Ďalším kamenným svedkom dejín, ktorý už storočia stojí nad Ponitrím a sleduje tribečské príbehy, je hrad Oponice. Kedysi kontroloval údolie rieky Nitry a dôležité stredoveké komunikácie. Dnes dotvára siluetu krajiny a neodmysliteľne patrí k turistickým a historickým lákadlám, ktoré ponúka obec rovnakého mena.
Hrad bol na svojom počiatku, ako ináč, opäť spätý s Čákovcami. Predpokladá sa, že najskôr s Petrom Čákom, ktorý bol bratom známeho Pána Váhu a Tatier – Matúša Čáka Trenčianskeho. Keďže Peter Čák predčasne zomrel, hrad pripadol práve Matúšovi. Po jeho smrti padol hrad do rúk kráľa, ale na sklonku 14. storočia, v roku 1392 sa dostáva hrad k trom sestrám, dcéram Mikuláša z Čeklísa. Manžel jednej zo sestier – Peter zo Stráže, sa po prerozdelení majetkov stal jediným vlastníkom panstva a ako prvý začal používať prídomok de Appon. Práve Apponiovcom patril hrad až do svojho zániku v 17. storočí. Bol výborným miestom pri blížiacich sa nebezpečenstvách, dokonca ho nedobili ani husiti. Toto bol jeden z hlavných dôvodov, prečo slúžil na úschovu cenností a aj šľachta sa v prípade ťažších časov utiahla späť do hradu. Jedna výnimka s ukradnutím cenností z hradu predsa len jestvuje a to vtedy, keď Anna Ludanická v roku 1514 kázala svojim poddaným hrad vylúpiť, čo sa im aj podarilo.
Hrad začal strácať na význame vtedy, keď si členovia rodu postavili v podhradí a blízkych obciach pohodlnejšie sídla. Nákladná údržba, ale hlavne spory medzi majiteľmi spôsobili to, že opustený hrad upadal a v roku 1645 po zásahu bleskom vyhorel. To bol koniec apponiovského sídla v podobe krásneho hradu. Premena k ruine bola započatá. Okrem toho hrad zdevastovali cisárske vojská pri povstaní Františka II. Rákociho. Dodnes je z hradu rozpoznateľná veža, steny palácov a časti bášt.
Zaujímavým stavebným prvkom, ktorý sa na hrade nachádzal, bola valcovitá veža, ktorá sa v našich končinách takmer vôbec nevyskytovala. Bola typická skôr pre Čechy. Jedným z vysvetlení môže byť príbuzenský vzťah Čákovcov so Šterberkovcami z Moravy. Obranná veža ináč nazývaná aj bergfrit bola situovaná nad strmým svahom a chránila hradné jadro s palácom. K ochrane hradu slúžila aj priekopa, ktorá sa tu nachádzala a dodnes je čiastočne zachovaná. Hrad sa v rámci svojej histórie rozširoval vždy vďaka hroziacemu nebezpečenstvu, a preto pribudlo aj nové predhradie s modernými strieľňami. Ako sme už spomínali, moderná obrana hradu nedovolila ani Husitom, aby ho dobyli, ale urodzená susedka z Ludaníc zatúžila po cennostiach, ktoré Apponiovci na hrade skrývali a poslala lupičov, ktorým sa podarilo časť pokladu ukoristiť. Útek z pevnosti bol však pre lupičov s ukradnutým bohatstvom o čosi náročnejší a jeden z nich padol do zajatia. Od strachu prezradil pôvodcu lúpeže, čiže Annu Ludanickú, ale tá všetko poprela a na šibenici nakoniec odvisli len vykonávatelia krádeže.
Prístup k tejto romantickej zrúcanine týčiacej sa v tribečskom pohorí je jednoduchý a nenáročný. Hovoríme o tom, ktorý vedie z Oponíc, dediny, ktorá v sebe ukrýva nádherný zrekonštruovaný kaštieľ so známou knižnicou, poľovnícky zámoček a nakoniec vo svojich lesoch aj ruinu Oponického hradu. Zelená turistická značka, ktorá sem vedie, nám nedáva priestor pre stratenie sa a spoľahlivo nás privedie k zrúcanine do nadmorskej výšky 333 m n. m.
V roku 2001 vzniklo na záchranu hradu aj občianske združenie Apponiana. Jeho členovia za zaslúžili o to, aby hrad vyčistili od náletových krovín, pretože za ten čas, ktorý je v ruinách, ho doslova pohltil les. Okrem toho stále na hrade pracujú, čo je aj vidno. Sme radi, že sa okolo nás nachádzajú ľudia, ktorým história a to, čo z nej zostalo, nie je ukradnutá a robia všetko preto, aby sme sa my, bežní turisti a laickí záujemci o históriu, mohli kochať na miestach s bohatou historickou pamäťou.
Oponický hrad bol tiež námetom jednej z našich video potuliek:
Zdroje:
Daniel Kollár, Jaroslav Nešpor, Hrady – Najkrajšie zrúcaniny, 2007
Miroslav Slámka, Kamenní strážcovia, Príbehy a povesti zrúcanín slovenských hradov, 2004
Miroslav Plaček, Martin Bóna, Encyklopédia slovenských hradov, 2007
Radovan Števula
Katarína Janíčková