Jozef Krasula: Boj za slobodu nesmie nikdy prestať, lebo tých, čo nám ju chcú zobrať, je vždy veľa

15

Nežná revolúcia nebola len záležitosťou Bratislavy a Prahy, ale celého Československa, vrátane menších miest. Umelci výrazne prispeli k zmene, ktorá nastala tridsaťjeden rokov späť. A inak to nebolo ani v Partizánskom. Režisér a pedagóg Jozef Krasula precestoval so svojimi predstaveniami celý svet, ale v novembri 1989 bol ako jeden z hlavných aktérov Nežnej revolúcie v Partizánskom.

V akej životnej situácii vás zastihli informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989?

Bolo to obdobie, kedy som bol uprostred riadneho životného kolotoča: bol som pol roka ženatý, s Divadelným združením Partizánske sme sa len dva týždne pred udalosťami vrátili z úžasného zájazdu v Japonsku! Mali sme silný divadelný kolektív plný osobností a ľudí, ktorí milovali umenie a slobodu. To len vďaka nim, elánu a energii, ktorej som mal na rozdávanie, som sa mohol pustiť do boja v novembri 1989. Všetci pomáhali a jeden z nich – Oliver Lippo – bol jedným z hlavných lídrov Novembra v Partizánskom.

Vám sa s divadelným súborom ešte pred pádom režimu a otvorením hraníc podarilo vycestovať do Japonska?

Áno a bol to asi malý zázrak. Mali sme šťastie, že nás pán Mičija Tanakana videl hrať na Scénickej žatve v Martine v roku 1988 a veľmi chcel, aby sme prišli hrať do Yokohamy. A komunisti si už zrejme nechceli robiť hanbu po svete a pustili nás. Ale pre istotu s nami poslali aj jedného „dozorcu“, ktorý mal kontrolovať, či tam neprezrádzame štátne tajomstvo alebo nehaníme socializmus. Bol to nádherný zájazd, na ktorý do konca života nezabudnem. Ešte predtým sme sa dostali hrať do vtedajšej Juhoslávie. No a potom sme mali tiež šťastie, že naše inscenácie boli v zahraničí dobre zrozumiteľné aj napriek tomu, že sme hrali v slovenčine a tiež boli divadelne kvalitne urobené. Takže sme tak precestovali kus sveta.

To znie neuveriteľne. Na vašu umeleckú minulosť, prítomnosť a budúcnosť vyhradíme samostatný rozhovor. Umelci boli v ’89 mimoriadne angažovaní. Bolo teda aj pre vás automatické zapojiť sa?

Bolo to úplne spontánne. Videli sme, čo sa deje a túžili sme po zmene. Takže niekoľko dní po tom, čo sme videli v televízii zábery z Národní třídy v Prahe, kde príslušníci verejnej aj tajnej polície mlátili študentov a ako sa vlna odporu rozlievala postupne do celej krajiny, sme sa zišli u nás v obývačke a rozhodli sme sa, že my divadelníci v Partizánskom ideme do toho tiež. Na nedeľu sme zvolali prvé verejné zhromaždenie v bývalom veľkom okrese Topoľčany, do ktorého vtedy patrilo aj Partizánske. Zobrali sme telefónny zoznam a postupne sme volali predsedom a vedúcim štátnych a politických orgánov a pozývali sme ich na zhromaždenie. Mali sme strach, ale zvíťazila túžba po slobode a normálnom živote bez  strachu z politického prenasledovania.

Presne na strach som sa chcel opýtať. Ja som z generácie narodenej už do samostatného Slovenska a je pre mňa fascinujúce, že ste do toho išli aj s vedomím, ako v tom čase režim dokázal ubližovať. Aké to museli byť silné motivácie, ktoré dokázali preraziť ten strach?

Nie som žiadny hrdina a keby sa mi eštebáci vyhrážali, že ublížia mojim blízkym či rodine, asi by som sa posral. Ale vtedy sme to cítili tak, že je to šanca konečne žiť normálny život, kde môžeme nahlas hovoriť čo si myslíme, kde môžeme študovať čo chceme a na čo máme schopnosti, kde môžeme chodiť beztrestne do kostola, cestovať do zahraničia, čítať hocijaké knižky, pozerať najlepšie filmy. Cítil som to tak, že buď sa to podarí teraz, alebo už navždy budeme zavretí za ostnatým drôtom. A navyše, komunistický režim sa začal rozpadať – padol Berlínsky múr, Maďari mohli slobodne cestovať a Gorbačov už do toho nezasahoval. Takže naši komunisti by si zrejme nelajsli krviprelievanie. Aj keď niekoľko dní po 17. novembri mi volal predseda VPN z Trenčína, že má správy o tom, že za Prahou sa zhromažďujú vyzbrojené ľudové milície a majú potlačiť demonštrácie. Pár dní som nosil so sebou zubnú kefku pre prípad, že by ma zbalili niekde na ulici.

Foto: Katarína Janíčková

Je pravda, že po Charte 77, glasnosti a perestrojke, Sviečkovej manifestácii alebo Bratislave nahlas bolo asi cítiť zmenu, ale predsa len, režim, ktorý bol nastolený, bol jediná vec, ktorú ste poznali, v ktorej ste žili. Ako ste si predstavovali, že bude vyzerať život po revolúcii?

Aj ja som prežíval po novembri eufóriu. Bol som šťastný, keď sa prezidentom stal Václav Havel. Predstavoval som si, že nám dlhšie vydrží spolupatričnosť a túžba žiť v lepšom svete. Že preto všetci niečo spravíme. Ale to sa veľmi rýchlo ukázalo ako nereálne. Zmenili sme systém, ale ľudia sa zmeniť nechceli. Čakali, že sa všetko a všetci naokolo zlepšia, ale oni sa zlepšiť nemusia. Takto to ale nefunguje. A tak je to na Slovensku dodnes. Ty dodržuj zákon, pravidlá, chovaj sa slušne, ale ja nemusím. Začína sa to parkovaním v zákaze či na tráve, pokračuje to zvýhodňovaním „našich ľudí“ všade a vo všetkom a končí to kupovaním rozsudkov a likvidáciou oponentov. Toto som si vtedy naozaj nepredstavoval.

Keď sa povie Nežná revolúcia, alebo November ’89, väčšina ľudí si predstaví Prahu a Bratislavu. Revolúcia ale prebiehala aj v malých mestách. Plné námestie, okrem iných na čele s vami a Dubčekom, bolo aj v Partizánskom. Ako to prebiehalo?

Na to asi nebude stačiť krátka odpoveď, ale skúsim to. Začali sme tým, že sme zorganizovali prvé verejné zhromaždenie v rámci okresov Topoľčany, Bánovce nad Bebravou a Partizánske. Bolo to v nedeľu 26.11. na schodoch Domu kultúry, neskôr sme sa presunuli do Klubu mládeže Smena, kde sme podpísali Vyhlásenie občanov mesta na podporu Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu a SZM. Podpísalo to 118 prítomných účastníkov. Na druhý deň, v pondelok 27.11., sa konal Výstražný generálny štrajk (na celom území Československa) a na Námestí SNP sa zhromaždilo asi 4-5 tisíc ľudí – prevažne zamestnancov ZDA Partizánske a ďalších veľkých podnikov v meste. Prehovorili na ňom zástupcovia študentov, veriacich, robotníkov ZDA a učiteľov. Potom sme sa spolu s Oliverom Lippom zúčastnili stretnutia s riaditeľom ZDA p. Grznárikom, ktorého výsledkom bol spoločný dohovor o podpore vedenia ZDA na uskutočnenie zmien na pôde fabriky (možnosť organizovať stretnutia na podporu zmien, odstránenie symbolov KSČ z budov fabriky, zrušenie sirény a pod.). Túto udalosť sme považovali za kľúčovú, lebo sme sa báli nejakého násilia, ktoré by mohlo rozpútať nekontrolovateľné následky. V nasledujúcom týždni sa formovali prvé miestne výbory Verejnosti proti násiliu a medzi prvými sa hlásili pracovné kolektívy zo ZDA (doprava, strojáreň), pridávali sa pracovníci ostatných podnikov v meste (Prior, Obuv, ČSD, Materské školy, PORS, VIPKP a ďalšie). V tom čase sa formuje aj Mestské centrum VPN, ktorého členmi boli: J. Krasula, O. Lippo, J. Palán, S. Haško, Z. Bielický, J. Toman, I. Peciar, S. Bartoš, P. Lackovič, G. Preťo, p. Ducký, p. Sliepka – neskôr sa pridávajú: M. Kalina, M. Badinský, J. Cibulková, J. Rybár, p. Eliáš, p. Kotoš, L. Janík, J. Záhumenský, O. Úradničková a p. Ďurech. MV VPN sídlil v ZK ROH ZDA Partizánske a neskôr v budove Mestského národného výboru.

Komunikovali a kooperovali ste vaše kroky aj s hlavnými organizátormi v Bratislave?

Samozrejme, aj keď v prvých dňoch to bola chaotická situácia a so všetkým sme si museli poradiť prakticky sami. Neskôr, keď už boli vybudované štruktúry, zvolené orgány a VPN dostala priestor na Ventúrskej ulici v Bratislave, tak sme sa stretávali tam. Hlavne sme ich chodili žiadať o pomoc. Aby nám poslali nejakých ľudí na mítingy a stretnutia v podnikoch, kde sa odvolávalo staré skorumpované socialistické vedenie.

Foto: Katarína Janíčková

Ako ste vnímali obdobie od novembra 1989 do vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993? Ktoré momenty boli pre vás najsilnejšie?

Spočiatku to bola veľká eufória, potom radosť a potom prišla zodpovednosť, aby sa to podarilo. Najsilnejšie momenty pre mňa boli: moment, keď Ján Budaj v televízii oznámil koniec článku 4 Ústavy o vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti, potom predvianočná zbierka potravín a šatstva Partizánčanov pre Rumunsko, voľba V. Havla za prezidenta Československa, víťazstvo VPN v prvých slobodných voľbách v júni 1990 a s tým spojená návšteva Alexandra Dubčeka v Partizánskom. Mal som tú česť stráviť s ním viac ako pol dňa v kuse a bol to veľký zážitok. A najsmutnejšie pre mňa bolo rozdelenie Československa bez toho, aby sa vtedajší lídri spýtali ľudí na ich názor.

Veľa ľudí z tej doby hovorí, že keby bolo o rozdelení Československa referendum, nedelili by sme sa.

Vedel to aj Mečiar s Klausom. Preto obišli oba národy a podelili si korisť.

Divoké deväťdesiate roky narušili veľmi veľa predstáv o tom, ako bude vyzerať Slovensko po novembri a po osamostatnení. Kde sa podľa vás stala chyba?

Nehovoril by som o jednej chybe či chybách. Na jednej strane je to mentalita národa, ktorý sa za celé stáročia naučil, že stačí, keď mu poviete čo má robiť, dáte mu za to čo ste sľúbili a viac ho nezaujíma. Jednoducho aj my patríme k tým, čo potrebujú vodcu. Urobíme, čo sa od nás žiada a potom chceme mať pokoj. Žiadne novoty, experimenty, zmeny. Keď sme si raz na niečo zvykli, tak nech je to tak na furt. Nemáme radi zmeny. A to ani tie zmeny k lepšiemu. Tie pociťujeme ako neistotu a my potrebujeme mať istotu. Stačí nám málo, ale nech je to naisto. Preto často odmietame tých, ktorí vytŕčajú z davu. Vyrušujú nás. A je jedno, či sú to mimoriadni umelci, vedci, športovci, vynálezcovia, podnikatelia. Všimnite si, že títo mimoriadni ľudia sa tu buď nepresadia vôbec, alebo až potom, ako sa presadia vonku. No a druhý dôvod je to, že komunizmus nás naučil, že nechceme prevziať zodpovednosť za svoj život. Čakáme na pokyny zhora. Potrebujeme direktívy. Preto tu majú úspech typy ako Mečiar, Fico, Matovič. Tí sa nepýtajú na názor, tí dávajú pokyny. A to my potrebujeme. Nechceme rozhodovať o sebe a svojom živote sami. To je namáhavé a neisté. Preto tu má vhodné podhubie nacionalizmus, xenofóbia, rasizmus.

Foto: Katarína Janíčková

November bol o nadšení, viere a chuti zmeniť veci. Súčasné rozhovory o Novembri často skončia sklamaným konštatovaním a skepse voči budúcnosti. Za vyše tridsať rokov slobody sme si prešli naozaj všetkým a pociťujeme, aká je demokracia krehká. Akých tridsaťjeden rokov to bolo pre vás?

Pre mňa to boli roky úspešné, ale aj ťažké. Dočkal som sa slobody, mohol som začať cestovať, hovoriť na verejnosti, čo si myslím bez obáv z prenasledovania. Mohol som čítať knihy a pozerať filmy, ktoré boli predtým zakázané. Mohol som robiť, po čom som túžil. Stal sa zo mňa profesionálny režisér, pracoval som s takými hereckými esami ako Leopold Haverl, Róbert Roth, Marek Majeský, Marta Sládečková či Marián Labuda. Urobil som si doktorát na VŠMU v Bratislave v odbore Divadelná réžia. S Divadelným združením Partizánske som bol v Japonsku, Mexiku, v Kanade, Veľkej Británii, vo Fínsku či na Svetovom festivale v Monaku! A nakoniec som mal šťastie, že som začal učiť na Súkromnom konzervatóriu v Topoľčanoch.  Šťastie preto, lebo jedine tu vidím šancu, že sa niečo môže zmeniť. Šancu ukázať mladým ľuďom, že sa oplatí uctievať skutočné hodnoty, vážiť si ľudí, pestovať kritické myslenie a tvorivosť. A dokázal som prežiť celý ten čas s tou istou manželkou. Aj jej patrí za to všetko vďaka.

Vďaka vašej profesii ste v stálom kontakte s mladými ľuďmi. Vážia si slobodu a demokraciu a boli by ochotní za ňu bojovať? 

Tak ako v celej spoločnosti, tak aj medzi mladými ľuďmi sú takí, ktorí si vážia slobodu a demokraciu. A sú ochotní za ňu aj bojovať. Keď pred poslednými voľbami ožili kotlebovci a robili si svoje nenávistné mítingy, tak aj naši študenti sa nebáli a postavili sa im zoči voči. Sú tu mladí ľudia, ktorí ctia hodnoty slobody a humanizmu. A potom sú tu tí, ktorým nemá kto vysvetliť, že ako to je. Nevenujú sa im ani rodičia a ani učitelia. Možno na nich nemajú čas, nedokážu to, podľahli ťažkým životným podmienkam. Politika im zaslepila oči. S mladými ľuďmi sa musíte rozprávať, venovať im svoj čas a energiu, ponúkať argumenty a neriešiť všetko zákazmi a príkazmi.  Tým vyvoláte len odpor a protitlak. Žiadny človek sa nerodí zlý alebo dobrý. To z neho robí až rodina, škola, spoločnosť. Preto ma baví učiť. Dáva mi to nádej, že predsa len spejeme do lepších časov.

Čo by sme si mali zobrať z Novembra ´89 do súčasnosti a budúcnosti?

Za slobodu treba bojovať. Zadarmo nám ju nikto nedá. A je to boj, ktorý nikdy nesmie prestať, lebo tých, ktorí by vám chceli slobodu ukradnúť, je vždy veľa.