Katastrofy patria k dejinám našej planéty, nemilosrdne ich formujú a zanechávajú výrazné stopy. Na prírodné katastrofy nemáme ako ľudstvo veľký vplyv. Sami si však pletieme na seba bič, keď spôsobujeme, niekedy nevedome a niekedy vedome, rôzne antropogénne katastrofy. Snáď najväčšou takouto katastrofou v našom okolí bolo pretrhnutie hrádze nádrže s popolčekom v Zemianskych Kostoľanoch. V máji od tohto nešťastia uplynulo 55 rokov.
Energia, ktorá zanecháva čiernu stopu
V roku 1948 sa začali zemné práce na výstavbe Elektrárne Nováky. Prvé megawatthodiny energie boli vyrobené v júni 1953, keď bol do prevádzky spustený prvý turbogenerátor. Zdrojom energie je spaľovanie uhlia, nepríjemným vedľajším produktom spaľovania je popolček. Na uskladnenie popolčeka bolo nutné vybudovať tzv. odkalisko, čiže „prírodné alebo umelo vybudované zariadenie na zneškodňovanie jemnozrnného ťažobného odpadu, spravidla hlušiny zmiešanej s rôznym množstvom vody pochádzajúcej z úpravy nerastov a z čistenia alebo recyklácie vody z prevádzky“ (Enviroportál). Odkalisko sa nachádzalo v Zemianskych Kostoľanoch. Malo vybudovaný drenážny systém, ktorým odtekala voda, a zároveň sa predpokladalo, že popolček bude priepustný.
Katastrofa nevídaných rozmerov
Drenážny systém však po niekoľkých rokoch prestal byť dostatočne účinný a materiál v odkalisku vytváral nepriepustné plochy. Zároveň sa medzi faktory vzniku katastrofy započítava aj nesprávne skladovanie materiálov (po dohode bol do odkaliska odvážaný aj odpad z chemickej fabriky) a intenzívne zrážky v máji 1965.
Celé to doslovne prasklo 21.5.1965 v ranných hodinách. Pod náporom vody sa uvoľnil kus hrádze a obsah odkaliska sa začal vylievať. Prúd vôd zmiešaných s popolom a chemickými odpadmi zmietol dom Dadovcov nachádzajúci sa pod hrádzou. V jeho troskách zahynula mama Sidonia so svojimi dvomi malými chlapcami. Ako uviedol obecný kronikár zo Zemianskych Kostolian pán Jánoška, „na miesto katastrofy prišli záchranné čaty z nováckych baní a príslušníci vyprosťovacieho oddielu civilnej ochrany z elektrární a Chemických závodov Wilhema Piecka. Žiaľ, už len mŕtve telá sa za veľkého vypätia síl podarilo vyprostiť až o 14,35 h tohto dňa.“
Neprestajný dážď a oslabovanie hrádze spôsobili o 5 dní neskôr pretrhnutie základnej hrádze. Materiál z odkaliska stŕhal so sebou všetko, čo mu prišlo do cesty. Bolo zničených niekoľko rodinných domov, popolček sa vylial na polia aj do rieky Nitry. Ekologická katastrofa bola dokonaná. O život prišla ďalšia osoba, mnohí sa museli vysťahovať, pretože sa nemali kam vrátiť po úteku z domov. Obyvatelia obce, ktorí prišli o strechu nad hlavou, dostali náhradné bývanie v Prievidzi.
Minulosť, ktorá je s nami dodnes
Dôsledky nešťastia pre životné prostredie boli naozaj ďalekosiahle. Alebo lepšie povedané, stále sú. Po roku 1965 sa hovorilo, že pôda v širokom okolí Zemianskych Kostolian je nevhodná na poľnohospodárstvo pre obdobie 20 rokov. V roku 2008 bol však vykonaný geologický prieskum, ktorý potvrdil, že pôdy v lokalite Zemianske Kostoľany patria k mimoriadne znečisteným. Výskumníci z Prírodovedeckej fakulty UK a Geologického ústavu Dionýza Štúra SAV zistili, že v pôde sa nachádzajú súvislé vrstvy popola, miestami s hrúbkou až 2 m, prekryté len tenkou vrstvou zeminy. Takisto koncentrácie škodlivého arzénu a ortuti vysoko prekračujú prípustné hranice. Odhadovaná plocha kontaminovanej poľnohospodárskej krajiny podľa Slovenskej agentúry pre životné prostredie je až 19 tis. ha. Plodiny pestované v tomto regióne sú tak stále vystavené vplyvu veľmi škodlivých látok.
Katastrofa otrasným spôsobom ovplyvnila aj rieku Nitra, do ktorej sa vylialo obrovské množstvo tekutého popolčeka. Chemické látky v rozvodnenom toku rieky vyhubili všetko živé od miesta nešťastia až po Komárno. Rieka Nitra je dodnes jednou z najviac znečistených európskych riek. Ako uvádzajú spomínaní vedci, dôsledkom katastrofy je aj pomerne vysoké riziko kontaminácie podzemných vôd v povodí rieky Nitry.
Katastrofa spred 55 rokov bola spôsobená ľudskou nedbanlivosťou a nedodržiavaním bezpečnostných pravidiel. Jej dôsledky zasiahli nielen nás, ale celé životné prostredie v okolí. Hoci ľudia, ktorých sa nešťastie priamo nedotklo, naň možno už zabudli, príroda sa z dávno zasadeného úderu ešte stále nespamätala.
Radovan Števula
Katarína Janíčková