Lekár z COVID oddelenia Ľuboš Hamada: Na Slovensku máme špičkových zdravotníkov, ale materiálne sme na tom horšie

25

V súčasnosti sa na starostlivosti o pacientov s ochorením COVID-19 podieľajú lekári z rôznych odborov. Jedným z nich je aj lekár Ľuboš Hamada, ktorý pochádza z Veľkých Uheriec pri Partizánskom. Vyštudoval medicínu v Martine, stážoval v Severnom Írsku a momentálne pôsobí na Klinike hrudníkovej chirurgie v Martine. Rozprávali sme sa o momentálnej pandemickej situácii, o konšpiračných teóriach, ale aj o tom, či sú Slováci vzorní pacienti.

Čo je v rámci nášho zdravotníctva na Slovensku najväčším problémom?

Za najväčší problém považujem obrovskú byrokraciu, aj keď to však neviem porovnať s inými krajinami. Či už sestry alebo lekári sú častokrát viac ako administratívni pracovníci. Taktiež by sme sa mohli rozprávať aj o zlom vybavení nemocníc, ale to už je známy fakt. Ja síce pracujem na klinike, kde je vybavenie na dobrej úrovni, ale určite je to v rámci Slovenska problém.

Čo mu naopak môže pomôcť? Je to reforma alebo stačí len viac peňazí do jednotlivých nemocníc?

Určite nám chýba reforma, keďže posledná bola za Rudolfa Zajaca z roku 2005, čo už je pomerne dlhý čas. Svet napreduje, preto by zdravotníctvo nemalo zaostávať a malo by tiež neustále napredovať. Taktiež je problém v rámci platov zdravotníkov, najmä sestier či sanitárov, ktorých nedostatok je v tejto kritickej situácii viditeľný. Lekári alebo zdravotníci sú už vyčerpaní, je nás málo a robíme maximum.

Foto: Katarína Janíčková

Ako vyzerá bežný deň lekára? V médiách počujeme o tom, že je málo odborníkov a často majú aj 24 hodinové služby. Je to pravda?

Do práce väčšinou prichádzam pred 6:30, aby som mohol skontrolovať pacientov a prejsť si to, čo ma v danom dni čaká. O štvrť na osem začína vizita, neskôr nasleduje sedenie, kde riešime aktuálny stav na jednotke intenzívnej starostlivosti a pacientov, ktorí budú operovaní. Od ôsmej väčšinou ideme na sálu, ale to závisí od konkrétnej situácie. Ak je deň ľahší, končíme okolo 15:30. Tento harmonogram platil hlavne počas obdobia pred pandémiou. Momentálne som na inom oddelení.

Potrebovali posily v rámci pandemickej situácie?

Presne tak. Pracujem na pľúcnej klinike, kde sa staráme len o pacientov, ktorí majú ochorenie COVID-19. Tam sú ľudia, ktorí nepotrebujú pľúcnu ventiláciu. Väčšina z nich má obojstranný zápal pľúc a bez pomoci si nedokážu zabezpečiť dostatočné zásobenie krvi kyslíkom. Nakoľko sa často jedná o pacientov s viacerými ochoreniami, riešime aj ich celkový zdravotný stav. Pacientov si vždy dôkladne vyšetríme, ale priamo na oddelení s pacientami trávime len toľko času, koľko je nutné.

Máte k dispozícii ochranné obleky pre zdravotníkov?

Máme a sme v nich celý čas počas práce s pacientami na oddelení, avšak aj v tých oblekoch je riziko nakazenia. Malé, ale je. Každá ruka je potrebná, preto si musíme dávať pozor. Aj čo i len jeden nakazený zdravotník je obrovskou stratou pre nemocnicu. 

Ja, ako večná optimistka, som si myslela, že nás COVID-19 nezasiahne a bude to len problém ázijských krajín. Ako si to vnímal ty z pohľadu odborníka?

Na začiatku roka som zachytil v televízií , že v Číne je nejaký zvláštny vírus, no neprikladal som tomu zvlášť význam. Prvú vlnu sme pomerne dobre zvládli, aj kapacity v nemocniciach boli dostačujúce. Druhá vlna je už horšia. 

Čím to podľa teba je?

Závažným problémom je, že sme premrhali letné obdobie. Som toho názoru, že cez letné mesiace sa zanedbala príprava na druhú vlnu, ktorá bola očakávaná. Na dnešok sme mohli byť oveľa lepšie pripravení a čísla, ktoré vidíme, mohli byť nižšie. Ale to nie je len problém Slovenska. Všetky krajiny sa tvárili cez leto, že pandémia už odišla. Napríklad v Českej republike cez letné obdobie nenosili rúška ani v hromadnej doprave. Rýchlo sa im to potom vypomstilo.

Foto: Katarína Janíčková

Ako sme už spomínali, zdravotníkov je málo a povolaní k pacientom s COVID-19 boli aj lekári, ktorí sa primárne nešpecializujú na takéto ochorenia. Ako sa toto dá zvládnuť? Musia si doštudovať niektoré veci alebo majú základy?

Ja až taký úplný skok z môjho odboru nevnímam, aj keď som si samozrejme musel doštudovať niektoré informácie. Prvé dni sme sa len zaúčali a sledovali kolegov z pľúcnej kliniky, a potom sme už dostali na starostlivosť jednotlivých pacientov. Aj tu sa ukázalo to, že spolupráca je dôležitá najmä v tak vážnej situácii. Lekári z pľúcnej kliniky sú veľmi ústretoví a poradia nám kedykoľvek je treba a pravidelne máme sedenia s prednostom a primárom, na ktorých sa všetci pacienti dopodrobna rozoberajú a určuje sa ich ďalší liečebný postup.

Ako vnímaš to, že sa k ochoreniu COVID-19 mnohí špičkoví odborníci stavajú laxne a spochybňujú fakty?

Musím sa priznať, že tomu celkom nerozumiem. Momentálne musíme odkladať množstvo operácií, míňajú sa nám lôžka a je nás málo, čo mi príde ako veľmi evidentná vec, ktorú naozaj nemôže nikto spochybniť a vidí, že nie je vymyslená. Sú to objektívne fakty, preto nechápem, ako to môže niekto spochybňovať. Posledný rok sa darí konšpiračným teóriám viac, ako kedykoľvek predtým. Myslím si, že konšpiračné teórie vznikajú vtedy, keď ľuďom chýbajú vysvetlenia. Taktiež keď sú konkrétne ponúknuté vysvetlenia príliš nudné a nezaujímavé, a to najmä pri udalostiach, ktoré v ľuďoch vzbudzujú silné emócie. Čo samozrejme pandémia vzbudzuje. To rozdeľuje spoločnosť a tak sa darí aj týmto rôznym teóriám. Stále však nemôžem pochopiť to, že to šíria aj odborníci zo zdravotníctva, ktorí majú jasne vedieť fakty. Práve oni by mali byť tí, ktorí hľadajú pravdu a ľudia počúvajú ich dobré rady.

Lekár bol kedysi považovaný za kapacitu, ktorú mnohí rešpektovali. Ako je to dnes?

Nechcem generalizovať, preto poviem, že to závisí od jednotlivých ľudí. Musím sa priznať, že ja nemám zlé skúsenosti s pacientmi. Niekedy vedia byť agresívnejší, keď sa niečoho dožadujú a musia chvíľu čakať. Vtedy vzniká napätie a zbytočný stres či znechutenie.

Starí doktori sú väčšinou vnímaní ako autorita. Ako je to však so začínajúcimi? Stretol si sa niekedy s tým, že ti pacient neveril preto, lebo si „príliš mladý“?

Stalo sa mi to iba raz, ešte v úplných začiatkoch, keď som prijímal jednu pani na oddelenie, rovno mi povedala, že dúfa, že ju nebudem operovať lebo som ešte príliš mladý.

Bral si to osobne?

Nie, v tomto povolaní si človek nemôže brať niektoré veci osobne. Mojou úlohou je pomôcť, nie sa rozptyľovať tým, či ma niekto podceňuje. 

Foto: Katarína Janíčková

Zo štatistík vychádza, že Slováci nechodia na pravidelné preventívne prehliadky a svoje problémy riešia až vtedy, keď už majú vážnejšie problémy. Aká je tvoja skúsenosť?

Podľa môjho názoru sa situácia postupne zlepšuje. Vďaka mediálnym kampaniam a celkovej osvete má čím ďalej tým väčšia časť populácie reálny záujem o svoje zdravie. V rámci bežných preventívnych prehliadok ale nie je možné odhaliť všetky ochorenia. Preventívne prehliadky slúžia najmä na prevenciu srdcovocievnych ochorení alebo niektorých typov rakoviny, na ktoré máme vytvorené skríningové programy. Napríklad pľúcny karcinóm, ktorý riešime i my, je veľmi ťažké odhaliť v skorých štádiách, kedy je ešte operabilný. Je zákerný v tom, že úvodné príznaky často imitujú bežné respiračné infekcie a príznaky, pri ktorých ľudia spozornejú, ako je napríklad vykašliavanie krvi, sa objavia až v neskorých štádiách. 

Ako je to v rámci komunikácie lekár verzus pacient? Vedia Slováci hovoriť o svojich zdravotných problémoch otvorene, alebo sa hanbia?

Myslím, že sa to mení k lepšiemu. Mnohé témy boli donedávna stále tabu, ľudia sa postupne otvárajú a hovoria o tom, čo ich trápi. Avšak týmto predsudkom a tabuizovaným témam pomáhajú rôzne kampane, ktoré hovoria na rovinu či už o rakovine prostaty alebo o rakovine prsníkov. Ľudia však ešte často pred zdravotnými problémami zatvárajú oči, čo by sa naozaj nemalo diať. 

Je šanca do budúcna, že by si sa vrátil do Partizánskeho a pôsobil tu ako lekár?

Úprimne, nevidím to veľmi reálne. Keď som ešte študoval, dvoje letné prázdniny som pracoval v nemocnici v Partizánskom ako sanitár a mám na to veľmi pekné spomienky. Určite aj kvôli vzťahom, ktoré tam boli. Veľmi rád na toto obdobie spomínam.