Z Partizánskeho cez Nitru až do Bostonu. To je príbeh Ester Wiesnerovej v skratke. Rodáčka z Partizánskeho sa po štúdiu na nitrianskom konzervatóriu vydala za svojím americkým snom. Venuje sa jazzovej kompozícii, spevu a pedagogike. Dostala sa na jednu z najprestížnejších hudobných univerzít na svete, Berklee College of music v Bostone. Viedla odborné workshopy v Číne, Juhoafrickej republike, Mexiku a vlastné workshopy založila aj v Bratislave. Po šiestich rokoch štúdia v Amerike sa tento inšpiratívny príbeh šťastne vracia späť na Slovensko.
Štúdium jazzu v Amerike je už definitívne ukončené?
Áno, bakalárske štúdium na Berklee College of music a magisterské štúdium na New England Conservatory.
Magisterské štúdium si absolvovala na inej škole?
Presne tak, ale taktiež v Bostone. Ak je Berklee továreň na výrobu profesionálnych hudobníkov, tak New England Conservatory je drobná rodinná firmička, kde každého svojho študenta poznajú a uisťujú sa, že všetky jeho túžby sa stanú realitou (smiech).
V Amerike si celkovo študovala 6 rokov.
Áno, štyri roky bakalárskeho štúdia a dva roky magisterského.
Dostaneme sa k tomu ešte podrobnejšie, ale skús v krátkosti zhrnúť, akých to bolo 6 rokov?
V prvom rade som ako osemnásťročná odišla za oceán, kde som nikdy predtým nebola. Sama som si musela nájsť bývanie, vybaviť si poistenie a zapísať sa do školy, ktorá funguje úplne inak, ako som bola zvyknutá. Profesionálne to bola príležitosť študovať niečo, po čom som túžila už dlho predtým. Aj keby som tam študovala len jeden semester, čo bol môj pôvodný plán, tak by to bol pre mňa splnený sen.
Skočme na začiatok. Si z hudobnej rodiny. Od začiatku si vedela, že sa chceš hýbať v umeleckom svete?
Absolútne nie. Moja rodina presne vie, čo to znamená byť umelcom a snažili sa, aby som si veľmi nesťažila život (smiech). Ja sama som v tom dlho nemala jasno. Až keď som ako dvanásť-ročná začala chodiť na hodiny spevu a spievať v kapele, zistila som, že je to niečo, čo ma naozaj baví. Dokonca aj tá drina za tým. V tomto momente som vedela, že to bude moja cesta.
Najskôr si navštevovala osemročné gymnázium a tam si prerušila štúdium, aby si išla na konzervatórium do Nitry.
Áno, vtedy mi už bolo jasné, že sa budem venovať umeniu. Uvedomovala som si, že strácam čas. Kým sa ostatní mohli venovať výlučne štúdiu umenia, ja som sa učila fyziku a chémiu.
V tom čase sa na žiadnom konzervatóriu nedal študovať jazzový spev, jedine opera, ale ty si sa rozhodla pre herectvo. Prečo?
Toto bola veľká dilema a veľa pre a proti zoznamov. Možnosti boli tri – gymnázium, operný spev a herectvo.
Čiže aj gymnázium bolo stále v hre?
Bála som sa, že si v umení nenájdem prácu. Nechcela som byť herečka a nevedela som, že sa môžem živiť spevom.
Prečo vo finále zvíťazilo herectvo?
Mala som obavy, že keby som študovala opernú techniku spevu, už by som sa nevedela vrátiť k tej jazzovej. Ďalší dôvod bol, že pohybová časť, ktorá je dôležitou súčasťou štúdia herectva a aj herectvo ako také, sa mi môže zísť pri vystupovaní.
Takže tabuľky pre a proti boli správne rozdelené.
Určite. Vďaka herectvu som začala komponovať hudbu do našich školských hereckých predstavení a neskôr v Amerike bol môj magisterský ročník práve o jazzovej kompozícii.
Od prvého ročníka na konzervatóriu si vedela, že herectvo nie je tvoja cesta, ale jazzový spev sa ďalej na Slovensku študovať nedá. Aké boli štyri roky na konzervatóriu?
Vtedy ešte nebolo úplne jasné, že jazzový spev. Zásadné bolo, že moja odvážna mamina poslala moju nahrávku do súťaže Nové tváre slovenského jazzu. Tam som sa stala objavom roka. To ma veľmi povzbudilo a začala som rozmýšľať, že možno toto by mohol byť smer, ktorým by som sa mohla vydať. Začala som si googliť ako spievať jazz, alebo čo vlastne jazz je (smiech).
Ako si sa dostala k nápadu ísť na Berklee?
Googlením. Keď som začala sťahovať učebnice, v ktorých som takmer ničomu nerozumela, zistila som, že všetky sú Berklee press (vytlačené v Berklee). Z toho som usúdila, že táto škola bude výborná a viac som sa o ňu zaujímala. Vytvorila som si vlastný svet. Bola to moja méta. Začala som hľadať spôsoby ako by sa to mohlo dať.
Je to veľmi ďaleko, je to jedna z top škôl na svete a veľmi drahá. Aké sú tie spôsoby, ako sa to mohlo dať?
Nemyslela som si, že je to vôbec možné. Vedela som, že majú vysunuté prijímačky v Paríži a poprosila som maminu, že na osemnástku nechcem nič iné, iba tam letieť. Hovorila som si, že to jednoducho skúsim a keď ma nezoberú, nevadí. Išla na tie prijímačky a mala som z toho hrozný pocit.
Čo obsahovali prijímačky?
Najprv bolo dlhé interview o tom, čo môžem priniesť ich škole a prečo by mali vybrať práve mňa. To boli otázky, na ktoré som ako slovenský stredoškolák vôbec nebola zvyknutá (smiech). Nasledoval konkurz, kde som mala jednu pripravenú skladbu. Potom predo mňa dali noty a musela som spievať z listu a improvizovať. Vytlieskavali sme rytmy a tie boli stále zložitejšie a ja som musela opakovať až pokiaľ som nevedela. Na záver mi zahrali dva tóny, akord, potom dlhšiu melódiu a ja som mala identifikovať aké sú to tóny, intervaly alebo akordy.
Z čoho si mala ten zlý pocit?
Zdalo sa mi, že to bolo ťažké a najmä som si uvedomovala, že takmer všetko, čo som sa o jazze naučila, bolo z Googlu. Ľudia, ktorí tam boli so mnou, mali za sebou mali roky príprav na odborných školách.
Aké boli prvé pocity po prijatí?
Bolo to na Veľkonočný pondelok. Prečítala som si email ešte ráno v posteli. Ja mám podkrovnú izbu a tak som vyskočila, že som si buchla hlavu o strop (smiech). Okamžite som zobudila oboch rodičov, že ma prijali. Bolo to pre mňa najmä potvrdenie, že sa to dá a možno na to naozaj mám.
Koľko ľudí bolo na prijímačkách?
Pokiaľ viem, tak tam bolo okolo sedem až osem tisíc a prijali tak do tisícky.
Z toho Slovákov?
Neviem koľko sa hlásilo, ale nastúpila som iba ja.
Priamo na škole v Amerike si nejakých stretla?
Keď som tam prišla, bol tam ešte jeden okrem mňa, ktorý mi veľmi pomohol. Celkovo sme tam boli naraz maximálne traja.
Prijatím sa celý proces ešte len začal. Čo nasledovalo, kým si nastúpila do školy?
Všetko záviselo od výšky štipendia a financií. Pre mňa bol už let do Ameriky veľkou položkou. Keď ma prijali, tak som si povedala, že to musím vyskúšať. Jednoducho tie peniaze niekde na tejto planéte sú a je to o tom, ako ich dostať ku mne (smiech). Opäť som si googlila, tentokrát zoznam najbohatších ľudí na Slovensku podľa Forbes. Snažila som sa kontaktovať každého človeka, ktorého som našla na zozname. Písala som mojim bývalým učiteľom a všetkým ľuďom, ktorí ma poznali s tým, že možno vedia o niekom, kto by mi vedel pomôcť. Boli aj ľudia, ktorí mi posielali jedno euro mesačne a aj to mi veľmi pomohlo, aby som tam zvládla každodenný život. Na moje obrovské prekvapenie sa to nazbieralo na jeden semester. A išla som tam s tým, že jeden semester zvládnem, aj keď ku koncu už asi nebudem mať z čoho žiť (smiech).
Po každom ukončení ročníka si aktualizovala zoznam najbohatších ľudí na Slovensku a písala im?
Nie (smiech). Potom ma už podporila samotná škola. V prvom ročníku ešte nie, ale od druhého ma plne podporili a pomohli mi aj s bývaním. Postupne videli ako pracujem a ja som sa snažila byť všade, kde som sa vedela realizovať v rámci školy, aby vedeli, že existujem.
Z nitrianskeho konzervatória si prešla na jednu z najprestížnejších hudobných škôl na svete. Čo boli najväčšie šoky po príchode?
Tá škola sa k študentom správa ako k zákazníkom. Ak niekto zažil zákaznícky servis v Amerike, alebo len v západnej Európe, tak vie, že ak niečo zákazník chce, urobí sa všetko pre to, aby to dostal. Môj dojem z tej školy bol taký, že oni sú tam pre mňa. Čo som sa naučiť chcela, to som mohla a dostala som aj navyše. Každý z pedagógov bol ochotný stretnúť sa so mnou osobne mimo hodiny. Na úvod nám dali MacBook plný programov a softvérov, ktoré sú dobré na tvorenie hudby a ku každému programu nám dali tutoriál. Ak to nestačilo, boli ešte hodiny, kde sa to človek mohol doučiť. Nekonečná knižnica a veľa rôznych zdrojov.
Prekvapilo ma, že tam každý dáva zo seba stotridsať percent. Až spätne to vidím ako trochu nezdravé, že všetci študenti neuveriteľne veľa robili. Povedať, že sa niekto v noci vyspal, čítal si knižku, alebo že sa bol prejsť, bolo nemysliteľné (smiech).
Umelecká škola prináša veľa individuálnych makačov. Bola medzi vami veľká konkurencia?
Celkovo tam konkurencia určite bola, ale neskrývaná. Tam neexistuje protekcia. Na všetko bol vždy verejný konkurz, akákoľvek príležitosť bola ponúknutá. Tam súťaž bola. Medzi študentmi, v nejakých nepodstatných veciach to nebolo. Mala som pocit, že sa oveľa viac podporujeme. Nikdy sa mi nestalo, že by sa mi niekto snažil nanútiť ich predstavu toho, čo mám robiť, ako by malo vyzerať moje spievanie a moja hudba. Je tam veľký rešpekt voči individualite každého človeka, ale to je všeobecne americký prístup.
Počas štúdia sa ti podarilo aj veľa cestovať a okrem iného si učila spev v Juhoafrickej republike.
Jedna z mojich najbližších priateliek v Bostone je odtiaľ a veľmi som ju chcela navštíviť. Hľadala som, čo by som tam mohla robiť a ozvala som sa viacerým inštitúciám. Jedna škola prejavila záujem, aby som tam prišla. Bola to prestížna internátna stredná škola pre budúcich lídrov Afriky. Z každého štátu vybrali asi troch ľudí, ktorí mali biznis nápad pre svoju krajinu, následne ich poslali na zahraničnú školu aby sa mohli vrátiť späť a pomôcť. Ja som tam bola tri dni na umeleckej rezidencii.
Učila si spievať budúcich afrických lídrov?
Bol tam spevácky zbor, ktorý sa chystal na medzinárodnú súťaž a ten som pripravovala. Okrem toho workshopy, hodiny spevu, kompozície, improvizácie a mala som tam aj koncert. A najmä, veľa rozhovorov o umení a kreativite.
Berklee pripravuje umelcov veľmi komplexne. Ako sa im darí vytvoriť z človeka taký ,,hotový umelecký produkt”?
Je to tým, že sú v stopercentnom prepojení s realitou umeleckého sveta. Všetci ľudia, čo tam učia sú aktívni umelci. Učia nás, že umelec nie je ten, čo príde a niekto za neho všetko spraví a on iba spieva alebo píše texty. Venujú sa všetkým častiam hudby. Odbory na škole sa netýkajú len vystupovania alebo spevu. Sú tam odbory ako tvorba hudby k videohrám, hudobná terapia, alebo opravovanie hudobných nástrojov. Všetky odbory medzi sebou spolupracujú.
Mala si možnosť nahliadnuť do všetkých odborov?
Nedalo sa do všetkých, ale stretávala som sa s ľuďmi, ktorí ich študovali. Videla som, ako žijú, rozmýšľajú a keď som mala otázku, mohla som sa ich spýtať.
Máš už mnoho kariérnych míľnikov, ale nedá mi nespomenúť, že si stála na jednom pódiu s Lionelom Richiem.
Ten koncert bol jednoducho sen. V ročníku nás bolo asi deväťsto a vybrali jedenásť študentov, ktorí mali spievať piesne Lionela Richieho. Na konci sme si zaspievali priamo s ním.
Akú skladbu ste spolu zaspievali?
We are the world. Amerika (smiech).
Po absolvovaní dvoch prestížnych hudobných univerzít, koncertoch a pedagogickej skúsenosti z celého sveta, si mohla zostať v Amerike a pravdepodobne by si mala peknú kariéru. Aj napriek tomu chceš pôsobiť na Slovensku.
Bolo obdobie, kedy som tam chcela zostať a nevylučujem, že sa tam niekedy vrátim, na kratší čas. Niekde by som hrávala, možno by som sa dostala pod dobré vydavateľstvo a pravdepodobne by som učila na nejakej prestížnej škole. Časom možno na Berklee. Väčšina mojich spolužiakov má takúto kariérnu cestu. Ale prísť sem, priniesť niečo, čo tu nie je a pomôcť mnohým ďalším ľuďom, mi príde oveľa zmysluplnejšie, zaujímavejšie a aj dobrodružnejšie.
Túžbu vrátiť sa a založiť tu školu podporovala predstava tvojej náročnej cesty na Berklee?
Ja som bola veľmi nahnevaná na to, ako to je (smiech). Pripadalo mi to nefér. Moji spolužiaci v Amerike boli na odbornej strednej škole a robili, čo robiť chceli. Po strednej škole boli dosť dobrí na to, aby sa dostali aj na ďalšiu školu s dobrým štipendiom. Ja som vždy popri štúdiu v Amerike musela riešiť veľmi veľa ďalších vecí. Vždy som musela pracovať a často to neboli práce, ktoré by som chcela robiť a nemali nič spoločné s hudbou. Staranie sa o deti, žehlenie, umývanie okien a podobne. Bolo to zbytočné trápenie, ktoré by už tí po mne nemuseli absolvovať a rada by som im to uľahčila.
V súčasnosti pracuješ na tom, aby tu vznikla škola so zameraním na jazz?
Chcela by som, aby tu vznikol inštitút, v ktorom sa budú môcť stredoškoláci a vysokoškoláci vzdelávať v oblasti populárnej hudby a jazzu. Zisťovali by, čo to znamená byť umelcom, čo je to kompozícia, kreatívny prístup k hudbe, improvizácia, alebo ako funguje elektronická hudba.
My sme sa stretli na strednej škole a stále máš tú istú energiu a motiváciu, ktorú si mala vtedy. Z jedného semestra sa stalo šesť rokov vydretej roboty v Amerike a nebol to vždy americký sen. Čo je tvojim hnacím motorom?
Čiastočne je to práve hudba. Pre mňa je veľmi silná a hlboká. Je oveľa viac ako zdroj zábavy. Hudba dokázateľne tvorí najviac nových spojení v mozgu v porovnaní s akoukoľvek inou činnosťou. Cez moju mamu som veľakrát videla, ako hudba prepája a mení nastavenie ľudí, ako niekoho zastavila pred samovraždou, ako premenila človeka. Stále rozmýšľame ako by sme sa mohli meniť a byť lepší. Hudba je pre mňa jeden zo spôsobov, ako sa to deje. Je pre mňa úžasné privilégium, že môžem byť niečoho takého súčasťou.
Radovan Števula
Katarína Janíčková