Rap je v súčasnosti najpopulárnejším hudobným žánrom na celom svete a inak tomu nie je ani na Slovensku. Konkurencia je veľká, ale až čas ukáže, kto vydrží. Kildo rapuje od základnej školy a autenticita je pre neho základom, ktorý ľudia rozpoznajú. Spolupracoval s Delikom, Mirezom alebo Patrikom Rivierom a tento rok chce vydať svoje piate EP.
Prvýkrát som ťa videl rapovať pred deviatimi rokmi. Aký bol vtedy Kildo?
V prvom rade naivný a asi aj väčší dobrák. Žil som v bubline a nevedel, že svet vonku vyzerá trochu inak. Preto som bol naivný a viac som sa zaujímal o problémy druhých ľudí. Rapoval som vtedy môj prvý track Môj pohľad. Bola to výpoveď toho čo ma hnevá, štve a irituje.
Odmalička vyrastáš na Šípku, v Partizánskom, kde žiješ doteraz. Aký vplyv to malo a má na tvoju tvorbu?
Ako aj v Amerike, ľudia, ktorí sa venujú rapovému žánru najčastejšie pochádzajú z takýchto prostredí. Brooklyn alebo Bronx. Miesta, kde sa združuje veľa ľudí a ľahko sa dokážeš dostať k čomukoľvek a na akúkoľvek cestu. Teraz tie sídliska vyzerajú príjemnejšie, ale ešte pätnásť rokov dozadu to bolo inak. Nie je to priestor, kde začneš robiť jazz (smiech). Chceš sa vyrozprávať z toho, čo vidíš. Rapová hudba je tvrdá, je to opis reality.
Na to, aby si sa cez rap vedel dobre vyjadriť, potrebuješ mať ťažšie životné podmienky?
Keď máš dobré rodinné zázemie a dobrú výchovu, ideš životom priamočiarejšie. Na sídlisku vybehneš z paneláku von, pretože nechceš byť doma, kde sa niečo deje. Vonku stretneš ďalšieho človeka s rovnakými problémami a začnete vymýšľať.
Ako sa stal rap tvojim spôsobom vyjadrovania sa?
Na začiatku som nemal žiadny rytmus ani hudobný talent. Mal som v sebe len hnev, ktorý ma nútil zobrať papier a niečo napísať. Teraz som vďaka hudbe extrovert, ale vtedy to tak nebolo, nemal som sa komu zdôveriť. Riešil som rodinné problémy a potreboval som to dať von. To, že z toho vznikol rap, sa stalo len vďaka tomu, že som v tom čase počúval tento druh hudby. Počúval som americké veci a nerozumel som textom, ale počul som, že tam niečo vysvetľujú, vyjadrujú sa. A ja som sa chcel vyjadriť tiež.
Čo je pre teba primárne rap?
Životný štýl, lifestyle, misia. Neviem to presne opísať. Niekto povie, že máš 25 rokov a rap je záležitosť mladých ľudí. Ale v Amerike je taký Jay-Z, ktorý má 50 rokov. Je to nastavenie mysle, životný štýl. Rap je neskutočná sloboda. Môžeš povedať čo chceš, kedy chceš a ako chceš. Ja som priamočiary a úprimný človek, našiel som sa v tom.
Ako sa teraz pozeráš na prvé EP Molotow z roku 2014?
Najprv som bol pod vydavateľstvom Mafia Records a potom som išiel vlastnou cestou a vydal Molotow. V tom čase to malo lokálne veľký vibe a na tú dobu som predal aj dosť CD. Bol som vtedy naivný a dovolil som si povedať veci, ktoré som nemal prežité. Textovo by som sa nepostavil za všetko. Boli prvoplánové, ale išli od srdca. Zvukovo som sa vždy snažil prinášať niečo nové a ani vtedy to nebolo pozadu, práve naopak.
Rok na to si vydal ďalšie EP Nasleduj ma. Čím bolo iné ako Molotow?
Molotow bol nahnevaný, môj flow bol vtedy krik (smiech). Mal som problémy v rodine a odrážalo sa to na tvorbe. Pri Nasleduj ma som začal viac komunikovať s fanúšikom, zistil som, aká je moja cieľovka a kto ma počúva. Chodil som na strednú školu do Prievidze. Boli s nami v triede dvojročkári aj trojročkári a stretal som sa s rôznymi ľuďmi, príbehmi a názormi. V tom EP som chcel tejto skupine ľudí povedať, aby to skúsili inak. Ja som nikoho neodsudzoval. Pokiaľ vie človek nájsť svoju hranicu a svoj balans, nech si užije život ako chce. Iba som im chcel povedať, aby skúsili chcieť od života trochu viac. To chcenie môže byť čokoľvek.
Toto k rapu vždy patrilo. Prvá rapová vec, čo som v živote počul bola V tvojej hlave a vtedy sa ma to veľmi dotklo, lebo som mal pocit, že tí raperi hovoria ku mne.
Doteraz sa mi stáva, keď mi ľudia píšu, že ma počúvajú odkedy som vydal Nasleduj ma. Dotklo sa ich to a ostali s tým, idú so mnou.
Následne si skončil strednú školu…
…a prišli facky (smiech).
To sa stane takmer každému po škole. Ako to ovplyvnilo tvoju tvorbu?
Prestal som robiť hudbu, asi na dva roky. Sám neviem, čo sa vtedy stalo. Možno som sa potreboval trochu hľadať a nájsť si prácu. Mal som frajerku a popri tom som mal hudbu, ale len niekde vzadu.
Medzitým sa mi ale podarilo vybaviť štúdio a sponzoring, a to veľmi divným spôsobom. Štúdio sme mali ešte s jedným týpkom, ktorý potiahol peniaze a odišiel. A mne ostalo holé štúdio a nevedel som, čo s tým mám robiť. Chodili sme sem a pozerali sme sa na to (smiech). Zaplatil som si kurzy mixovania a zahryzol som sa do toho. Všetko som sa naučil od základov a keď som si bol istý, že to dobre znie, začal som znova vydávať. Všetci si mysleli, že som to nechal tak, preto som chcel prísť a prekvapiť.
Nebola tá dvojročná pauza spôsobená aj tým, že si mal väčšie očakávania a stratil si motiváciu?
Pre mňa vtedy hudba nebola priorita tak ako teraz. Vydal som Molotow, k tomu jeden klip. Potom rok nič, vydal som Nasleduj ma a k tomu žiaden klip. Neviem, ako som vtedy rozmýšľal. Obe tie EP mi financovali sponzori, nedával som do toho svoje peniaze tak, ako teraz. Som samostatný, predtým som sa musel stále na niekoho obracať a spoliehať.
K samostatnosti ti pomohlo aj to, že si sa naučil pracovať so štúdiom.
Počul som ako znejú americké skladby a snažil som sa k tomu čo najviac priblížiť. Teraz to chvália ľudia ako Patrik Rivier, ktorý robí mix a master pre Rytmusa a Separa. Ich štúdio je number one a je tu ešte pár ľudí, ktorí robia dobrý zvuk a snažíme sa byť medzi nimi.
Kedy prišiel comeback po dvojročnej pauze?
V roku 2018 som vydal na RukaHore singel Kocky sú hodené a potom som sa rozišiel s frajerkou. Vtedy som sa začal aktívne venovať hudbe. Chcel som to dokázať sebe, jej a aj všetkým ostatným. Kým máš malé čísla, ľudia to podceňujú a robia si z toho srandu. Je jedno, či má niečo tisíc alebo milión pozretí. Ak je to kvalitné, tak je to kvalitné. Ľudia vidia tisíc pozretí a povedia si, že to nie je dobré. Ale keď to má milión a je to slabé, tak si to idú, lebo si to idú všetci.
Prišlo obdobie singlov, každý mesiac sme vydali jeden. Fungovali sme tak celý rok 2019 a zainvestovali sme do reklamy. Vtedy sme nabrali úplne novú základňu fanúšikov, ktorí boli nadšení z toho zvuku. Zároveň sme vzkriesili aj ľudí, ktorí ma počúvali predtým.
Tento rok si vydal dve EP. Prvé z nich – Trill, bolo z môjho pohľadu viac o hudbe a na začiatku leta si vydal Yee Srrr, ktoré je na druhej strane postavené na lyrike. Stále skúšaš, kde máš hranice?
Hľadám svoju autentickosť. Post Malone je mega star, má milióny pozretí, ale povedal, že by si prial byť taký autentický ako Travis Scott. Mojim zámerom je teraz nájsť svoju pravú tvár a zistiť, kedy sa najviac cítim vo svojej koži. Zvukovo sa mi to podarilo, lyricky čiastočne tiež a teraz potrebujem tieto dva elementy spojiť a do konca roka dať dokopy ďalší projekt.
Na jednej strane je autentickosť o ktorej hovoríš, ale na druhej strane je prirodzená túžba presadiť sa a hrať koncerty pre ľudí, ktorí ťa počúvajú. Ako to zladiť?
Je rok 2020 a každý si vie zohnať komplet, niečo nahrať a vydať. Tým pádom rastie konkurencia a preraziť nie je ľahké. Ide o čas. Hocikto môže vystreliť, vydať hit a spraviť nejaké čísla. Druhá vec je udržať sa, mať svoju základňu fanúšikov, ktorých neunudíš a tvoriť. Musíš nájsť svoju cieľovku, vedieť, čo chceš povedať a najmä nájsť seba. Každý sa chce na niekoho podobať, byť niekým iným a to ľudia vycítia. Poznajú tých zahraničných interpretov rovnako ako sám interpret, to nie je tabu. Ľudia dlhodobo ocenia to, čo je jedinečné a skutočné. Na mne si ľudia vážia, že počujú texty, ktoré už u iných interpretov nepočujú a nevedia ich tak podať.
Vnímaš ako výhodu, že si z menšieho mesta a lokálne sa k tebe ľudia ľahšie a rýchlejšie dostanú?
Nemyslím si. Keď sledujem svoje štatistiky, takmer polovica ľudí, čo ma počúva sú z Česka a pritom som to tam nikdy netlačil. V súčasnej dobe sa to ľahko prezdieľa a dostane kamkoľvek. Rap okolo seba vytvára komunitu ľudí, v tom je tento žáner špecifický.
Dá sa na Slovensku živiť rapom?
Určite. Stačí sa pozrieť na áčkových interpretov. Na Slovensku sú céčkoví, béčkoví a áčkoví interpreti.
Ty si kde?
V céčku. Teda niečo zarobím za koncert, ale nie pravidelne. Nejaké peniaze ti idú zo Spotify a YouTube. Keď spravím EP, nejaký merch a dám aj nejaké promo, tak sa mi to vráti.
Takže céčko znamená, že sa ti vrátia náklady.
Presne tak. Béčko znamená, že hráš pravidelne a už nemusíš mať ani druhú robotu popri tom. Áčkoví, tých všetci poznáme.
Aká je cesta z céčka do béčka?
Viac spolupracovať s béčkami a áčkami (smiech). Oni ťa predstavia svojim fanúšikom a už je na tebe, či budeš pre tých ľudí zaujímavý. Všetko je o ľuďoch a o tom ako ťa budú podporovať.
Tento rok môžeme čakať ešte jedno EP?
Máme rozrobených veľa vecí. Chcem upustiť z autotune a prerobiť mix a master, aby to bolo prirodzenejšie. Je to neustále prekonávanie seba. Stále chceš viac, ľudia chcú viac a vždy ich musíš prekvapiť a šokovať. Je to hra, s ktorou sa vieš stále hrať. Evidujú a podporujú ma aj producenti z Prahy, ktorí spolupracujú s Američanmi a páči sa im to. Preto chcem teraz vydať masterpiece a buchnúť do toho čo najväčšou silou.
Máš aj život mimo hudby?
Snažím sa ho nájsť, lebo sme to prepalovali. Skončili sme v práci o piatej, prišli sme do štúdia a boli sme tu do polnoci a ráno opäť do práce. Dávam si od toho teraz trochu pauzu, aby som našiel inšpiráciu.
Čo ťa dokáže inšpirovať najviac?
Najviac píšem v štúdiu a keď počujem beat, vtedy to ide samé. Keď počujem nejakého interpreta, ktorý vydá novú vec, to ma dokáže nakopnúť. A paradoxne, často si robím poznámky v práci.
Na úvod som sa pýtal, aký bol Kildo pred deviatimi rokmi. Aký je Kildo dnes?
Veľa ľudí ma pozná z dávnejších období a škatuľkuje ma. V sedemnástich som zažil prvý kúsok slávy a mal som niekedy tupé názory a tupo som sa správal, to si priznávam. Najmä som dospel, viem fungovať podľa nejakých zásad a pravidiel a mám veľkú pracovnú disciplínu, som na seba prísny. Cítim sa byť silnejší, sebavedomejší a najmä spokojný. Celý život som nemal peniaze, teraz mám prácu, mám štúdio a som na dobrej vlne. Som na dobrej ceste k životu, aký som vždy chcel.
Aký bude Kildo o deväť rokov?
Ani ťa nepozdraví (smiech). Verím, že aspoň taký, ako dnes a tiež, že budem vo väčšom štúdiu s klimatizáciou (smiech). Možno sa budem venovať hudbe, možno príde niečo úplne iné. Máme tendenciu sa skôr kaziť ako zlepšovať. Rád by som viac pomáhal druhým. Keď budem mať prostriedky, chcem pomáhať svojim blízkym a potom aj ostatným, v ktorých bude perspektíva a chuť pracovať a posúvať sa ďalej.
Radovan Števula
Katarína Janíčková