Róbert Flamík, ktorý je mnohým Partizánčanom známy ako “Robo z pastorka”, je podľa jeho slov skôr vychovávateľom, ako kňazom. Rada by som napísala, že aj pomocná ruka mnohých mladých v našom meste, no on by skromne nesúhlasil. A taký Robo je. Skromný, ľudský, bez akýchkoľvek vzorcov.
Aké životné motto má katolícky kňaz? Vyvedieš ma z omylu, keď poviem, že kňazi majú len kresťanské mottá?
Moje životné motto nie je ani kresťanské, ani nekresťanské. Je ľudské a mám ho v sebe už niekoľko rokov. Je to výrok z filmu Schindlerov zoznam, keď si na konci pozerá Oscar Schindler svoje cenné manžety či prstene a hovorí: “Ešte jeden život, ešte jednému som mohol pomôcť, keby to predám.” To je moje motto-ešte aspoň jednému človeku pômôcť.
Aká bola tvoja prvá farnosť, v ktorej si pôsobil ako kňaz?
Nemyslím si, že som klasický farár a kaplán, skôr sa charakterizujem ako vychovávateľ. Šaštín bolo moje prvé miesto, kde som pôsobil. Venoval som sa asi tridsiatim chalanom, ktorí bývali na internáte a študovali na gymnáziu. Taktiež som sa venoval deťom a ich osobnostnému rozvoju, či už v oblasti viery, ale aj v rámci rozvoja ich talentov. Hrali sme divadlá, športovali sme, hrali sme v kapelách a vytvorili mládežnícke sväté omše, aby sa mladí necítili na omšiach zvláštne a mali tam svoj priestor. Navštevovali sme aj TV LUX, kde sme chodili na rôzne diskusie. Chalani mali zážitok, aspoň vypadli z intráku, zadarmo sa najedli a ešte boli aj v televízií. Na týchto chalanov som veľmi hrdý. Niektorí skončili na vyšších miestach, niektorí na nižších, no ja to neporovnávam. Dôležité je, že skončili ako dobrí ľudia.
Teraz je ten čas položiť klišé otázku. Chcel si byť kňazom už odmalička?
Nemyslím si, že ako dieťa som túžil byť kaplánom. Pomohli tomu skôr životné skúsenosti. Najskôr som chodil na poľnohospodársku školu do Holíča, no veľmi rýchlo som pochopil, že tam nepatrím ani ľudsky, a ani v rámci vzdelania. Po dvoch rokoch som odišiel a išiel na gymnázium do Šaštína, kde som musel študovať od začiatku a bol som najstarší z mojich spolužiakov. Prezývali ma “Tata” a boli to veľmi milé časy. Už na prijímacích skúškach sa ma pýtal riaditeľ, salezián, či by som chcel byť kňazom, no ja som s určitosťou povedal, že nie. Nikdy som sa však úplne necítil byť pripravený stať sa kňazom. Nemyslím si, že som na to pripravený aj teraz. Ťažko povedať, ty si myslíš, že vieš byť už matkou? Proste sa to stane a ty sa snažíš.
Zaskočil si ma, nikdy som sa nad tým takto nezamýšľala. Človek sa asi nemôže na niečo úplne pripraviť.
Presne tak. Ja sa to učím stále, nepripravujem sa. Sú dni, keď to ide lepšie, no niekedy to nejde vôbec. Potom sú dni medzi tým všetkým. Tých je našťastie väčšina. Učíme sa stále, nemám žiadne životné méty, ktoré musím zdolať. Neženiem sa nikde. Byť človekom, to mi stačí. A na tom pracujem celý život.
Neviem si úprimne predstaviť štýl života, aký vediete vy, kňazi, a najmä saleziáni. Je to obeta, cestovanie, súkromie ide bokom. Predsa len, ty nemáš ani vlastnú obývačku, len malú izbu. Úprimne, neunavuje ťa to?
Ak ma korona kríza niečo naučila, tak to, ako veľmi mi chýbala služba ľuďom. Zbieral som bylinky, počúval hudbu, čítal, keďže som nemal na výber, ale pochopil som, že najviac mi chýbala služba. Chýbali mi ľudia aj z hľadiska zdieľania života, no aj v rámci osobnostného rastu. Tým, že dávam deckám nejaké myšlienky a vediem ich, nemenia sa len oni, ale aj ja. Je to príjemná výmena. Jasné, že niekedy človek potrebuje pocítiť teplo rodiny, my nie sme iní. Sú dni, keď to chýba viac, niekedy menej. Ak chcem súkromie, idem do lesa, skrátka sa stiahnem a som sám so sebou. Počas týchto dvoch mesiacov mi chýbal život, ktorý dáva zmysel. Znie to možno príliš altruisticky, ale je to v mnohom len nejaká egoistická potreba človeka.
S tým súhlasím. Pred pár dňami som čítala, že mnohí psychológovia sú názoru, že ak niekomu pomáhaš, niečo si tým kompenzuješ.
Áno, určite je to istá forma egoizmu, ale takého príjemného a dobrého. Mne veľmi chýbal kontakt s ľuďmi, ktorí sú mi blízki a nevnímajú ma ako nejakého farára a kaplána, ale v prvom rade ako človeka, Roba. Nechcem byť onálepkovaný.
Máš nejaké nesplnené sny v rámci kňazstva? Nerozmýšľal si napríklad nad misiami v zahraničí?
Ja nie som ani staviteľ a ani budovateľ. Ako umelec mám v sebe vlastnosť, ktorá sa volá prispôsobivosť. Som adaptabilný v rôznych rozmeroch, a ak by som mal byť potrebnejší, išiel by som k ľuďom, ktorým možno kvôli sociálnym podmienkam chýba kultúrny život. Kedysi som uvažoval nad Berlínom, no tieto misie sú na štýl “sám vojak v poli”. Človek musí byť veľmi silný najmä po osobnostnej a duchovnej stránke. Ale ak by som mal byť potrebný s mojimi darmi, tak niekde, kde by som ľudí privádzal k sebe samým. Páči sa mi predstava pomáhať mladým ľuďom, ktorí si ešte len hľadajú smer a ja im môžem darovať svoj čas.
Z toho som pochopila, že myslíš deti z rozvrátených a sociálne slabších rodín.
Presne tak. Tie decká sú často hodnotené podľa vzorcov, hneď ich človek odsúdi a tam to aj skončí. Ja si nevytváram domnienky, ale rozprávam sa s nimi. Mám k nim skrátka blízko.
Na Šípku pôsobíš ako kňaz od roku 2009. V čom je Šípok iný ako ostatné miesta, kde si doteraz pôsobil?
Ja by som skôr začal o tom, v čom je Šípok pekný. O tom zlom sa rozpráva stále, a áno, aj tie zlé veci sú tu, no berú až príliš energie a pridáva sa im obrovská dôležitosť. Žije tu neskutočne veľa dobrých ľudí, či mladších alebo starších. Poznám tu naozaj veľké množstvo mladých ľudí, ktorí patria do rôznych mikro komunít. Šípok má aj veľa citlivých ľudí, len to nedávajú najavo. Sú jednoduchí v dobrom slova zmysle. Nemyslím si, že sú príliš očakávajúci a zložití, ale sú skôr ľudskí a dobrí. Klamal by som, keby som povedal, že je to tak u všetkých, ale ani u mňa to nie je tak stále. Nie je to len charakteristika Šípku, ale aj Partizánskeho. Je tu aj veľa hereckých či hudobných talentov, no nie každý to rozvíja, ale to je pochopiteľné.
Nechcem ti v tomto rozhovore dávať nálepku liberálneho kňaza. Nazvime ťa teda Robo, saleziánsky vychovávateľ, ktorý sa prihovára aj tým, ktorí nie sú z klasických kresťanských rodín. Ako sa k takým ľuďom dostaneš?
Ja podľa vzorcov nejdem. Život nie je čiernobiely a to sa mi páči! Proste konám tak, ako to cítim. Niekedy to bolo len o tom, že sme sa rozprávali vo veľkej skupine, prišiel niekto nový a zistili sme, že máme toho veľa spoločného. Vtedy je jedno, že sa kňaz rozpráva s účtovníkom alebo so stavbárom. V tom rozhovore sme boli človek a človek. Teraz hrám v kapele, v ktorej ani jeden z tých chalanov nie je veriaci, ale sú svojim spôsobom mimoriadne hlboko duchovní. Tie témy, ktoré rozoberáme, sú na vysokej úrovni. Aj oni majú túžbu po duchovnom živote, len to nie je klasický model kresťanstva. A tak je to v poriadku.
Čo teba, pokojného človeka, vie naozaj naštvať?
Nie som vždy pokojný, aj keď možno tak pôsobím. Nemám rád klamstvá. Priznám sa však, že nie vždy viem povedať úplnú pravdu, takže sa snažím nesúdiť. No ak je klamstvo vtieravé až pätolízačské, nechutné, špinavé, to naozaj nemám rád. Vtedy človek prichádza o identitu. Niekedy ma vie naštvať aj to, že nemám toľko energie, koľko by som chcel.
Čakala som, že povieš nespravodlivosť.
Hm, to mi nenapadlo. Možno je to skôr neochota pomôcť.
Pristupuješ inak k deťom, ktoré sú z kresťanských rodín ako k deťom, ktoré nie sú?
Snažím sa zachovávať si moju identitu, ale niekedy volím trochu iné spôsoby. Určite inak komunikujem s dieťaťom, ktoré je z kresťanskej rodiny, ako s dieťaťom z rodiny, ktorá bojuje. Tam som skôr starším bratom, ktorému môže dôverovať. Idem podľa pocitov a jedinečnosti človeka. Neexistuje vzorec na výchovu. Každé dieťa je úplne iné.
Stalo sa ti niekedy, že človek, ktorý dlhé roky chodil do pastoračného centra, vychovával si ho, ti povedal, že prestal veriť v Boha? Vnímal si to ako zlyhanie?
Áno, samozrejme a vôbec to neberiem ako zlyhanie. Beriem to skôr ako súčasť cesty. Aj ja zažívam dni, kedy sa vzďaľujem Bohu, nie som výnimočný. To nie je matematická rovnica na štýl toho, že keď budem chodiť do kostola a modliť sa, budem veriaci. Myslím si, že lepšie je skôr poctivé hľadanie a taká tá čestnosť človeka. Ak je človek veriaci, môže mať väčšie útočište v pokoji. Ale ak je ustráchane veriaci, tak môže mať strach z toho, že ho bude Boh trestať. To, či niekto chodí do kostola, nie je kľúčové. A nemalo by to tak byť vôbec. Čo vypovedá o mne, že chodím do kostola, ak robím v živote veľa zlého? Opakujem, svet nie je čiernobiely a treba vnímať hlbšie.
Vyhľadal si už niekedy pomoc psychoterapeuta?
To som už aj spravil. Prečo sa tak pozeráš? Prekvapilo ťa to?
Úprimne? Áno, vôbec som nečakala, že mi na túto otázku odpovieš. Podľa mňa je to výborná vec, no od kňaza som to nečakala. Veď vieš, sú to isté vzorce, ktoré máme v sebe. Takže nie si toho názoru, že niekedy stačia len modlitby?
Vôbec. Určite by som znovu išiel k psychoterapeutovi, keby nájdem takého, ktorý by mi vedel odpovedať na otázky, na ktoré ja sám hľadám odpoveď. Modlitba je jeden zo spôsobov, ako sa priblížiť k svojej duši. Rozhovor je podľa mňa stále veľmi podceňovaný. Je jedno, či je to s priateľom, alebo s psychoterapeutom. Ak sa niekto trápi a potrebuje pomoc, treba ju vyhľadať. Nie sme stroje a nie je to hanba.
Radovan Števula
Katarína Janíčková