Herec Matúš Beniak ukončil v roku 2020 posledný ročník herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stihol odpremiérovať predstavenie v SND. Hrával v divadle mladých Šesť Pé v Partizánskom a okrem iného hovorí o práci herca, štúdiu herectva a o tom, aké je to byť umelcom v tomto období.
Ukončovať herectvo na VŠMU počas pandémie muselo byť zvláštne.
Myslím, že každý, kto končil školu počas pandémie, mal z toho zvláštny pocit. Pre nás konkrétne to znamenalo radikálne zmeny najmä v tom, že štúdium herectva je viac praktické ako teoretické. Nemohli sme chodiť do divadla, cvičiť a ani skúšať. Mali sme viac času učiť sa na štátnice a písať diplomovku, čo bolo fajn, aj keď pre mňa to bola nevýhoda, lebo som sa nemal na čo vyhovoriť (smiech).
Chcel si byť hercom už odmalička?
Od deviatich rokov som chcel byť šašo v cirkuse. Je to aj dosť príznačné pre mňa. Keď som bol malý, všade som chcel byť, všetko som chcel vidieť, vedieť a skúsiť. Raz som bol v cirkuse v Partizánskom a bol som z toho úplne hotový. Videl som tam šašov, ktorí mali rozohratú úplne primitívnu etudu, ale všetci sa na nich smiali a zabávali. Tam som si povedal, že to by som chcel robiť a odvtedy som niekoľko rokov hovoril, že chcem byť šašo v cirkuse.
Malo to vyplv na to, že sú ti blízke komické herecké postavy?
Asi áno, ale mne sa najmä veľmi páči, keď sa ľudia zabávajú a majú radosť. Keď človeka dokážeš pobaviť, máš veľmi rýchlu spätnú väzbu a to ma veľmi napĺňa.
Dlho si pôsobil v divadle Šesť Pé v Partizánskom. Ako to ovplyvnilo tvoju hereckú cestu?
V prvom rade ma výrazne ovplyvnil režisér Ondrej Böhm, ktorý sa mi štyri roky v tomto divadle venoval. Ľudia, ktorí študovali pred VŠMU herectvo na konzervatóriu, prišli na školu s prehľadom. Ja som študoval za čašníka a tieto veci do mňa vštepoval práve on. Veľmi si ho vážim ako režiséra a aj ako človeka.
Kedy prišlo rozhodnutie ísť študovať herectvo na vysokú školu?
Keď som mal asi trinásť rokov na tábore som spoznal Dominika Gajdoša, ktorého práve vtedy prijali na VŠMU. Tvorili sme tam spolu rôzne scénky a obaja sme boli za každú srandu. Potom neskôr, keď tam už Dominik študoval, zaujímal som sa ako to funguje, čo robí, veľa sme o tom rozprávali a mňa to nakoplo skúsiť to tiež.
Na herectvo sa každoročne hlásia stovky ľudí, zoberú tak desať až pätnásť. Čo rozhodlo, že zobrali práve teba?
Častokrát mi aj počas štúdia hovorili, že mojou najväčšou výhodou je to, že som autentický. Prišiel som tam ako jednoduchý chlapec, ktorý predtým študoval za čašníka. Na príjimačkách som nerozmýšľal, čo áno, čo nie, robil som čo mi napadlo a nemal som zábrany.
Rozumiem. Často sa hovorilo, že na herectve na VŠMU majú radi tých ľudí, ktorí neštudovali predtým herectvo a boli ako nepopísaný papier.
Ja som bol ten nepopísaný papier, ale ja som si to neuvedomoval, v tom to je. Mal som šťastie. Ani texty som nebol naučený na 120 percent a odrazu som bol v treťom kole. A tam ma opäť zachránila improvizácia a autenticita, ktorú som vtedy mal a mám.
Váš ročník viedli Emília Vášaryová a Marek Majeský. Aká bola spolupráca s týmito osobnosťami?
Ako si povedal, sú to obrovské herecké osobnosti, dlhoroční profesionáli, ktorí boli súčasťou obrovského množstva úspešných projektov. Byť vedený nimi bola neskutočne obohacujúca a nenahraditeľná skúsenosť.
Odrazu sa ti podarilo dostať na VŠMU a hneď ťa viedli títo ľudia. To musela byť veľká zmena.
Bol to šok. Uvedomil som si, aké mám veľké medzery a o to väčší rešpekt a obdiv som voči nim mal. V prvom ročníku som mal problém zaradiť sa, nabehnúť na nejaký režim a vôbec niečo robiť, keďže dovtedy som sa len flákal po sídlisku. Mal som veľké šťastie, že som sa ocitol v kruhu ľudí, ktorí chceli napredovať, niečo dokázať a motivovali aj mňa, aby som ukázal, čo je vo mne.
Ľudia majú skreslenú predstavu o štúdiu akéhokoľvek umenia a platí to aj pri herectve.
Nemôžeme sa porovnávať s ľuďmi, čo študujú medicínu alebo právo, to je úplne iná kategória. My nemáme toľko teórie, ale na druhej strane robíme veľa prakticky a pracujeme so psychikou. Samozrejme, každá škola očakáva od človeka istú dávku energie a nejakého mentálneho nastavenia, nech študuješ čokoľvek. My sme ráno napríklad začali rytmikou, potom sme pokračovali hodinou javiskového pohybu a následne sa musíš rýchlo presunúť do inej budovy na hodinu spevu a celé poobedie skúšame spolu. Školu sme mávali otvorenú do deviatej večer, aby sme mohli individuálne skúšať a často nás musel vrátnik vyhadzovať. Nečakal som, že by ma niekto musel niekedy vyháňať zo školy.
Je ťažké uživiť sa herectvom na Slovensku?
Slovensko je malá krajina, malý trh a to ovplyvňuje všetko. Slovenskí raperi nikdy nebudú mať stomiliónové pozretia ako tí americkí. V zahraničí majú herci svojich agentov a všetko funguje inak. Tu je to často o tom, komu padneš do oka a čo z teba vyžaruje. To, aký si človek, zohráva dôležitú úlohu v tom, ako sa ti bude dariť. Áčkoví herci na Slovensku stále okrem divadla točia aj seriál, robia nejaký dabing a rôzne ďalšie projekty.
Rok 2020 bol aký bol, ale predsa si stihol jeden svoj herecký míľnik. Dostal si sa do predstavenia v Slovenskom národnom divadle. Čo to pre teba znamenalo?
V škole sme odohrali poslednú premiéru a prišiel za mnou režisér a povedal mi, že má pre mňa rolu v SND. Povedal mi, že ma obsadí len pod podmienkou, že sa budem snažiť a dám do toho všetko. Bol som neskutočne šťastný a reálne som tomu začal veriť, až keď som bol tam. Spoznal som ďalších fantastických ľudí, užíval som si a dával som do toho naozaj všetko. Bolo úžasné stáť v SND pred divákmi a robiť to, čo si celý život chcel.
V čase, keď robíme tento rozhovor končíš posledný deň karantény, keďže si bol pozitívny na Covid. Ťažko sa v tomto čase hovorí o snoch a víziách, ale predsa, aké teraz máš?
Vyčistiť more od plastov a svetový mier (smiech). Toto obdobie je pre každého depresívne a všetci čakáme, kým sa to vráti do normálu. Chcem, aby sme sa ja a moji kolegovia mohli vrátiť k tomu, čo nás najviac baví a čo nám toto obdobie zobralo. Až teraz sme si uvedomili, čo reálne máme, čo znamená zdravie, sloboda a to, že môžeš len tak ísť von a stretnúť sa s kamarátmi. Jednoducho žiť.
Radovan Števula
Katarína Janíčková