Máj, lásky čas. Tak sa to dnes hovorí. Nuž, naši pradedovia by zrejme nesúhlasili. Je síce pravda, že tento mesiac bol aj v minulosti pretkaný tradíciami spojenými s prejavovaním náklonnosti, no zároveň ho ľudia považovali za najmenej vhodný mesiac z roka na organizovanie svadieb. Na to, ako to na dedinách vyzeralo v máji v minulosti sa teraz môžete pozrieť spolu s nami.
Máj pre našich predkov znamenal príchod leta, novej úrody, sľuboval teplejšie dni. Asi všetkým nám je známa tzv. májová bryndza. Ak ste ju niekedy ochutnali, viete, že je iná, čerstvá a svieža. Podobne v minulosti sa malo všetko živé, čo v máji prišlo na svet, zdarne vyvíjať. Májové mláďatá i zeleň symbolizovali silu a šťastie, deti, ktoré sa v tomto mesiaci narodili mali byť takisto šťastné. Magické účinky mali tiež májová rosa a dážď. Prvomájová rosa mala liečivú silu a ak v prvý májový týždeň pršalo, úroda mala byť toho roku bohatá.
Aj májový nočný život našich predkov bol zaujímavý – ak ste v Prievidzi v noci z 15. na 16. mája išli nadránom na pole, pokojne ste mohli zakopnúť o kotúľajúceho sa vojaka. Verilo sa totiž, že ak sa muži budú v túto noc kotúľať po zarosenej tráve, vyjdú z boja bez zranenia a guľky sa im vyhnú.
Pre ľudí v minulosti bola však zaujímavá hneď prvá májová noc – z 30. apríla na 1. mája. Bola „nocou čarodejníc“, kedy sa strigy a strigôni schádzali na určitých miestach (vrchoch, krížnych cestách) a škodili úrode i statku. Bolo preto dôležité vykonávať rôzne ochranné úkony – bežné bolo práskanie bičmi a výzdoba domu rozličnými konárikmi.
Stavanie ozdobných stromov
Najznámejšou tradíciou spojenou s mesiacom máj je však určite stavanie ozdobených vysokých stromov – májov. Na úvod treba povedať, že ide o veľmi starý kultúrny jav, ktorý bol známy už v antike. Pôvodne však mal trochu iný význam. Rôzne staroveké národy (Gréci, Etruskovia a iní) si pred 1. májom dávali na domy stromčeky slúžiace na ochranu pred zlými duchmi a chorobami. Z obdobia stredoveku pochádzajú najstaršie správy o stavaní májov z 13. storočia. V tom období sa máje stavali pred kostol, radnicu či domy všeobecne vážených osôb ako prejav úcty a žičlivosti. Od takejto myšlienky už potom nebolo ďaleko k nápadu postaviť máj pred dom obdivovaného dievčaťa.
Tradícia časom nadobudla skutočne veľký význam – v 15. storočí bolo postavenie mája údajne znakom vážneho záujmu o dievča, za určitých okolností mohlo nadobudnúť právny význam. Ak si v tom období v Čechách chcel mládenec vziať nejakú devu za ženu stačilo, ak si dvaja (aj neverejne) sľúbili lásku a vernosť a chalan postavil pred jej dom máj. Postavenie stromu sa následne chápalo ako verejné potvrdenie daného sľubu. Tento význam tradície neskôr upadol, no ako zvyk preukazovania náklonnosti a sympatií ho poznáme dodnes.
Ako sme sa už presvedčili v predošlých článkoch, slovenské tradície sa líšili od obce k obci. Zvyk stavania májov poznali na celom Slovensku, no bol vcelku rozmanitý. Na západe sa praktizoval na začiatku mesiaca tak, ako nám je to známe v súčasnosti. Vo východnej polovici sa však obyčaj viazala k termínu Turíc (pohyblivý sviatok, slávi sa sedem týždňov po Veľkej noci). Aj samotné stavanie však nadobudlo v našej krajine rôzny význam. Kým niekde staval mládenec máj len tomu dievčaťu, o ktoré mal záujem, inde boli máje spoločným darom mládencov všetkým dospelým dievčatám v obci. Rôznili sa aj spôsoby spracovania výzdoby stromov, niektoré boli od kôry obielené a vyzdobené stužkami, v iných lokalitách sa bielili len máje, ktoré patrili konkrétnym dievčatám.
Každá deva má mať svoj máj
Máje teda mali byť vysokými, rovnými stromami s pravidelne rozloženou korunou – jednoducho povedané – stromy pekné na pohľad a silné ako chlapcova náklonnosť. Mládenec mal máj sám vyťať a očistiť a s pomocou kamarátov postaviť pred dom svojej vyvolenej. Keď to však každým rokom urobili všetci mládenci z dediny či mesta, po čase to začalo „biť do očí“ vrchnosti. Autority sa tak od 18. storočia snažili prostredníctvom zákazov nekontrolovaný výrub lesov obmedziť. Nuž, spočiatku to veru efekt nemalo. Zákazy ľudia rešpektovali skôr vo väčších mestách, kde aj samotné mestské prostredie malo vplyv na myslenie človeka a dodržiavanie „dedinských“ tradícií sa dostávalo do úzadia.
Inak tomu však bolo na dedinách. Napríklad neďaleko Partizánskeho, v Solčanoch, zjavne žili samí rebeli. Mládež tam zákazy nielenže ignorovala, ale chlapci boli vo svojich prejavoch ešte obzvlášť veľkorysí. Pre svoju devu doviezol každý z nich toľko vyťatých briez, aby po oboch stranách lemovali chodník vedúci od cesty k jej dverám.
Neskôr sa však vrchnosti podarilo tradíciu skorigovať, napríklad povolením postavenia jedného mája pre celú obec a podobne. Tu zároveň pekne vidieť ako právne predpisy a nariadenia ovplyvňovali vývin tradícií v našej krajine.
Rozmanitý bol aj druh stromu, ktorý sa na účel májov používal. Spomenuli sme brezy, no využívali sa jedle i borovice, prípadne smreky. S ihličnatým stromom si máje spájame aj v súčasnosti. Kôra sa zväčša odstránila, tak ako aj väčšina konárov. Ponechaný bol vrcholec, ktorý sa ozdobil stužkami, šatkami, v okolí Trenčína sa k nemu priväzovala aj fľaša pálenky.
Tradícia stavania mája je nám pomerne blízka aj dnes a patrí k obľúbeným spoločenským akciám. Hoci sa zúžila na jeden kus mája pre obec či mesto, v niektorých lokalitách ho stále stavajú ručne, aby aspoň takto dodržali tradičný zvyk. Je tomu tak aj v Partizánskom, kde máj každoročne tradičným spôsobom stavia FS Jánošík. Podujatie sa vždy teší obľube obyvateľov, ba zúčastňujú sa ho často aj ľudia z miest, kde máj postavia žeriavom bez sprievodného programu. Veríme, že si túto peknú tradíciu naše mesto uchová aj naďalej.
Zdroje:
- HORVÁTHOVÁ, E. 1986. Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: Tatran.
- Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru: https://www.ludovakultura.sk/encyklopedia/
- BEŇUŠKOVÁ, Z. a kol. 2005. Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Bratislava: Veda.
Radovan Števula
Katarína Janíčková