Keď v roku 1943 kládli jeho základný kameň, na všetkých prítomných, medzi ktorými bol aj prezident vtedajšieho Slovenského štátu Jozef Tiso, sa vysypali lístočky s nápisom “Smrť fašizmu!” Tento odvážny a demonštračný čin stál na začiatku príbehu kostola v Baťovanoch od slávneho architekta Vladimíra Karfíka.
Tridsať metrov vysoká stupňovitá veža v priečelí pôsobí ako z iného sveta. Mohli by sme ju prirovnať k americkému mrakodrapu alebo k vesmírnej rakete. Je jasnou a rozpoznateľnou črtou kostola, je tým, čo si určite zapamätáte. Elegantná veža podporovaná umne zakomponovanými pásmi okien je len jedným z architektonických riešení, ktoré robia túto stavbu skutočne výnimočnou.
Železobetónový skelet je konštrukčným prvkom, ktorým baťovskí architekti stavali fabriky. Využívali ho však aj v stavbách, akými boli spoločenské domy, internáty, školy a dokonca aj kostoly. Mohlo by sa teda zdať, že v prípade kostola postaveného takýmto architektonickým riešením pôjde o neosobný a technický priestor. Určite to neplatí, ak za jeho návrhom stojí architekt svetového formátu Vladimír Karfík. Tento skelet je koniec-koncov systémom, ktorý funkcionalistickej architektúre veľmi vyhovuje. Pomáha držať jej čisté línie a zároveň je jasné k čomu je stavba, s ktorou sa stretávame, určená. Skelet môžeme cítiť na fasáde pri oblých rohoch, ale i v interiéri, kde ho jasne reprezentujú dva rady stĺpov v hlavnej lodi. O tomto konštrukčnom systéme, ktorý tvoria stĺpy a preklady dopĺňané murivom a oknami, sme vám už písali v článku o fabrických etážovkách.
Tak, ako na vás na prvý pohľad zapôsobí veža kostola, ohúri vás aj jeho interiér. Vstupujete a neviete spustiť oči z centrálnej sochy. Nenájdete tam ukrižovaného a trpiaceho Krista alebo umučených svätých. S otvorenou prijímajúcou náručou k vám vykračuje socha Ježiša. Ide o dielo sochára Tibora Bártfaya, jediného autora kompletnej sochárskej výzdoby kostola. Tá si však zaslúži samostatný článok, ktorý vám prinesieme neskôr.
V interiéri kostola by ste márne hľadali radiátory a pri hľadaní svietidiel sa trošku potrápite. Vykurovací systém je umiestnený v suteréne. Teplý vzduch odtiaľ stúpa hore a do hlavnej lode kostola sa dostáva cez prieduchy v stenách a pod lavicami. Ešte dômyselnejšie je riešené osvetlenie. V kostole sa nachádza množstvo neónových trubíc, ktoré sú ukryté v hliníkových krytoch. Niekoľko z nich je obnažených, napríklad kríže na stĺpoch (dnes už sú neónové trubice vymenené za LED) alebo ornament v tvare rozohraného rovnoramenného kríža na strope bočnej kaplnky. Ide o technické riešenia, ktoré vôbec nie sú okrajové. Je na ne kladený dôraz a sú navrhnuté s výtvarným citom. Tvoria dôležité detaily, ktoré podčiarkujú výnimočnosť a hodnotu tejto architektúry.
Práve schopnosti architekta Vladimíra Karfíka a sochára Tibora Bártfaya dali kostolu jedinečný výraz. Úžasným spôsobom sa v ňom stretáva elegantná architektonická a sochárska kresba s technickými riešeniami priestoru. Program kostola sa v ničom nelíši od programov, s ktorými sa v kostoloch stretávame už od stredoveku – veža v priečelí, hlavná halová loď delená stĺpmi, sakristia či bočné kaplnky. V hlavnej lodi by ste rovnako mohli mať pocit, že stojíte v etáži fabrickej budovy – dva rady stĺpov, presvetlený priestor a subtílne okná. Dokonca by ste mohli mať pocit, že ste sa ocitli v antickom chráme – stĺpy a socha v nadživotnej veľkosti vo svätyni. Vy však stojíte vo funkcionalistickom kostole, ktorému aj napriek (a možno vďaka) týmto konotáciam úplne rozumiete.
Kostol je jedinou Národnou kultúrnou pamiatkou baťovskej architektúry v Partizánskom. K zdokonaleniu zážitku z jeho návštevy prispieva už len výstup na vežu (bežne nie je možný) ukrývajúcu subtílne točité schodisko. Ochodza veže poskytuje nádherný výhľad, cez ktorý sa dá navnímať dokonalý urbanizmus a nasať výnimočná atmosféra jediného Ideálneho priemyselného mesta na Slovensku.
Zdroje:
HAVIAR, T. 2012: Baťovská architektúra na Slovensku, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o., 2012.
MORAVČÍKOVÁ, H. 2003. Baťovany – Partizánske vzorné slovenské priemyselné mesto, In Architektúra & urbanizmus, 2003, roč. 37, č 3-4 s. 113-145
Radovan Števula