S rastúcim podnikom a stále novými nárokmi kladenými na výrobný proces sa začali objavovať nedostatky výrobných budov. Železobetónové konštrukcie s pravidelnými rozostupmi stĺpov boli dôležitou súčasťou baťovskej výstavby a v prvom rade tvorili základ výrobných etážoviek. O týchto budovách sme vám už článok priniesli. Načrtli sme v ňom aj nový typ výrobnej budovy, ktorý sa v Baťovanoch po prvýkrát objavil v roku 1942.
Ak si predstavíme typológiu prvých budov postavených v Baťovanoch (pod orientačnými číslami 60, 40, 61, 41 – vznikli v tomto poradí), máme pred sebou voľnú halovú dispozíciu, s komunikačným jadrom vychádzajúcim z centra dispozície. Toto komunikačné jadro bolo priestorom pre schodisko, šatne a sociálne zariadenia. Práve posledné dve zmienené funkcie, tu nenachádzali veľa priestoru a tak boli šatne pre zamestnancov značne poddimenzované.
Problém spôsoboval aj pravidelný rozostup stĺpov 6,15 x 6,15 m. Budova sa skladala vo svojej šírke z 3 takýchto polí. Organizácia dielne často využívala stredové pole na prepravu polotovaru. V krajných poliach sa vyrábalo. Tak bolo stredové pole pre svoj účel zbytočne široké, naopak, robotníci vo výrobných poliach by trochu priestoru navyše ocenili.
S riešením prišiel architekt Jiří Voženílek, ktorý je tiež autorom urbanizmu Baťovian. Pracoval na ňom v priebehu vojnových rokov a výstavba Baťovian mu ho umožnila odskúšať. Vytvoril nový typ výrobnej budovy, ktorý ponúka riešenia na všetky problémy predchádzajúceho typu. Asi najvýraznejšou zmenou je rozostup stĺpov v šírke budovy zo spomínaných 6,15 x 6,15 x 6,15 na nových 7,85 x 4,70 x 7,85. Robotníci tak dostali viac priestoru v krajných poliach. Zvýšila sa aj konštrukčná zaťaženosť, ktorá dovoľovala až 600 kg/m2, predtým 300 – 450 kg/ m2.
Komfort sa zvýšil aj v sociálnom zázemí. Podmienkou bolo, aby šatne nadväzovali na dielne, teda, aby mali robotníci a robotníčky šatne na rovnakom poschodí ako svoje dielne. Voženílek tak navrhol šatne na oboch koncoch halového priestoru. Využil výšku haly a vytvoril tu medziposchodia. Takýmto spôsobom vznikol dostatočný priestor pre oddelené šatne mužov a žien.
Budova sa posunula aj po technickej stránke. Okná sú železné a dvojité, otváranie je prispôsobené tak, aby bolo možné ľahšie umývať okná aj zvnútra. Nákladné výťahy, ktoré boli predtým umiestnené vonku, sa vťahujú do interiéru doprostred centrálneho schodiska. Budova bola klimatizovaná a to najmä kvôli zápachom pri práci, ktoré bolo treba filtrovať. Odsávanie bolo napojené aj na skrinky v šatniach kvôli, ako diplomaticky uviedol sám Voženílek, “vysušeniu mokrých odevov”.
V roku 1944 došlo k bombardovaniu Zlína. Niekoľko desiatok náloží zasiahlo priamo výrobný areál. Väčšina výrobných budov bola poškodená, niektoré nenávratne a museli byť úplne asanované. Výrobu v podniku však bolo potrebné postaviť na nohy a chýbajúce budovy nahradiť novými. Táto nešťastná udalosť umožnila doniesť vylepšený Voženílkov typ výrobnej budovy aj do materského Zlína.
Dnes naopak vzhliadame my z Partizánskeho k Voženílokovým budovám v Zlíne, ktoré sa podarilo zrekonštruovať a usídliť v nich krajské kultúrne inštitúcie ako galériu, múzeum, či knižnicu. My v redakcii zostávame veriť, že lepšie časy čakajú aj budovy výrobného areálu v Partizánskom.
Zdroje:
HAVIAR, T. 2012: Baťovská architektúra na Slovensku, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o., 2012.
MORAVČÍKOVÁ, H. 2003. Baťovany – Partizánske vzorné slovenské priemyselné mesto, In Architektúra & urbanizmus, 2003, roč. 37, č 3-4 s. 113-145
VŠETEČKA, P. 2013. Jiří Voženílek: Budovy č 14 a 15 ve Zlíně – dědictví industriální éry
Hanka Vanková