Maliar Michal Korman: Nikto nemôže robiť moju maľbu, iba ja

13

Mladý umelec, pôvodom z Partizánskeho. Venuje sa teórii farieb, ktorú prednáša v Paríži. Jeho výstavy boli uvedené v rôznych krajinách Európy, v Brazílii, či Japonsku. Na Slovensku o ňom počuť málo, ale nečakané udalosti tohto roka priniesli jeho výstavu aj do rodného Partizánskeho. Michal Korman.

Michal, na úvod ti položím viac otázok. V tvojej tvorbe používaš pestré farby. Aj výstava, ktorú máš v Partizánskom využíva ľahké motívy záhrad, je tam veľa farby, veľa zelene. Farba je pre teba naozaj príznačná. Akým spôsobom si vyberáš tieto motívy? Musel si k tomu dospieť, alebo to bola náhoda? Je tento ľahký motív pre teba aj emočným vyjadrením alebo hľadaním krásy? Často sa totiž stretávame s tým, že umelci si vo svojich diela riešia svoje psychické problémy. Tvoje sú ľahšie a uvoľnenejšie. Prečo si si ich vybral?

Cesta k jednoduchým veciam je vždy najnáročnejšia a najdlhšia. Človek musí dať bokom všetky veci, ktoré chce povedať. Čo sa mňa týka, veľa som bojoval so svojou vnútornou maľbou. Dlhé roky som nebol spokojný s tým, čo som robil, stále som hľadal nejaký motív, ktorý by bol zaujímavý a mal výpovednú hodnotu. A potom som dospel do štádia akejsi slepej uličky. Vtedy som si povedal, že nechcem hovoriť o veciach, o ktorých si nie som celkom istý, či o nich niečo viem. Vtedy som mal dlhšiu prestávku od maľovania. Keď som sa k nemu vrátil, začal som robiť úplne iné motívy, práve tie ľahšie. Bola za tým reflexia, vždy je za tým reflexia. Maľba má byť intelektuálna činnosť, teda aspoň z môjho pohľadu. Ja som si zvolil cestu dezangažovanosti, nie sú tam témy ani politické, ani sociálne, ani nejako markantne psychologické, že by som si chcel týmto spôsobom liečiť traumy. Aj keď samozrejme v každom umení je dobré cítiť, že ho robil niekto s osobnosťou. To asi v každej práci, veď by sme inak robili veci tak isto. Časť tej tvojej osobnosti tam je vidieť a aj by to tak malo zostať. Ale určite nie v rovine „ja, moje ego, toto ma trápi“. Do zátiší síce dávam malé vsuvky, ako názov knižky, či malý predmet, ktoré sú o niečom hlbšom, ako to na prvý pohľad vyzerá.

Ja mám rád také ľahké každodenné veci. Podľa mňa je ten každodenný život, taký ten malý, ktorý žijeme – človek sa ráno zobudí, ide do práce, sadne si, vypije si kávu a nad niečím premýšľa. To je pre mňa omnoho zaujímavejšie ako nejaké protesty, pochody, názory a boje za nejakú myšlienku. V nich, v týchto všedných každodenných momentoch trávi človek omnoho viac času. Pre mňa sú tým pádom zaujímavejšie.

Akoby boli všeobecnejšie? Človek ich častejšie prežíva a tým pádom sú významnejšie pre toho jednotlivca ako nejaká veľká politická vec.

Áno. Keď si predstavíš – ráno sa zobudíš, umyješ si zuby, oholíš sa a ideš na stretnutie. Prípravou na stretnutie, ktoré trvá 30 minút, stráviš 4 hodiny. Tieto 4 hodiny sú reflexiou toho, čo ty od toho očakávaš, čo chceš povedať a ako sa chceš prezentovať a tiež tvoja predstava o tom, čo ti to dá a čo z toho vyťažíš. Tá udalosť, na ktorú sa ty tak dlho pripravuješ je neuveriteľne krátka. Mňa viac ako toto polhodinové stretnutie zaujíma tá dlhá príprava. To o čom rozmýšľaš, keď sa ráno zobudíš. A po tom stretnutí sa ideš odreagovať a premýšľaš o tom, čo sa stalo.

Takže je to o stretnutiach so sebou samým?

Presne si to vystihla. Keď bola táto výstava prezentovaná v Japonsku, volala sa Do vnútorných záhrad. Mne ide o to, ako nejako pretlmočiť zážitok, ktorý človek má z nejakej udalosti. Je to akýsi môj farebný jazyk, nástroj na komunikáciu. Je to pre mňa tlmočenie, nie interpretovanie. To pre mňa nie je to isté. Mňa takéto veci naozaj berú. Aj v začiatkoch mojej tvorby som robil námety, ako niekto kladie kvety do vázy, ako sa holí, umýva si zuby alebo ako vo vani fajčí. Naozaj, takéto stretnutia so samým sebou, to je to, čo ma zaujíma asi najviac.

Každodennosť je vlastne pre teba o tom, ako veľa času trávime sami so sebou?

Presne tak. Podľa mňa je to najdôležitejšie. Sme osoba, s ktorou žijeme najviac. Myslím si, že veľa ľudí si ani neuvedomuje, že konfrontácia s inými, či už je to na pracovnej alebo rodinnej úrovni, je vždy momentom, v ktorom my vystupujeme sami so seba. Ale o týchto veciach sa už veľa povedalo. Ja by som radšej rozprával o niečom inom.

Foto: Katarína Janíčková

V úvode nášho rozhovoru to vyznelo tak, že tvoja tvorba je ľahká a nič v nej neriešiš. Dospeli sme k tomu, že máš záujem o dôležitú tému. V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, ako je dôležité poznať sám seba, mať vnútorný pokoj. Veľa sa hovorí o duševnom zdraví. Je to dôležitá téma aj pre teba. Je to aj nejakým odzrkadlením toho, ako ty sám k sebe pristupuješ? Vychádzaš zo svojich osobných stretnutí so sebou, alebo skôr je to o tom, že rád pozoruješ druhých ako sú sami so sebou?

V podstate je to jedno s druhým. Začalo sa to pravdepodobne tak, že som pozoroval ostatných ako pristupujú sami k sebe. To je samozrejme ľahšie. Ale potom, ako som zmenil maliarsku techniku, sa aj môj prístup zmenil na veľmi meditatívny. Všetko maľujem veľmi malým štetcom. Celú kompozíciu si presne načrtnem a potom vypĺňam plochy. Ako keď vyfarbuješ tie relaxačné omaľovánky. Robím to veľmi tenkým štetcom, takže každá farebná plocha musí byť presne vymaľovaná, aby zostala hladká. To zaberá veľmi veľa času. Samotný proces tvorby je už vlastne akási meditácia, sú to totiž dlhé hodiny počas dní a týždňov, kým dokončím obraz. Mám teda čas nad všetkým rozmýšľať aj nerozmýšľať. V určitom momente pri tom totiž človek prestane rozmýšľať. Je to repetitívna činnosť. Ako keď mnísi dlhé hodiny meditujú a už si to ani neuvedomujú. Je to veľmi zaujímavé. Počas týchto hodín sa musíš izolovať od vonkajšieho sveta. Som konfrontovaný s plátnom, farbami, precíznosťou, a niekedy zistím, že prešlo zrazu niekoľko hodín a mal by som sa asi postaviť a hýbať (smiech). Tvoja verejná persóna, to čo chceš ukázať vonkajšku – toto som ja pracovník, toto som ja, keď nakupujem, toto som ja, keď sa zabávam, táto verejná persóna v tej chvíli, keď maľuješ, neexistuje. Nemáš sa pred kým ukázať, ani sa s nikým iným konfrontovať. Toto je pre mňa veľmi zaujímavé.

Túto tému si už niekedy reflektoval vo svojich obrazoch?

Ono sú to vlastne dlhé hodiny samoty. Dlhé hodiny toho, že ty si iba ktosi. Preto sa o tých obrazoch ťažko hovorí. Ty sa neprezentuješ, keď vykonávaš tú činnosť. Je zložité potom prejsť do prezentácie tej tvojej práce. Samozrejme, že musíme o nej hovoriť, dať jej nejaký zmysel. Je dobré, keď je to v tej práci vidieť. Čo sa mňa týka, neodráža sa to témou ale technikou. To bývajú ľudia často prekvapení, že mojou technikou je olej. Najmä ľudia z fachu, keď im poviem, že ide o olej. Nepovedali by to. Vždy podotknú, že to musí zaberať veľa času. Ono to v podstate o tom je. Nechcem, aby to ľudí zaťažovalo, ale keď sa na to niekto opýta, alebo si to všimne, tak začne nad tým dielom rozmýšľať inak. Možno nie je také plytké, banálne alebo dekoratívne, akoby sa zdalo, pretože je za tým veľa roboty. Začne nad tým premýšľať inak.

Pôsobí to ako akryl, je to plošné. Zvolil si olej zámerne, pretože je časovo náročnejší? Olej oveľa dlhšie schne. Bol tam tento dôvod alebo si ho zvoli preto, že si s ním dlhé roky pracoval?

Dlhé roky som pracoval s olejom. Je to technika, v ktorej sa mi pracuje najlepšie. Dospel som do takého bodu, kedy som si povedal, že chcem začať experimentovať. Nikdy mi neboli blízke široké gestá, kde nanášaš veľa farby. Keď obraz dokončíš máš tam 2 cm hrúbku farby a obraz váži 10 kg. Pri každej zmene vlhkosti tá farba popuká. Napríklad Rembrandt, Van Gogh, alebo u nás Medňanský. Také tie veľké a ťažké maľby, hrubo namaľované. Mne sa to páči, ale nie je mi to vlastné. Keď som začal experimentovať, hneď to bolo pridávaním tempertínu. Dlhé roky som strávil aj takou technikou, ktorú ja volám stekance. Veľmi riedka farba nanášaná štetcom, ktorú nechávaš stekať po plátne. Povlak, ktorý sa prichytí na plátno je veľmi tenký ale je veľmi prírodný. Rozpíja sa tam, rozteká sa. Toto má istú chvíľu veľmi bavilo. Potom som začal premýšľať ako skombinovať ten olej tak, aby bola zachovaná jeho svetelnosť. V akryle pracujeme s plastom, v oleji s horninou a rastlinným olejom. V oleji sú tie odlesky úplne iné a má to inú hĺbku. Ja som hľadal riešenia, ako sa dá zriediť ten olej tak, aby boli zachované jeho vlastnosti, ale aby sa s ním pracovalo trochu inak, viac graficky, a aby vrstva tej maľby bola hladká. Po nejakom čase som objavil, ako sa to dá docieliť. Toto ma drží a myslím si, že je to cesta, ktorou som sa mal vydať. Tak som veľmi spokojný.

Ten štýl, ktorým ty pracuješ, mi v niečom veľmi pripomína izmy začiatku 20. storočia majmä Gauguina, pointilizmus. Aj keď sa rozprávame, veľa hovoríš o histórii. Zámerne vo svojich dielach odkazuješ na históriu, alebo je to len tým, aká je tvoja technika?

Veľmi sa mi to páči. Je pravda, že tieto klasické moderny a najmä ich začiatok – od impresionistov, postimpresionismus, nabizmus, favizmus, sú mi veľmi blízke. Mám to šťastie, že môžem žiť tam, kde sa všetky tieto smery zrodili. Je ich tam veľa, veľa podnetov, sú vystavené v múzeách.

Preto si si vybral Paríž?

Paríž sa mi stal náhodou, dokonca zo začiatku proti mojej vôli. Nejak sme sa ale zžili. Je pravda, že tento aspekt toho, že je tam veľa umenia, ktoré je mi blízke, zavážil v tom, či v Paríži zostať, alebo nezostať. Táto maliarska tradícia až do 50. rokov 20. storočia je mi veľmi blízka. Či už sú to Francúzi alebo naše stredoeuropske maliarstvo – rakúske, české, slovenské, maďarské, nemecké… Je mi to oveľa bližšie ako nejaké súčasné smery. Kritici hovoria, že maľba začala ožívať koncom 90.-tych rokov, ale pravda to nie je, lebo maľba vždy existovala. Keď vystopujeme nejakú alternatívnu históriu umenia, vidíme, že sa diali neskutočne zaujímavé veci na pozadí toho, čo máme v učebniciach. V podstate tam tá kontinuita vždy bola, len sa o nej menej hovorilo, pretože hlavne 60. – 80. roky boli o konceptuálnej revolúcii. Ja nie som krtik umenia, nerozumiem sa veľmi hodnoteniu umenia. Keď umenie človek študuje a zaoberá sa ním, tak je konfrontovaný aj s takýmito vecami, vyberá si cestu, ktorou pôjde a čo mu je blízke. Pre mňa to boli všetko slepé uličky. Tak som si povedal, že skúsim dať spiatočku a nadviazať na niečo, čo išlo nejako do stratena a možno tam bola nejaká iná cesta, tak sa ňou skúsim vydať. A som s ňou veľmi spokojný. Počas vývoja mojej umeleckej kariéry som zistil, že je viac ľudí, ktorí mali rovnaký nápad ako ja. Najmä mimo Európy, v Amerike, Austrálii, ale aj v Ázii. Títo ľudia sa nadchýnajú prvými klasickými modernami, nadväzujú na odkaz najmä fransúzskeho moderného umenia.

Krása je teda pre teba dôležitým aspektom? Keby si mal povedať, čo je pre teba podstatnejšie – krása obrazu, alebo nejaká jeho psychologická náplň? Aký je vzťah medzi týmito dvomi aspektami?

Pri tvorbe je pre mňa určite dôležitý budúci vizuálny aspekt toho, na čom pracujem. Chcem, aby to bolo pekné. Chcem, aby to bolo pekné najmä pre mňa, ale potom si hovorím, že keď to niekomu ukážem, nechcem, aby ho to zaťažovalo, ani aby to na neho pôsobilo nejako prevratne. Som skôr zástancom takých holistických odkazov. Keď sa človek rozhodne si dielo kúpiť, osvojiť si ho a zavesiť vo svojich priestoroch, kde žije, tak si k nemu nájde cestu, pretože podľa vlastnej skúsenosti viem, že k obrazom si často vyvíjame vzťah. Som v galérii, niečo sa mi páči a kúpim si to. To je také prvotné nadšenie. Teraz uvidíme aký vzťah si k tomu vyviniem. NIekedy mi to môže visieť doma desať rokov a potom si poviem – dosť, už to nechcem. Ale to je tak so všetkým. Napríklad s hudbou. Mám nejakú obľúbenú pesničku, ktorá ma drží päť rokov, ale keď ju započujem o pätnásť, prídu všetky tie spomienky na obdobie života, kedy mi tá pieseň hovorila niečo úplne iné. Je to veľmi zaujímavé. Myslím, že ten, kto sa na obraz pozerá, by si tam mal výpovednú hodnotu, psychologickú, či filozofickú, hľadať sám. Ja môžem o obrazoch hovoriť iba zo svojej perspektívy. Pre mňa to ale nie sú veci, ktoré sú zavreté. Aj preto pracujem s prírodou. Je pravda, že robím aj zátišia, v ktorých sú objekty, ktoré mám doma. Je to prirodzený neporiadok na stole, kút môjho bytu, je to o mojom prostredí. Ale rozhodne by som nechcel vnucovať ani moje postoje, ani moje myšlienky, ani moje názory na to, čo som ja urobil niekomu, kto sa s tým potom musí nejako zžiť a obraz si odniesť.

Na svojej webovej stránke často píšeš o svojich dielach. Sú tam nejaké interpretácie, ako si dospel k námetu. Ako to teda je? Je to pre teba dogma – takto som to vymyslel? Alebo ako si pred chvíľou povedal – nie je to pre teba dôležité a práve ten človek by si v diele mal niečo nájsť. Malo by to byť niekde na pomedzí, alebo je to úplne voľné?

Úplne voľné, to by bola asi lož. Ja ten proces rád opisujem. Poviem ľudom, tu ma inšpirovali štyri ročné obdobia, toto som tu chcel zachytiť, pracoval som s hudbou alebo s literatúrou, či niečim iným. Ale potom to je na nich. Koľkokrát sa mi stáva, že sa ma ľudia na výstavách opýtajú – „Toto si tam dal preto a preto?“ Niekedy sa aj ja z toho učím. Možno nejako podvedome som tam niečo zakomponoval. A toto je tá silná stránka histórie umenia a kritikov umenia. Majú nejaké nástroje na to, aby mne ako autorovi ponúkli iný pohľad na to, čo ja robím. Napriek tomuto všetkému by som chcel, aby tie obrazy zostávali voľné v tom zmysle, že človek si môže vytovoriť interpretáciu aj sám. Mám taký príklad – Klientka si odo mňa kúpila obraz a povedala mi, čo pre ňu znamená. Spýtala sa ma, čo to vlastne je. Povedal som jej, bol to výjav zo záhrady z múzea v Madride. Na to mi povedala, že je rada, že to predtým nevedela, lebo Madrid je mesto, ktoré neznáša. (smiech) Keby to vedela, tak by to asi zavážilo vo výbere diela. Tak som jej vysvetlil, že pre mňa je to miesto materiál, s ktorým pracujem a zinterpretujem ho. Keď ho podľa toho miesta pomenujem, je to len moja ohrádka, aby som ja sám vedel, kde som pracoval a na základe čoho. Ten, kto sa na to dielo pozerá a čo v ňom vidí, to je niečo úplne iné. A ja do toho nechcem zasahovať. Stalo sa mi, že som mal jednu klientku, ktorá mi povedala, že obraz vyzerá ako pohľad z okna, keď ju jej muž požiadal o ruku v Californii. A pritom to boli hory v Maroku. Mne takéto veci vôbec nevadia, práve naopak, je to obohacujúce. Vidím, ako iní ľudia pracujú s výsledkom mojej snahy a mňa to veľmi teší. Tak, aby som odpovedal na tvoju otázku, malo by to byť na pomedzí, medzi oboma. Vysvetlím, aký je základ toho, čo som urobil a prečo som to urobil, ale vy už si to vysvetlite po svojom.

Ešte stále sa v Partizánskom stretávam s predsudkom, že človek, keď sa narodí v malom meste, tak nič nedosiahne. Aj práve preto sme sa rozhodli rozprávať príbehy ľudí, ktorí nám ukazujú opak a v živote dosiahli veľmi zujímavé veci. Preto sa rozprávam aj s tebou. Myslím si, že to, čo robíš, a čomu sa venuješ, je zaujímavé a veľa si v tom dosiahol. Skús nám teda priblížiť, ako sa chlapec z malého mesta (aby sme zostali pri predsudkoch (smiech)), dostal k výstavám po celom svete?

V prvom rade asi húževnatosťou. Nie je to o nejakých širokých lakťoch, to si nemyslím. Teda, nezhoduje sa to s mojou osobnosťou. Pre mňa to bola vytrvalosť. Tým, že som z malého mesta, musel som pracovať dvakrát dlhšie, dvakrát tak ťažšie, dvakrát viac, čo sa týka kvantity. Pretože takýto človek má menej kontaktov, potrebuje na všetko dvakrát toľko energie, niekedy aj viac. Cesty si musí otvoriť iným spôsobom. Pokiaľ máš zázemie, vyrastáš niekde, poznáš tých ľudí, stretávaš ich a oni ťa majú už v pamäti ako niekoho kamaráta alebo synovca, to je úplne niečo iné, ako keď niekam prídeš a padneš tam ako mimozemšťan a chceš, aby ťa počúvali. Toto nie je jednoduché, ale pokiaľ má človek čo povedať, tak sa to dá. Ide o to, dobre si rozmyslieť a dobre pracovať na tom, čo vlastne chceš povedať. Ale história dáva za pravdu, že veľa ľudí, ktorí v umení niečo dokázali, boli z malých miest. Možno je to práve tou vytrvalosťou, že si treba miesto urobiť hlavne prácou. Človek sa nemôže spoľahnúť na kontakty, na príbuzných. Networking je hneď ťažší, keď sa na vás ľudia pozerajú s predsudkami. Či už v rámci našej republiky, Európy, alebo v hociakom merítku. Môžete mať šťastie, že budete zaujímavým exotom, alebo sa na vás budú pozerať s výzvou, aby ste dokázali, že za niečo stojíte.

Foto: Katarína Janíčková

Vždy si chcel byť maliarom?

Vždy som chcel maľovať. Nie vždy som chcel byť maliarom. Potom ma k tomu nejako život doviedol, po všetkých tých mojich únikoch od umenia. Ale nie vždy som chcel robiť umenie. To nie. Chcel som maľovať, ale nechcel som sa tým živiť a nechel som sa ani pohybovať vo svete umelcov.

Teraz žiješ v Paríži, prednášaš teóriu farieb. To ti trošku nevyšlo (smiech). Alebo práve naopak, vyšlo?

Hovorím, že ten život si ma k tomu vždy nejako stiahol naspäť. Človek má pocit, že má na sebe okolo pása lano, ktorým ho vždy niekto pritiahne naspäť. Mne sa to tak stalo trikrát.

Takže si sa v minulosti vyslovene rozhodol, že to nebudeš robiť?

Áno. Dokonca na tri pokusy. Chcel som robiť niečo iné a celkom sa mi v tom aj darilo. Ale potom som sa akosi vždy musel vrátiť. Už som to vzdal, už sa nesnažím robiť niečo iné, už viem, že to musím robiť. Nosil som si takú myšlienku, ktorú som tak odkladal, lebo mi pripadala absurdná. Potom som stretol niekoho, kto ju povedal. Niekto vyslovil to, čo ja som mal v hlave. Ten človek hovoril o sebe ako o hudobníkovi a povedal – Nikto nemôže robiť moju hudbu, iba ja. A vtedy som si uvedomil – Áno! Nikto nemôže robiť moju maľbu, iba ja. Treba prijať tú zodpovednosť, že to jedoducho musíš urobiť. Nemá to nič spoločné s egom. Len si uvedomíš, že nikto iný nemôže robiť túto prácu. Sú tisíce maliarov, ktorí maľujú lepšie ako ja, výpovedná hodnota ich diel je vyššia, obecenstvo na nich lepšie reaguje. Ale to, čo robím ja, nemôže robiť nikto iný, iba ja. Keď si toto uvedomíš, tak sa s tým kráča ľahšie. Prestaneš sa oháňať v tej vode a necháš sa unášať. Toto mi bolo dané, toto viem, s týmto sa viem prezentovať. Hovorí sa, že úspech je motorom umelca. Ja si myslím, že nielen úspech. Je kopec umelcov pre ktorých neúspech bol motorom. Alebo hnev. Každopádne, pohľad tých druhých ľudí na to, čo robíš a ich záujem ti nejako evokuje, že to, čo robíš má zmysel a máš povinnosť to robiť ďalej.

A zistíš, že tá rieka tečie sama a je ešte aj celkom príjemná.

Prestaneš sa metať, iba sa položiš na ten prúd, hoci nevieš kam ideš, jednoducho musíš. Jednoducho to musíš urobiť.

Výstavu Michala Kormana si môžete pozrieť vo Výstavnej sieni Domu kultúry do 25.9. 2020