysel, ktorého následky znášam dodnes (smiech). Každý kto pracuje so štátnymi peniazmi by si mal prejsť takouto skúsenosťou. Keď mi dáte vaše peniaze, tak ich miniem hneď. Keď míňam svoje vlastné, tak o nich rozmýšľam úplne inak.

A z umeleckého hľadiska?

Jedna z najlepších vecí, aké sa mi v živote stali. Každý z tých šestnástich bláznov v súbore tam chcel byť každou svojou bunkou. Tak by mali fungovať všetci umelci vo všetkých inštitúciách. Mali by tým žiť preto, že chcú a nie preto, že musia. Aj keď sme v mojom súbore nemali na výplaty, tak všetci pracovali, akoby mali tisíce eur mesačne.

Kultúra u nás je podceňovaná a podhodnotená. Za tridsať rokov po revolúcii neprešla žiadnou zásadnou reformou. Pred voľbami som pozeral všetky diskusie, dal som si záležať, aby ma presvedčili. Slovo kultúra v rámci tých diskusí nepadlo ani raz. Nikto jej nevenoval ani päť minút. Nehovoriac o tanci, ten je v rámci tejto témy vždy ako posledný. A keď sa skladala vláda, tak o ministerstvo kultúry nikto nemal záujem. To je najlepšie zrkadlo spoločnosti.

Balet a opera boli vždy vnímané ako vysoké umenie. Stretli ste sa niekedy s tým, že balet konkuroval populárnym druhom ako film alebo divadlo?

Tanec všeobecne je schopný nie len konkurovať mainstreamovým veciam, dokáže byť dokonca nad nimi a udávať trendy. Na Slovensku máme silný gén na tanec. Tradícia ľudového tanca je nesmierne bohatá a ďalekosiahla. V relácii Zem spieva sme vytiahli krpce a holé pupky, je to naša tradícia. Verím, že raz niekoho napadne spraviť niečo podobné o tanci. Vo svete sú rôzne tanečné formáty a majú veľký úspech, u nás sa toho  ešte televízie boja. Tanec je ambasádor pohybu a je nesmierne dôležitý, najmä teraz, keď máme všetci sedavé zamestnania a lenivieme. Pokiaľ strácame pohyb, stávame sa neslobodnými.