Zima kedysi aj v našich končinách poskytovala dostatok snehu. Okolie Partizánskeho taktiež nebývalo ochudobnené o bielu pokrývku a v blízkom okolí, v pohorí Vtáčnik, sa sneh aj dlho udržal. Lomská dolina sa pre svoju výbornú polohu stala miestom, kde sa dalo lyžovať a na niekoľko desaťročí bola vyhľadávanou lokalitou pre Partizánčanov, ktorí sa chceli vyžívať v zimných športoch.
Kto sa chce lyžovať, potrebuje sneh a svah. Lyžiari z Partizánskeho to veľmi dobre vedeli, veď v miestach nad Salašom, či pri bývalej slepačke, našli vhodný terén na sánkovanie a lyžovanie. Časom si to však pýtalo čosi viac.
Páni Hanakovič a Blažek vyhľadali nové miesta pre lyžovanie a to práve v Hornej Vsi. Lokalita Lômy v Lomskej doline poskytovala výborné snehové podmienky a krásne miesto pre lyžovanie. Peter Hanakovič, ktorého môžeme považovať za hlavnú postavu tohto športu v Partizánskom, inicioval vznik turisticko-lyžiarskeho oddielu s víziou pretekárskeho lyžovania v práve vznikajúcom systéme krajských pretekov. Pre regulárnosť lyžiarskeho športu v Partizánskom bolo potrebné, aby boli v klube združení športovci od najmladších, až po dospelých. Okrem kategórií od žiakov, cez dorastencov až po mužov, museli byť v LTO aj kvalifikovaní tréneri a kolektív rozhodcov. Všetci museli pravidelne prechádzať preskúšaním a obnovením si kvalifikácie. Za obdobie 45 rokov veľmi aktívnej činnosti klubu pretekári z Partizánskeho dosahovali výborné výsledky v rámci súťaží. Stali sa majstrami kraja a neraz sa dostali aj na Majstrovstvá Slovenska.
Na vybudovanie malého lyžiarskeho strediska, ktorým sa Horná Ves stala, bolo treba vynaložiť mnoho úsilia. Od nájdenia vhodného miesta bolo treba prejsť ku konkrétnym krokom. V roku 1965 na konci Lomskej doliny upravili členovia oddielu a dobrovoľníci terén, odstránili náletové kroviny, uskutočnili zemné úpravy a odvodnili svah. Pomaly, ale isto sa začali črtať možnosti a nové obzory pre lyžiarov z LTO.
K malému lyžiarskemu stredisku, dovolím si napísať, až rodinného typu, patrili samozrejme vleky. Prvý VL 200 bol jednoduchý vlek s ťažnou karabinkou pre každého lyžiara a slúžil zopár rokov. Elektrina potrebná na jeho poháňanie pochádzala z jednovalcového agregátu, ktorý bol na naftu. Vymyslieť a sprevádzkovať tieto technické pomôcky, to si pýtalo naozaj zručných a zanietených ľudí. Treba podotknúť, že do oddielu LTO patrili strojári a vývojári z fabriky, čiže pracovníci, ktorí si naozaj vedeli poradiť s mnohými technickými záležitosťami. Obdivuhodným faktom dodnes zostáva to, že všetko robili na kolene a dobrovoľnícky.
Špecifikom svahu v Hornej Vsi bolo aj to, že sa tu dalo lyžovať aj v lete, respektíve bez snehu. Ako? No predsa na umelej hmote. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa začali členovia oddielu pohrávať s myšlienkou, že časť svahu by mohla byť pokrytá umelou hmotou, čiže by sa na nej dalo lyžovať aj bez snehu. V roku 1975 túto myšlienku doťahujú do zdarného konca a na časť svahu vynášajú bloky umelej hmoty, ktoré do seba zapadajú a vytvoria tak priestor na lyžovanie aj v ostatných ročných obdobiach, keď ešte nie je na svahu bielo. Práve tu sa naučili lyžiari z Partizánskeho ako nepadať, pretože pády na tento povrch boli bolestivé a často si to odnieslo nielen šatstvo, ale aj zodretá koža.
Veľký krok k modernizácii strediska priniesli roky 1977 – 1982, kedy v Hornej Vsi pribudol vlek Tatrapoma H130. Nebolo to len tak. Ani dnes by to nebola lacná a jednoduchá záležitosť, vybudovať niekde vlek. Páni Hanakovič a Ing. Okel však vďaka jednaniam na Ministerstve priemyslu, ČSTV, Závodoch ZDA a TJ Iskra získali financie na stavbu tejto modernej vychytávky. Stálo to mnoho času a veľa úsilia, ale dielo sa podarilo. Lyžiari mali k dispozícii svah so všetkým, čo k nemu patrí, aj s ratrakom. Horná Ves sa stala naozaj obľúbeným miestom pre všetkých, ktorí radi trávili čas na zjazdovke. Toto boli asi najlepšie roky, ktoré kedy zažila Lomská dolina.
Po šialených 90. rokoch, kedy sa nemenil len režim, ale mnohokrát aj kabáty, prišiel postupný úpadok všetkého, čo zanietení ľudia zanechali v tejto doline. Ešte chvíľu svietila nádej aj na ďalší rozvoj lyžovania v Hornej Vsi, keďže v závode už bol zložený aj druhý vlek POMA, ktorý mal byť postavený na uloženej hmote, ale tak, ako doba priniesla dovtedy nepredstaviteľné situácie a veci, tak nepredstaviteľne sa z fabriky stratil aj ešte nepostavený vlek. Chata LTO v Lomskej doline sa dostala do súkromných rúk aj s lyžiarskym vlekom a až na pár záchvevov snahy, kedy tu ešte čosi zafungovalo, začalo všetko postupne pustnúť a rýchlo upadať. Dnes je vlek už tak zničený, že bez značných financií je asi veľmi ťažké predpokladať, že by sa tu ešte niekedy organizovane lyžovalo. Chata LTO skončila v roku 2005 v súkromných rukách, kedy bola mestom Partizánske odpredaná, tú však našťastie postretol priaznivejší osud a je pekne zrekonštruovaná.
V deväťdesiatych rokoch ešte fungoval aj LO, ktorého predsedami postupne boli Peter Hanakovič, Ing. Okel a posledným predsedom bol Ivan Seidl. Pod ich vedením lyžiarsky oddiel zaznamenal úspechy na súťažiach, čo bolo aj akousi satisfakciou za celú nezištnú prácu, ktorú pre oddiel vykonávali.
Aj toto miesto patrí neoddeliteľne k Vtáčniku a je jedným z jeho pokladov. Mnohí tu nechali časť svojho života a treba im poďakovať aj dnes za to, že veľa Partizánčanov vďaka ich práci zažilo krásne momenty v Lomskej doline. Tá bude ešte nadlho spätá s menami Hanakovič, Nahálka, Vančo, Ing. Okel, Páleník, Jarolímek, Seidl, Chrenko, Kováčik Ivan, Magnúsek, Ing. Krejčí, Hoos, Vančo,Okel, bratia Pechovci, Ing. Foltán, Stríženec…
Za informácie a značnú pomoc pri spracovaní informácií k článku ďakujem p. Ernestovi Vavrovičovi a jeho dcére p. Eve Vyskočilovej
Fotografie pochádzajú z kroniky LTO a od súkromných osôb
Radovan Števula
Katarína Janíčková