Lukáš Vlčko: Skutočný skateboarding sa deje v uliciach, skatepark je len cvičisko

23

Čaru drevenej dosky s kolieskami podľahol ako osemročný. Dnes má 27 a tvrdí, že skateboarding je celoživotná filozofia, ktorá sa prenáša do súkromného života. O skateboardingu v Partizánskom som sa rozprávala s Lukášom Vlčkom, jedným z členov občianského združenia #s5kušportu.

Dnes ťa už každý vníma ako pevnú súčasť skateparku, no tvoje pôsobenie tam muselo nejako začať.

V roku 2006 som sa prisťahoval na Šipok, no postupne som sa k ostatným chalanom pripojil až o pol roka neskôr. Skatepark vtedy fungoval už 10 rokov, čiže to tam bolo pomerne zabehnuté, bola tu vytvorená komunita. Vtedy by ste tu našli len pár prekážok, “učko” bolo jediné svojho druhu na Slovensku, a stále je. Vnímam to ako najlepšie roky svojho života. Boli obdobia, kedy som tu bol celé dni a mesiace. Bavili sme sa, jazdili sme. Nefungovali sme vtedy ako občianske združenie, nemali sme tým pádom ani žiadne starosti. 

Kedy však nastala zmena? 

Tým, že ľudia to tu mali spojené s drogami. Chodilo veľa sťažností a stupňovalo sa to. Nedávam im to za zlé, aj keď tomu celkom nerozumiem. Je však prirodzené, že na mnoho ľudí pôsobia skejťáci ako problematická skupina. Vtedy sme pochopili, že ak nič neurobíme, mesto to tu zavrie. Dnes fungujeme ako občianské združenie #s5kušportu, to bola podmienka mesta. Znamená to, že máme otváracie hodiny a platí tu istý poriadok, ktorý dodržiavame. Je to určite lepšie, ako pred desiatimi rokmi. Stále hovorím, že je lepšie, že ešte môžeme vôbec niekde chodiť skejtovať, pretože to tak nemuselo byť.

Z kadiaľ máte peniaze na udržiavanie skateparku? 

Ja chápem, že na Slovensku nepovažuje veľa ľudí skejtparky za niečo skvelé, preto väčšinu vecí zabezpečujeme svojpomocne. Nie je tajomstvom, že mestá či organizácie moc skateparkom neprispievajú, nepovažujú to za prioritu. Sem tam dostaneme pár drobných, za ktoré natrieme prekážky. Skatepark je miesto, o ktoré sa treba starať. Nie je to jednorázová záležitosť. Peniaze chýbajú stále.

Foto: Katarína Janíčková

Keď máte problém s financiami, prečo skatepark nespoplatníte, aj keď iba minimálnou čiastkou? V zahraničí aj na väčších športoviskách je to normálne zaužívané. 

V Česku sú skoro všetky skateparky spoplatnené. U nás by to asi nešlo a ani si to neviem úplne predstaviť. Ja by som bol rád, keby tu bol stále ten slobodný duch. Aj keď viem, že tie peniaze by mohli byť použité na niečo iné, toto nie je cesta. Sme príliš malá komunita, čaro sídliskového skateparku by sa podľa môjho názoru vytratilo. Decká chodia na rôzne krúžky, ktoré ich rodičov stoja veľa peňazí. Skateboarding je slobodný šport, preto by to tak malo zostať. 

Ako fungujete dnes? 

Snažím sa chodiť tak často, ako sa dá. Nie vždy je energia a čas, ale to je prirodzený vývoj, s tým som rátal. Oveľa viac dbám aj na poriadok v skateparku. Úprimné verím, že toto pochytí od nás mladšia generácia, ktorá tu trávi veľa času. Vždy, keď sme sem prišli s Tomášom, najskôr sme poupratovali, až potom jazdili. Doba sa zmenila, veľa z nás má už iné priority, no ak treba pomôcť s maľovaním, či úpravou prekážok, vždy sa vieme zorganizovať. Skatepark bol najmä v tínedžerskom veku našim druhým domovom, preto máme k tomu stále vzťah. Snažíme sa zároveň však nájsť niekoho, kto by to po nás prevzal a venoval sa tomu tak, ako my. Dnes je to postavené najmä na šiestich ľuďoch z nášho občianskeho združenia, no nemôže to tak byť stále.

Takže ak sa toho nikto nechytí, je možné, že to tu zavrú? 

Samozrejme, je to reálne. Ja stále verím, že to tak nebude. No nemôžeme to tu riadiť večne. Ja verím v mladšiu generáciu, ktorá to po nás prevezme. Bola by to škoda a určite by nás to mrzelo, ak by sa to uzavrelo. Úprimne, to si ani nechcem predstaviť.

Foto: Katarína Janíčková

Aká je tvoja vízia s týmto miestom? 

Chcem, aby sa udržala skejťácka komunita, pretože prišiel trend jazdenia na kolobežke a na všetkom inom, čo nie je skejt (smiech). Nás skejťákov je tu málo. Chodili sem najmä staršie ročníky, no doba sa zmenila a my sme tu zrazu najstarší. Nás to ale baví, nevidím dôvod, prečo by som si po práci nemohol ísť zaskejtovať. 

Ste jasne definovaná subkultúra ľudí. V čom sú vaše spoločné znaky?

Návyky, ktoré tu boli sa zmenili. Nie je to také, ako to bolo. Doba pokročila, bolo by smiešne stále lipnúť na časoch, ktoré boli. Ak budem škatuľkovať, tak skejťák je väčšinou pohodový týpek, ktorý má na sebe košeľu, rifle a tenisky. V ruke má vždy skejt a väčšinou počúva dobrú hudbu. Taktiež to nie je klasický športovec. My nepotrebujeme trénera, skôr si pomáhame navzájom. Chytíme dosku, skúšame, padáme. To je to, čo nás odlišuje od ostatných. Keď tak nad tým premýšľam, tá spolupráca a pomoc je to, čo z nás robí komunitu. Málokedy je nejaký skejťák, ktorý je príliš súťaživý alebo nepomôže. Asi by aj rýchlo skončil v partii. Skejt ťa neobmedzuje. Môžeš to brať ako zábavu, no aj ako dopravný prostriedok.

Aké majú ľudia o vás predsudky a čo sa snažíte vyvraciať? 

Skateboarding vznikol v 70. rokoch v uliciach, až neskôr sa presunul do skateparkov. Ľudia to považujú za úmyselný vandalizmus, no nie je to tak. Predsudky sú tu však stále. Najmä u staršej generácie je automatické, že ak uvidia skejťáka, majú voči nemu výhrady. Nie každý chápe tento šport, najmä vtedy, ak vidíš pred svojim činžiakom týpka, ktorý skejtuje o lavičku. Automaticky si to spojíš s ničením verejného priestoru. Je to skrátka mentalitou. Nemám ale pocit, že skejťák je vandal. Dnes mám aj oveľa väčšie pochopenie ako kedysi. V skateparku viem, že môžem ničiť všetko v rámci jazdenia, pretože si to aj sám potom opravím. 

Z toho mi teda vychádza, že ak by ste mali kvalitné skateparky, chodili by ste tam, nie? 

Skatepark je vlastne cvičisko, kde sa naučíš skejtovať v priaznivých podmienkach. Ten ozajstný duch skateboardingu je v uliciach. To, že sa potom stretneme tu, je pridaná hodnota a vzniká tak komunita. 

Foto: Katarína Janíčková

Čo zo skateboardingu a jeho filozofie prenášaš do svojho každodenného života? 

Húževnatosť a tvrdohlavosť. Taktiež cieľavedomosť, ktorú si vybuduješ tak, že skúšaš stále nové triky, ktoré ťa niekam posunú. Chceš byť skrátka lepší. 

Ako je to so skateboardingom pre dnešné decká? Je to stále také cool, ako pred pár rokmi?

Asi by som to prehnal, keby poviem, že je to na ústupe. Ale, ako som už spomínal, dnes sú aj ďalšie alternatívne športy, ktorým decká dávajú prednosť. Jazdiť na kolobežke je jednoduchšie a cenovo prístupnejšie. Rodičia majú väčšiu istotu v tom, že dieťa sa tak nezraní, čomu úplne nerozumiem. Na toto sa ale nedá odpovedať z globálneho hľadiska. Pre Američanov je to stále národný šport.

Ako vás obmedzuje zimné obdobie? 

Na dva až tri mesiace sa to tu zatvorí, keďže sú vtedy prekážky najnebezpečnejšie. Akonáhle sa trochu oteplí, otvoríme a fungujeme ďalej. 

Vtedy len čakáte na to, kým zima prejde, však? 

Samozrejme, je to istá závislosť. Chýba to človeku. Taktiež aj tí ľudia a atmosféra. Párkrát ideme ako partia do Ivanky pri Dunaji, kde je vytvorené športovisko. Tam stretneš ľudí, ktorých si nevidel celý rok.

Takže je pravda, že každý skejťák sa pozná s každým? 

Ale áno, to stále nevymizlo. Je to najmä kvôli súťažiam, no často chodíme do rôznych iných skateparkov na Slovensku, takže udržiavame navzájom vzťahy aj takýmito návštevami. Takto vznikajú veľké priateľstvá. Nie sme rivali, sme kamaráti. Čím viac ľudí, tým lepšia komunita sa tvorí. Čiže poznáme chalanov aj z Topoľčian či Bošian. No nemáme problém ísť aj do Hlohovca.

Foto: Katarína Janíčková

Je niečo, čo si praješ pre dnešné decká, ktoré sa venujú tomuto športu?

Rád by som im doprial to, čo som mal ja. Nikdy som nebol príliš súťaživý, mňa skateboarding skrátka baví. Preto všetkým hovorím, že sa nemusia hrnúť za obrovskou slávou, nech to najmä robia preto, lebo ich to baví. Taktiež prajem každému, aby si našiel komunitu ľudí, ktorí mu budú oporou a druhou rodinou. Je to najmä o zážitkoch, pretože sa ti nemusí každý deň dariť. No ak máš okolo seba ľudí s dobrou energiou, je to pridaná hodnota k tomuto športu. 

Budeme vidieť o pár desiatok rokov staršieho pána, ktorý sa bude preháňať na skejte po Šípku?

Ak budem vládať, tak áno (smiech). Ale predstaviť si to teda rozhodne viem! Ak ťa to baví, nehľadíš na to, či chodíš do práce, či máš deti, alebo máš šesťdesiat. Skrátka nasadneš na skejt a ideš.

Za informácie počas rozhovoru ďakujem aj ďalšiemu skateboardistovi, Tomášovi Orságovi.