„Len nedobrovoľné politické vyobcovanie z verejného a kultúrneho života posledných 25 rokov spôsobilo skreslenie jeho významu v dejinách slovenskej literatúry, kde mu patrí jedno z popredných miest medzi takými menami slovenskej poézie ako J. Smrek, E. B. Lukáč, L. Novomeský, M. Válek,“ píše autor komplexnej charakteristiky Valentína Beniaka na stránkach literárneho informačného centra.
Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím.
„Najprv bol pomerne dlho outsiderom, akýmsi vidieckym básnikom (…) potom sa stal na krátky čas „lídrom“, veľkým, dokonca „najväčším“ zjavom súdobej slovenskej poézie, no hneď zatým na dlhý čas autorom spoločensky dištancovaným, básnikom nepublikovaným a len ku koncu života vzatým akoby na milosť. (…) (Táto skutočnosť) nemá primárny dôvod v samej jeho básnickej tvorbe, (…) vyplýva predovšetkým z vonkajšieho historického kontextu, čiže z toho, ako (…) priam násilne zasahovali do osudov moderného slovenského umenia i jeho tvorcov naše moderné, príkro rozporné politické dejiny“, píše zas o Beniakovi literárny historik Stanislav Šmatlák, mimochodom, rodák z Oslian.
Valentín Beniak sa narodil v roku 1894 v Chynoranoch. Ako dvanásťročný utrpel ťažký úraz nohy, pre ktorý nemohol chodiť do školy, ale s pomocou okolia vyštudoval meštiansku školu diaľkovo a pripravil sa tiež na stredoškolské štúdiá, ktoré ukončil v Nitre. Pokúsil sa o štúdium práva v Budapešti, no z finančných dôvodov neuspel. Napokon si urobil notársky kurz v Košiciach a začal pracovať ako notár, najskôr v Bánove, potom medzi rokmi 1919 a 1935 v Chynoranoch a napokon do roku 1939 v Novej Bani.
Prvá zverejnená báseň Valentína Beniaka, Žobráci, vyšla v roku 1923 v Slovenských pohľadoch. Ich redaktor Štefan Krčméry pomáhal Beniakovi pri literárnom dozrievaní. Prvú básnickú zbierku Tiahnime ďalej, oblaky, vydáva Beniak ako 34-ročný v roku 1928. Otvára ju báseň Putá k domovu.
Putá k domovu
Ani hrdza ich nezožerie, ani mráz, zima krutá
neroztrhá, čo viažu ťa sem, neroztrhá tie putá
a nech bys’ vzlietol s drakom hore a vietor by ťa metal,
drží ťa pružne uzda dlhá, a keby si ju preťal,
nebo ťa viac už nezohreje a zem ovanie chladom:
zaplačeš nad tou zrúcaninou, ktorá ti bola hradom!
Blažený ten, kto v rodnej zemi deň čo deň usne sladko:
dietky nad hlavou jeho bdejú a zo sna šepce: matko –
jednou sa rukou otaca drží a vnukou vedie druhou,
tak spája dlhú reťaz rodu a spojac sa druh s druhom,
sú ako stromy v jednom lese, dýchajú jedným dychom;
a nebo keď i zvraští čelom,
vyvrátený strom padne k zemi,
hora zatrasie mocným telom:
plod nový, v búrkach utužený,
ujme sa v daždi tichom!
Pred výbuchom tragických udalostí na konci tridsiatych rokov autorovi vychádzajú básnické zbierky Ozveny krokov (1931), Kráľovská reťaz (1933), Lunapark a Poštový holub (obe 1936). Postupne sa vyvíjal, zbieral skúsenosti a obohacoval svoju tvorbu aj o motívy z ciest do zahraničia, Talianska a Francúzska.
Predavačka na Montmartri (Lunapark)
Ach, dievča milé z krámu,
celý Montmartre mi nepredáš,
poďme do Notre Damu
na jeden krátky otčenáš.
V kostole Sacré Coeur už
obeta moja zhorela,
keby som ja bol Krézus,
malá Terezka by to vedela.
Tá poslala ma vetrom
po vašej ulici –
pôjdeme spolu Metrom,
lebo na mulici?
Jak Parížania dávni
cez mesto chodili
a putoval za kráľmi
Francois Villon opilý.
Vrchol tvorby Valentína Beniaka pripadá na kritické obdobie slovenských dejín, na roky ovplyvnené európskym a neskôr globálnym politickým a vojnovým zemetrasením. Ako píše literárny kritik Jozef Felix v roku 1941, „každá jeho kniha prinášala niečo nového. Vrcholom jeho tvorby sú tri ostatné zbierky veršov, Bukvica, Vigília a Žofia. Z nich Bukvica je najvirtuóznejšia, Vigília najnárodnejšia a Žofia najmystickejšia.“ Ale najprv ku kontextu. V roku 1938 došlo k okliešteniu Československa Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. Takto okyptený štát sa rozlomil na jar 1939 na dva slabučké celky, neschopné vzdorovať vonkajším tlakom. Na Slovensku vládla Hlinkova SĽS, bábková nacionalisticko-klérofašistická vláda na čele s kňazom-prezidentom Tisom. Beniak sa za týchto okolností z notárskeho úradu v Novej Bani prepracoval do Bratislavy. Z pracovného hľadiska postúpil vyššie, pracoval v prezidentskej kancelárii a neskôr v kancelárii ministra vnútra, ktorým bol v tom čase neblaho známy Alexander Mach. V roku 1940 Beniaka zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Netreba snáď dopovedať, aký profil musel mať uchádzač na takúto pozíciu v očiach totalitného štátu. Beniak však netvoril poplatne režimu, na roky vojny pripadli jeho veľké lyrické skladby Žofia a Popolec a neskôr, na sklonku vojny, Igric.
V zbierke Bukvica autor hovorí aj o konkrétnych osobnostiach slovenských dejín, lúči sa s umierajúcimi Hlinkom i Rázusom, prihovára sa Timrave či Kraskovi. V predvečer vojny v básni Slovenská slza deklaruje:
Bože, my búrky nechceme!
Príval vždy rúbal naše brehy
a odnášal či kus zeme,
či kus slovenskej nehy.
Vo Vigílii reaguje na Mníchovskú dohodu aj Viedenskú arbitráž, neskôr tiež na vznik Slovenskej republiky. V básni Veľká noc 1939 povzbudzuje:
Neutrhneš sa jari, národ slovenský,
v osirelosti svojej
zazelenieš sa znova jak breza,
opŕchnutá v novembri.
Básnickú zbierku Žofia otvára vyznanie autora, báseň Venovanie.
Za týchto smutných dní ja svoju dušu biednu,
čo pila záhubu a farbou krvi hrá,
jak guľu sklenenú do tvojho bielizníka
uschovať dám si ti.
Ach, jak ma ošklbal čas, tento zbojník strašný,
ach, jak som vycivel na vodách Dunajom!
V rodinnú almaru ma k odpočinku vezmi
a chráň jak amulet.
Na sklonku druhej svetovej vojny vydáva Beniak básnickú zbierku Igric. Ako sám hovorí o dvadsať rokov neskôr v Slovenských pohľadoch, „hrdinu Žofie a Popolca pretvoril som na igrica z doby potulných spevákov, ktorý zaspal vek a zobudil sa pod bratislavským hradom na konci druhej svetovej vojny. Vydedený z minulosti hľadal svoje miesto v dnešku a nenachádzal ho. Dal som mu určenie: mal byť kľúčom, ktorým sa dvere za mnou zatvoria.“
Realitu, v ktorej v Bratislave žil, opísal v Igricovi v básni Labutia pieseň takto:
Vypočuj moje volanie,
ja sa ti teraz z mesta hlásim,
čo bolo zbombardované,
a stojím tu pod oknom vaším,
čo nechápavou prázdnotou
zíva na vyrazené brány:
zdravím ťa piesňou labuťou,
my sme tu mŕtvi, vy ste páni.
Z východu tiahnuca Červená armáda predznamenávala nástup nových časov, v ktorých nebolo miesta pre niekoho ako Beniak. Hoci zrejme nebol členom HSĽS, jednak len mal za ľudáckeho režimu oficiálne postavenie a pohyboval sa v blízkosti totalitnej elity. Po oslobodení Bratislavy sa dostal do vyšetrovacej väzby, no nedokázali mu žiadnu zradnú činnosť a bol oslobodený. Ako 53-ročný však bol odídený na predčasný dôchodok a, čo bolo preňho ako plodného básnika ešte horšie, od roku 1948 nemohol vôbec publikovať. Venoval sa teda najmä prekladateľskej a edičnej činnosti, prekladal z francúzštiny, maďarčiny, angličtiny a nemčiny.
Zmenu priniesol až spoločensko-politický odmäk v 60-tych rokoch, vtedy sa Valentín Beniak opäť dostal do pozornosti v literárnych časopisoch aj svojou zbierkou Hrachor z roku 1967.
EPILÓG (Hrachor)
Ja som sa nepoddal ešte, len pero zlomil
a básne do vetra písal a do snehu,
a všetko preškrtal, bo všetko bolo omyl,
len malé vzrušenie k veľkému rozbehu.
Keď rozčesla sa zem a z priehlbne na stráni
už iba prsty dva mi čneli krvavé,
pribehla čierna laň a lízala mi rany
a potom ustúpiac, dala ma kúrňave,
čo preniesla ma pod ružoker, ktorý vzbĺkol
a vôňou dusil ma, až otvoril som zrak
a zázrak uvidiac, pochopil som svoj úkol
a siahol po husliach a priložil k nim slák.
Básnikovi vyšli ešte tri zbierky, Plačúci Amor, Sonety predvečerné a Medailóny a medailónky. Ďalšie nezaradené básne vychádzali neskôr v rôznych vydaniach a vychádzajú dodnes. Valentín Beniak zomrel v novembri 1973 v Bratislave.
Nechajme napokon ešte básnika prehovoriť v jednom z neskorých diel:
Básnik sa prihovára…
Ja nič som bez vás, lampáš zhasnutý,
stratený peniaz, krčah prasknutý.
Lodička zakotvená ku brehu:
prosím vás, dajte ma zas do behu.
Nech ako minca, z ruky do ruky,
mám živý cveng a mám kurz vysoký.
Aby som splnil poslanie –
než príde vietor, čo ma odvanie.
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Sériu článkov o literárnych osobnostiach mesta Partizánske z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Radovan Števula
Katarína Janíčková