Petra Zubatá: Keď u nás prepukol Covid, začal sa boj o prežitie. Bola to obrovská a náročná skúsenosť

5

Zariadenia poskytujúce sociálne služby sú od začiatku pandémie najohrozenejšie miesta a ich klienti, často prevažne seniori, najohrozenejšia skupina obyvateľstva. Patrí medzi ne aj nezisková organizácia Domov v Partizánskom. Jeho riaditeľka Petra Zubatá hovorí, že zažili najnáročnejšie obdobie od svojho vzniku a po fyzickej aj psychickej stránke to bolo mimoriadne ťažké pre zamestnancov, ale aj pre prijímateľov sociálnych služieb. Napriek tomu nestráca vieru v lepšiu budúcnosť a so svojim tímom sa denno-denne snažia zlepšovať toto obdobie svojim klientom. V rozhovore hovorí o pandémii, o tom čo ich motivuje, ale aj o Vianociach v ich zariadení.

V júli vaše zariadenie oslávilo 17. výročie vzniku. Takéto narodeniny ste vzhľadom na aktuálnu situáciu asi ešte nezažili.

Musím povedať, že napriek pandémii boli tieto narodeniny veľmi vydarené. Počas leta sa situácia okolo koronavírusu zlepšila a opatrenia sa čiastočne uvoľnili a my sme sa mohli od polovice júna do polovice septembra aspoň trochu nadýchnuť. Naše narodeniny obsahovali všetko, čo k narodeninám patrí. Ako každý rok, doobeda bola v našom parku odslúžená sv. omša za všetkých prijímateľov sociálnej služby (ďalej PSS) a zamestnancov. Potom nasledoval slávnostný obed a poobede v parku pokračovali narodeninové oslavy a nechýbala ani krásna narodeninová torta. Jediným rozdielom oproti minulým rokom vzhľadom na obmedzenia bolo, že tento rok sa nemohli oslavy zúčastniť rodinní príslušníci. 

V čom sa od začiatku pandémie najvýraznejšie zmenil život vo vašom zariadení?

Zvyčajne je každý rok od januára do marca na Slovensku chrípková epidémia a naši PSS i zamestnanci sú zvyknutí na krátkodobú dvojtýždňovú karanténu. Tento rok nás chrípková epidémia obišla, avšak od marca do júna sme mali zakázané návštevy. Z pohľadu PSS prvé týždne prebiehali celkom dobre, pretože na krátkodobú karanténu sme zvyknutí, avšak ako týždne pribúdali, začínala sa u mnohých objavovať sociálna izolácia z nedostatku kontaktu s rodinnými príslušníkmi.

Ako ste to riešili?

V priebehu prvej vlny COVID-19 sme dostali veľa darov v podobe ochranných pomôcok, ktorých sme mali nedostatok, ale aj tablety, vďaka ktorým boli naši PSS aspoň virtuálne v kontakte so svojimi rodinnými príslušníkmi. Ako sa dni predlžovali, pribúdala aj pozitívna nálada. Naši PSS chodili von do parku alebo sa slnili na terase a počas leta prišlo uvoľnenie a konečne sa mohli stretnúť so svojimi blízkymi.

Foto: Katarína Janíčková

Počas celej pandémie, obzvlášť na začiatku, sme mali všetci strach a to najmä z neistoty. Uvedomil som si, o koľko ťažšie ste to museli mať vy, nakoľko ste ten strach nemohli dať najavo a preniesť ho na ľudí, o ktorých sa staráte.

Profesor Krčmery na začiatku pandémie hovoril, že radšej sa krátko zľaknúť ako sa dlho báť. Počas leta sme sa snažili zásobiť potrebnými pomôckami, ale zrazu prišla jeseň a u nás druhá vlna prepukla v plnej sile. Od 22.10. sme si „užili“ takmer mesiac strachu, obáv o našich PSS, seba i rodinných príslušníkov. V našom zariadení prepuklo ochorenie COVID medzi zamestnancami i medzi PSS a celé zariadenie muselo ísť do nútenej karantény. Vtedy začal boj o život. Práceschopných zostala polovica zamestnancov, s ktorými som išla na 10 dní do náhradného bývania. Musím povedať, že mám okolo seba skvelý tím ľudí. Navzájom sme si boli oporou a pomáhali si. Nebolo to ľahké obdobie. Zažili sme strach z nepoznaného, obavy, plač aj výčitky od rodinných príslušníkov. Mnohé opatrovateľky majú malé deti a uprednostnili povinnosť a prácu pred rodinou. Doslova sa obetovali pre našich PSS, aby sa o nich mal kto postarať. Tak, ako to môžete vidieť v televízii, zamestnanci chodili k PSS v ochranných oblekoch a pomôckach. Niektoré sestry a opatrovateľky sa snažili označiť si tento odev, aby naši PSS vedeli rozoznať, kto je kto. Musím povedať, že aj napriek náročnej situácii sa naši PSS snažili dodržiavať a rešpektovať naše pokyny a aj preto sa nám toto obdobie podarilo prekonať. Žiaľ niektorí nás opustili a je nám za nimi smutno. Na začiatku tejto karantény som bola aj v telefonickom kontakte s pánom dekanom Farkašom, ktorého som poprosila o modlitby a odslúženie omše za nás všetkých. Nedávna skúsenosť bola naozaj obrovská, pociťovala som veľkú zodpovednosť za PSS a zamestnancov, ktorí čakali na každý môj pokyn a nové informácie. Strach o seba som nemala, ale o ostatných áno. Po ukončení nútenej karantény, sme sa prestriedali a vyliečení zase nastúpili na druhé kolo. Bolo to veľmi náročné obdobie, ktoré sme doteraz v našom zariadení nezažili a aj touto cestou chcem vyjadriť veľké poďakovanie všetkým mojim zamestnancom.

Ľudia, o ktorých sa staráte, sú prevažne dôchodcovia, teda najohrozenejšia skupina. Ako to celé prežívajú oni?

Odpovedať na túto otázku by mali skôr oni, ale zo skúseností a z rozhovorov s nimi myslím, že najviac im chýba fyzický kontakt s rodinou, deťmi a priateľmi. Rovnako ako my mali obavy z nového nepoznaného vírusu, aby sa nenakazili. Pomyselne sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina prijímateľov vyjadrovala vďaku, že sú v bezpečnom prostredí a ochránime ich pred vírusom, čo bol a je pre nás obrovský záväzok. Druhí sa cítili obmedzovaní a obviňovali nás z toho, že sa cítia ako vo väzení a nemôžu žiť svoj bežný život ako predtým. 

Z čoho vyplývajú obvinenia a pochybnosti ,,druhej skupiny“? Vnímajú vaši klienti aj konšpirácie a spochybňovanie vážnosti pandémie?

Určite vnímajú veľa, najmä tí, ktorí sú v dobrom duševnom zdraví. Sledujú televízne noviny, komunikujú s rodinami a niektorí majú aj svoj tablet alebo počítač. Skôr som to ale myslela tak, že zo začiatku si veľmi neuvedomovali vážnosť celej situácie a brali to ako obmedzovanie ich osobnej slobody. Na druhej strane musím povedať, že sa nepokúšali o nejaký útek zo zariadenia, i keď niektorí to verbalizovali, ale nakoniec si dali povedať a pochopili aktuálnu situáciu.

Ako ste písali, vy aj vaši zamestnanci ste museli byť často dlhšie v práci a mimo domova. Čo vás v takýchto situáciach motivuje naďalej vo vašej práci?

Viera, nádej a presvedčenie, že nič netrvá večne a všetko zlé raz musí skončiť. Ak nám bude dopriate, zase príde nové ráno, nový deň a možno zasvieti aj slnko a vtedy sa hneď pracuje ľahšie. V našom zariadení pracujem viac ako 18 rokov a z toho posledných 8,5 roka na poste riaditeľky zariadenia. Mňa práca s ľuďmi baví a napĺňa. Myslím, že stále je čo zlepšovať a posúvať sa ďalej. To isté očakávam aj od mojich zamestnancov, pretože nie je nič horšie ako nečinnosť a stagnácia.

Foto: Katarína Janíčková

Aj napriek všetkému, keď si človek prezrie vašu stránku na Facebooku, vyzerá to, že sa nenudíte. Pre vašich klientov organizujete rôzne aktivity a vyzerajú veľmi spokojne a šťastne.

Nie my sa rozhodne nenudíme. O tom by vedeli rozprávať najmä moji zamestnanci, keď zostavujeme kalendár aktivít na celý rok. Môže to znieť ako klišé, ale naozaj sa snažíme ku každému jednému prijímateľovi pristupovať individuálne a vychádzať im v ústrety v maximálnej možnej miere. Organizujeme pre nich do roka niekoľko väčších podujatí ako Fašiangy so zábavou, Stavanie mája, Olympiáda domovákov a počas leta Grilovačka v parku, Narodeninová oslava a iné. Rok završujeme spoločnou štedrou večerou so všetkými tradíciami a zvykmi ako v tradičnej rodine. Okrem týchto väčších podujatí organizujeme menšie aktivity podľa kalendára, napríklad v marci mesiac knihy, Deň matiek a Deň otcov. Počas roka úzko spolupracujeme so základnými a materskými školami, kedy deti, žiaci a študenti prídu našim prijímateľom zaspievať, zarecitovať, alebo len sa porozprávať a tým spríjemniť deň. Zvyčajne dvakrát do roka organizujeme výlety do okolia, snažíme sa udržiavať kontakty aj s inými zariadeniami a ich prijímateľmi na spoločných stretnutiach. Okrem toho každý mesiac máme posedenie s oslávencami. Staráme sa aj duchovné potreby našich prijímateľov. V našej kaplnke býva raz mesačne odslúžená svätá omša, navštevuje nás rehoľná sestra a naši prijímatelia majú z vlastnej iniciatívy v tejto kaplnke každý piatok spoločné modlenie. Ak vyzerajú spokojne a šťastne, tak sme radi, pretože potom je naša práca odvedená dobre a má zmysel. Uvedomujeme si, že domov im nedokážeme nahradiť a to ani nie je naším cieľom. Chceme, aby posledné dni, týždne alebo roky strávili na mieste, kde im bude dobre a bezpečne.

Podľa tohto programu musíte byť aj schopní event manažéri. Tohtoročné Vianoce budú úplné iné ako ich poznáme. Čo plánujete pre vašich klientov a aké máte tradície?

Tohtoročné Vianoce budú iné najmä v tom, že väčšina našich prijímateľov zostáva spolu s nami v zariadení. Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny vydalo odporúčania ako môžu stráviť Vianoce v kruhu rodiny, ale pravidlá si musí nastaviť každé zariadenie osobitne, podľa svojich vnútorných podmienok, aby sme to po ich návrate vedeli zvládnuť. Preto nejdú domov toľkí, ako po minulé roky. Musím povedať, že „naše domovácke Vianoce“ bývajú vždy veľmi pekné. Počas celého dňa sa podávajú tradičné jedlá. Začína to sladkými raňajkami, pokračuje obedom – hrachová polievka a makové pupačky. Následne ku nám zvykli chodiť koledníci a skauti s betlehemským svetlom. Žiaľ tieto tradície tento rok nebudú. Okolo šestnástej hodiny sa začína Štedrá večera s programom, ktorý každoročne pripravujeme niekoľko dní vopred. Za mihotania svetiel sviečok na vianočne prestretom stole a svetielok vianočného stromčeka, vstupujeme do  jedálne s tradíciami. Vinšovanie koledníkov v podaní zamestnancov, modlitby, príhovor pána primátora a vianočné koledy opäť v podaní našich zamestnancov. Nasleduje tradičná večera – hríbová polievka, vyprážaná ryba so šalátom a samozrejme nesmie chýbať  oblátka, med, cesnak, zákusok a ovocie. Po večeri nasleduje rozdávanie darčekov, o ktoré tento rok nebude núdza. S rozdávaním darčekov sme tento rok začali už od pondelku 21.12. a to varením punču, spievaním kolied a roznášaním Vianočnej pošty, do ktorej sa zapojili deti zo ZŠ z rôznych kútov Slovenska. V utorok a stredu 22. a 23.12. sa bude rozdávať Vianočný zázrak – darčeky pre prijímateľov od ľudí podľa ich želania a pod stromčekom si nájdu opäť niekoľko darčekov od nás a každý prijímateľ dostane krabičku z projektu Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok.

Foto: Katarína Janíčková

Témou budúceho roka bude stále Covid-19 a najmä vakcinácia. Predpokladám, že viera v postupný návrať do normálu bude aj pre vás hlavnou témou budúceho roka.

Všetci si veľmi želáme návrat k nášmu predchádzajúcemu životu. Čo sa týka vakcinácie, ak mám hovoriť za zamestnancov, sú určité pochybnosti, keďže my a naši prijímatelia budeme prví na rade. Bude to na ich slobodnej vôli a odporúčaní kompetentných, ale moja skúsenosť je, že mnohí sa sami pýtali na možnosť vakcinácie.

Aj napriek všetkému ide z vašich odpovedí veľa optimizmu. Koniec koncov, s iným nastavením by ste vašu prácu asi nemohli robiť. Nachádzate pozitíva aj v uplynulom roku?

Častokrát môžeme mať zlú náladu a zlý deň, ale dôležité je vstať a začať odznova. Nám nezostáva nič iné, len sa s týmto rokom popasovať ako každý a pokračovať ďalej. Je pravda, čo sa hovorí, že práca s ľuďmi je najťažšia. Sme ľudia, sme rôzne povahy, máme za sebou veľa rôznych osobných príbehov. Vidím to aj pri našich prijímateľoch a zamestnancoch. Nie každý sa musí druhému páčiť a rozumieť si, ale určite by sme sa mali snažiť vychádzať si v ústrety, byť trpezliví a tolerantní. V práci strávime veľkú časť nášho života. Častokrát si ako ľudia nevážime to, čo máme a sme nevďační. Toto nás asi mal naučiť tento ťažký rok. Stále máme byť za čo vďační. Máme jeden druhého, strechu nad hlavou, jedlo a my v našom zariadení máme aj svoju prácu, aj keď je to práca ťažká a náročná. To nemôžu povedať po tomto roku všetci. Takže odpoveď na vašu otázku je určite áno. Vďačnosť, pokora, neustále učenie sa trpezlivosti a veľká ochota si pomáhať. Videli sme to aj počas prvej vlny i teraz na Vianoce.