Početné vedecké štúdie, plné police kníh, nespočetné množstvo brožúr, tisíce tlačených alebo elektronických článkov a viacero dokumentárnych filmov. O legendárnom slovenskom politikovi, jazykovedcovi a básnikovi, ktorý tradične súperí s Milanom Rastislavom Štefánikom o titul najvýznamnejšieho Slováka, bolo už napísaných a povedaných mnoho slov. Je teda vôbec možné priniesť našim čitateľom informácie o Štúrovi, ktoré by doteraz nikde nezachytili? Asi nie. Môžeme sa však na život tohto velikána pozrieť z iného uhla pohľadu. Skúsime vám predstaviť Ľudovít Štúra ako človeka, ktorý vyrastal obklopený prekrásnou prírodou, zbožňoval prechádzky lesom a s obdivom vzhliadal k vrchom obkolesujúcim aj dnešné Partizánske.
Občas sa vám pri čítaní knihy môže stať, že narazíte na názov miesta, ktoré poznáte zo svojho okolia. Môže to byť názov obce, ulice, lúky či pohoria. Deje sa to napríklad vtedy, ak sa aj život autora, autorky s týmito miestami spája. Aj v Partizánskom a jeho okolí žili spisovatelia a spisovateľky, ktorých formovalo, ovplyvňovalo prostredie, ktoré poznáme aj my. Pripravili sme sériu článkov a podcastov, ktoré nám predstavujú spisovateľov a spisovateľky, ktorých život a dielo sa spája s mestom Partizánske a jeho širším okolím.
Slovo zachytí, skutok utvrdí
Ľudovít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny, rodenej Michalcovej, sa narodil 28. októbra 1815 v Zay-Uhrovci. Rodina Štúrovcov bola chudobná a žila veľmi skromne. Ľudovít mal staršieho brata Karola a mladších súrodencov Samuela, Karolínu a Janka. Vo svojom rodisku získal pod dohľadom otca základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Györ). Tam sa zdokonalil najmä v maďarčine, nemčine, gréčtine a dejinách.
Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave. Túto inštitúciu vnímal Štúr počas nasledujúcich rokov ako svoj druhý domov. V rámci lýcea fungovala Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol profesor Juraj Palkovič, a evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou strednou evanjelickou školou v Uhorsku s takouto katedrou.
Po príchode do Bratislavy v roku 1829 sa okamžite stal členom Spoločnosti česko-slovenskej, ktorú založili študenti lýcea. Členovia Spoločnosti sa aktívne vzdelávali v rodnej reči, cvičili sa v gramatike, tvorili literárne práce a študovali dejiny slovanských národov. V roku 1834 musel kvôli nepriaznivej finančnej situácii lýceum načas opustiť a vrátil sa do rodného Uhrovca, kde si privyrábal ako pisár na panstve grófa Karola Zaya. Po šiestich mesiacoch sa však na naliehanie Sama Chalupku vrátil do Bratislavy a o rok neskôr sa mu dostalo obrovskej pocty, keď bol menovaný za podpredsedu Spoločnosti česko-slovenskej.
V roku 1836 sa pod vedením Štúra uskutočnila dnes už legendárna slávnosť na Devíne. Počas tohto podujatia, ktoré bolo vzhľadom na spoločenskú a politickú situáciu pripravované v tajnosti, si účastníci výletu vybrali slovanské mená (Štúr bol Velislav), zarecitovali básne a zaspievali piesne s národnou tematikou. Odznela aj báseň Děvín, milý Děvín, ktorú napísal Ľudovít Štúr:
Děvín, milý Děvín, hrade osířalý,
povězže nám, kedy tvoje hradby stály?
„Moje hradby stály v časích Rastislava,
on byl mojím pánem, on Slovanstvu hlava.“ (…)
Pod Štúrovým vedením sa činnosť Spoločnosti česko-slovenskej rozšírila a popri nej sa na evanjelickom lýceu v Bratislave vyformovala mladá generácia so silným národným cítením, ktorá neskôr dostala pomenovanie štúrovci. V roku 1838 sa dvadsaťštyriročný Ľudovít zapísal na univerzitu v Halle. Po absolvovaní dvojročného štúdia sa v roku 1840 vrátil na lýceum do Bratislavy a pokračoval vo vzdelávaní svojich študentov. Prednášal im o slovanských a európskych literatúrach, dejinách, českej i poľskej gramatike a vychovával ich k vlastenectvu.
Situácia v krajine sa však medzitým poriadne vyostrila. Uhorské úrady začali potláčať snahy o zvyšovanie vzdelanostnej úrovne nemaďarských národov. Ľudovít Štúr napriek tomu vo svojom úsilí nepoľavoval. Vo svojich nemecky písaných politických brožúrach vystupoval proti silnejúcej maďarizácii a snažil sa získať povolenie pre vydávanie slovenských politických novín. Začiatkom roka 1843 oboznámil Štúr svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolíckych a evanjelických vzdelancov na báze jednotného spisovného jazyka.
V júli 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na uzákonení nového spisovného jazyka a postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. O týždeň neskôr navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny a katolíckej inteligencie oboznámili so svojim zámerom. Kvôli týmto aktivitám bol v decembri 1843 Štúr pozbavený profesúry, čo ukončilo jeho pôsobenie na lýceu v Bratislave. Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie sa 22 študentov rozhodlo v marci 1844 odísť z lýcea. Trinásť z nich dokončilo štúdiá v Levoči. Štúrova skupina svoju činnosť preniesla na pôdu novozaloženého spolku Tatrín.
Nasledujúce roky sa Ľudovít Štúr naplno ponoril do boja za uzákonenie nového jazyka. Pomoc národu si postavil za svoj najvyšší cieľ a tomu podriadil celý osobný život. Preto zostal slobodný a takúto obetu vyžadoval aj od svojich najbližších spolupracovníkov. Z tohto obdobia majú mimoriadny význam najmä jeho jazykovedné diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej. Obe práce vyšli v roku 1846. V prvom spise obhajoval nevyhnutnosť vzniku nového jazyka a v druhom vysvetľoval základy novej gramatiky. Významnú úlohu pri zavádzaní slovenčiny do života zohrali Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski, ktoré vychádzali medzi rokmi 1845 až 1848.
Štúr si uvedomoval, že zlepšenie národnej situácie Slovákov nedosiahne len osvetovou činnosťou. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen. Vo svojich vystúpeniach požadoval zrušenie poddanstva a vznik slovenského národného školstva. Snemové obdobie však prerušila revolúcia v roku 1848. Štúrovci sa snažili využiť toto búrlivé obdobie na presadenie národných požiadaviek Slovákov. Nové usporiadanie slovensko-maďarských vzťahov načrtli v dokumente Žiadosti slovenského národa. Uhorská vláda požiadavky neakceptovala a na Štúra, Hurbana a Hodžu bol vydaný zatykač. Napriek perzekúcii sa štúrovcom podarilo zorganizovať Slovanský zjazd v Prahe, od ktorého očakávali zjednotenie slovanských národov habsburskej monarchie v boji za národné práva. Tieto myšlienky sa nepodarilo naplniť.
Po stroskotaní všetkých zákonných aktivít zostala štúrovcom už len jediná možnosť. Zapojiť sa do revolúcie aktívnym bojom. V septembri 1848 utvorili vo Viedni Slovenskú národnú radu, ktorá odmietla poslušnosť maďarskej vláde a vyzvala Slovákov do ozbrojeného povstania za vydobytie si svojich národných práv. Lenže tri dobrovoľnícke výpravy boli neúspešné a predstaviteľov Slovenskej národnej rady sklamala aj reakcia cisárskeho dvora, ktorý Slovákom sľuboval podporu za boj proti maďarským radikálom. Po týchto porážkach sa Ľudovít Štúr utiahol k rodičom do Uhrovca.
Posledné roky života Ľudovíta Štúra sú popretkávané osobnými tragédiami. V roku 1851 zomiera najskôr jeho starší brat Karol a o niekoľko mesiacov neskôr aj jeho otec. Ľudovít sa následne presťahoval z Uhrovca do Modry, aby sa postaral o sedem detí svojho najstaršieho súrodenca. V Modre pôsobil až do konca svojich dní pod policajným dozorom.
(…) I tys‘ už skončil, otec môj,
bolestný, prácny život svoj,
tu už ležíš rozopnutý,
zmorený, zbledlý, zvädnutý. (…)
Ďalšie rany prichádzajú v roku 1853. Vo Viedni zomiera jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka a v Trenčíne jeho matka. Životná púť Ľudovíta Štúra končí tragicky vo veku štyridsať rokov. Zomiera 12. januára 1856 na následky strelného poranenia na stehne, ktoré si spôsobil nešťastnou náhodou sám počas poľovačky v decembri predchádzajúceho roka.
Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete
Ľudovít Štúr zďaleka nepatril ani medzi najaktívnejších, ani medzi najráznejších básnikov svojej generácie. Jeho poézia je nenápadná, skromná, nie veľmi rozsiahla a pri posudzovaní tvorby štúrovcov často prehliadaná. Vzorom básnickej tvorby bola pre neho tvorba ľudu a ľudová slovesnosť. Svoje prvé básne napísal ešte v češtine. Vydané boli v zbierkach Krakoviaky a Dumky večerní. Neskôr, v roku 1853, uverejnil už len jednu zbierku básní v slovenčine pod názvom Spevy a piesne.
Štúr vplýval na domácu literatúru nie len svojou tvorbou, ale ešte výraznejšie svojimi prednáškami. Od literatúry vyžadoval, aby bola vysoko ideová, aby plnila dôležité spoločenské poslanie. Ako sme spomínali vyššie, základom hodnotnej poézie mala byť podľa neho ľudová slovesnosť, ktorá sa však mala využívať tvorivo.
Ani Štúr nebol neomylný. Sklamanie z výsledkov revolúcie v rokoch 1848/1849 a vieru v rozpad habsburskej monarchie vyjadril v spise Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré napísal po nemecky a vyšlo až po Štúrovej smrti v ruskom preklade. V tomto diele sa mylne domnieval, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko. Roky po Štúrovej smrti, celé 20. storočie a koniec-koncov aj dianie na začiatku 21. storočia ukázali, že Štúr vkladal svoju dôveru do nesprávnych rúk.
Majže sa dobre, kraj
V závere článku sa vrátime do Uhrovca. Rodisko Ľudovíta Štúra leží severovýchodne od mesta Bánovce nad Bebravou a obklopuje ho nádherný prstenec Nitrických vrchov, ktoré sú súčasťou väčšieho horského celku s názvom Strážovské vrchy. Najdominantnejším kopcom Nitrických vrchov je Rokoš, ktorý mladému Ľudovítovi veľmi učaroval. Vo svojom básnickom cykle Dumky večerní sa k nemu opakovane obracia:
Rokoši, vrchův uhrovských vývodo!
Ty do úvalů a dolin sezíráš,
sedlisk našich rodin,
ty zrak na mnohé hory upínáš,
výšky drahé země. (…)
Rokoši, dávné stařiny svědku!
Jak si ode mne stokrát šťastnější,
ode mne mlada!! (…)
Uhrovec nebol pre Ľudovíta Štúra iba rodiskom alebo miestom, kde trávil rané roky svojho života. Do Uhrovca sa často utiekal najmä v najťažších chvíľach. Bola to jeho skrýša pred sklamaniami, trápeniami a ranami. Smelo si môžeme predstaviť, ako sa Ľudovít túlal po lesoch, lúkach a dolinách v okolí Uhrovca, ako vzhliadal k vysokým kopcom, ku ktorým dnes vzhliadame aj my, a ako obdivoval ich impozantnosť. Azda najkrajšie vyjadril svoju lásku k rodnému kraju v básni Majže sa dobre, kraj. Myslíme si, že jej verše by mohli byť pekným zakončením článku o Ľudovítovi Štúrovi:
Majže sa dobre, kraj,
a ty tam temná hora!
z pásma radostných dní
lúči sa posledný,
večernia sa tam háj
opiera jeho zora.
Na vrchu tamto Čiernom,
na Rokoši nádhernom,
na Kňazovom Stole,
Ptáčniku, Homole,
ku mne sa ešte majte,
kolom mä obstávajte.
A vy, milé Breziny,
vy prístrešia tíšiny,
zvejte sem sny živé,
rozkošné, vábivé,
čo sa tam duši snily,
mládenca unosily.
Kamkoľvek pôjdem v svete,
na mysli mi budete,
odvšadiaľ zo sveta
túžby sem zaletia,
tu kvitly mi radosti,
tu tlejú otca kosti.
Majže sa dobre, kraj,
aj ty tam temná hora!
z pásma radostných dní
lúčil sa posledný,
opretá tamto na háj
už zhasla jeho zora.
Literatúra:
- ČUMOVÁ, Kveta – ŠIMKO, Ján. Ľudovít Štúr – metodický materiál. Košice, 2006.
- KOMORA, Pavol. Ľudovít Štúr (1815 – 1856). Reformátor slovenskej spoločnosti. Bratislava, 2015.
- PAVÚKOVÁ, Oľga. Uhrovec a jeho štúrovské tradície. In: BEŠTOVÁ, Elena – KVASNICOVÁ, Oľga – ŠIŠMIŠ, Milan (ed.). Uhrovec. Bratislava, 2007.
- VARSÁNYIOVÁ, Marta. Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. Komárno, 2004.
Internetové zdroje:
- Životopis Ľudovíta Štúra v dátumoch (dostupné online: http://www.stur.sk/).
Výber z tvorby Ľudovíta Štúra, v ktorej spomína svoje rodisko (zdroj: https://zlatyfond.sme.sk/):
- Dumky večerní II.
- Dumky večerní III.
- Dumky večerní V.
- Dumky večerní VI.
- Majže sa dobre, kraj
- Pahor
- Podujte vetry zdola
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Sériu článkov o literárnych osobnostiach mesta Partizánske z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Katarína Janíčková