Príroda je prebudená. Zelená až ťahá oči, všade cítiť kombinujúce sa vône kvetov, stromov. Nie, to nie je umelecký opis, to je realita májovej Drahožickej doliny nachádzajúcej sa v pohorí Tríbeč. Bonusom je potok Drahožica, ktorý dodáva miestu atmosféru. Škoda sedieť doma. Deň pre cyklistiku ako stvorený.
Prechod dolinou
Ako nástupný bod pre objavovanie Drahožickej doliny si vyberáme priehradu Veľké Uherce.
Pri pohostinstve Kameň sa nachádza turistický smerovník, ktorý nás navádza na cyklotrasu po zelenej značke priamo do doliny.
Po rozbitej asfaltovej ceste sa dostávame okolo ohrady s významným vodným zdrojom I. stupňa ochrany k osade Dolný Fatineje. Tá sa vlečie do kopca až k hlavnej ceste, ktorá vedie cez horský prechod Skýcov.
My zostávame verní rozbitej asfaltke a pokračujeme v obkľúčení nádherného lesa popri potoku Drahožica, ktorý vo svojej celej dĺžke meria 13,2 km a je ľavostranným prítokom rieky Nitry.
Máj je štedrý, ponúka nám sviežu zelenú a nádherné kolesá nezábudok, ktoré nás sprevádzajú a dotvárajú atmosféru slnečnému dňu. Každé ročné obdobie má v tejto doline svoje čaro.
Keďže na presun používame bicykle, o malú chvíľu vidíme ďalší smerovník, ktorý nás upozorňuje, že sa nachádzame na mieste zvanom Vojtechov. Cesty sa tu rozvetvujú. Turista sa môže z tohto miesta po zelenej značke dostať na skalnaté bralo Oselného vrchu a absolvovať tak časť, prípadne celý Veľkouherecký okruh.
My pokračujeme rovno, dostávajúc sa na červeno značenú cyklotrasu, až k rampe. Vchádzame na miesto zvané Veľká zvernica – ide o miesto s intenzívnym chovom zveri. Práve na území Veľkej zvernice pramení potok Drahožica.
Tu si každý, kto ide na bicykli všimne, že z rozdrobenej starej asfaltovej cesty prejde na krásnu, novú, zrekonštruovanú lesnú cestu. Majú to na svedomí Štátne lesy SR, Odštepný závod Topoľčianky. Cesta bola zrekonštruovaná v roku 2017.
Cyklistom tak urobili službu a tí sa pohodlne, po krásnom povrchu dostávajú až k jazeru v časti Drahožická huta.
Okolité pozemky sú v súkromnom vlastníctve, na čo nás upozorňujú aj všadeprítomné tabuľky. Jazero, ktoré sa tu nachádza, mnohí volajú Helényho alebo Helenino jazero. Po krátkom pátraní sa dá zistiť, že je to skomolenina mena Helenin. Karol Helenin bol lesníkom v tunajších lesoch a spolu s manželkou žil v priľahlej horárni.
Po krátkom oddychu, ktorý tu takmer všetci absolvujú kvôli fotogenickosti miesta, pokračujeme po ceste smerom vyššie cez pravotočivú serpentínu.
O malú chvíľu sa nám cesta rozdvojí a dostávame sa na križovatku.
Nachádzame sa už nad Drahožickou dolinou a je len na nás, kam sa teraz vyberieme. Cesta vpravo, nás dovedie na vrchol horského prechodu Skýcov. Je to cesta, na ktorej sa už cyklista veľa nenamáha, pretože jej väčšinu tvorí plynulý zjazd. Na jednom mieste sa nám otvorí výhľad, z ktorého vidno celú Drahožickú dolinu a vidno až na Kľak.
Keby sme na križovatke odbočili vľavo (nám sa to stalo), cesta by nás cez krásne miesta doviedla až do obce Hostie. Nepozdávalo sa nám, že cestu späť by sme si museli vyšľapať a tak sme sa v Nestašovej doline po nasýtení sa okolitými výhľadmi, otočili a vrátili späť na križovatku.
Keď človek vyjde z Drahožickej doliny na skýcovskú hlavnú cestu, má viacero možností, kam sa vydať. My sme sa rozhodli vybrať si lákavú Vrchhoru, takže sme sa po ceste vydali vpravo. Na križovatke Vrchhora rázcestie sme šli až k zrúcanine kostola. Odtiaľ nás zlákala cyklotrasa cez les na Hlboké a cez Kolačno do Partizánskeho.
Prečo názov Drahožica?
Drahožica – potok nachádzajúci sa v pohorí Tríbeč dal meno celej doline. Slovenský jazykovedec Vlado Uhlár, pochádzajúci z Pažite, ponúka odpoveď vo svojom výskume, ktorý bol uverejnený v časopise Slovenská reč z roku 1970. V minulosti bola Drahožická dolina na starých mapách označovaná aj ako Drahožná dolina, Drahožická huta. Názov vychádza zo slova Drahy / označenie pre chotárny názov rozložitej dubovej hory v doline. Píše: „Po jej východnom okraji sa vinie stará hradská postupne sa dvíhajúca ponad dolinu Drahožicu (Drahožnú), aby sa niekoľkými zákrutami dostala na rozvodie Nitry a Žitavy a potom sa prevalila na Skýcov a Zlaté Moravce. Názov Drahy môže súvisieť so slovom draha, označujúcim v starej slovenčine cestu.“ Najstarší doklad, ktorý spomína Drahožicu je z roku 1293. Ďalšou možnosťou je, že pomenovanie dostala podľa slovanského osobného mena – Drahoš. Je možné predpokladať, že pri tomto potoku bol akýsi dvor, sídlo osadníka, osada, podľa ktorej majiteľa bol potok a neskôr samotná dolina pomenované.
Drahožická huta – miesto s pohnutou históriou
Z pohľadu minulosti je to najzaujímavejšie miesto na celej trase. Drahožická huta už z názvu predznamenáva, že na danom mieste stála sklárska huta. Zdroje uvádzajú, že sa tu nachádzala v rozmedzí rokov 1826 – 1896. V sklárni sa vyrábalo ročne až 4 000 ks okenných tabúľ a 14 000 ks výrobkov z fúkaného skla. Tie často putovali až za hranice, do Viedne, do Pešti.
Aj toto miesto však poznamenala II. svetová vojna. A veľmi smutne… Na sklonku roka 1944 sa v horárni, ktorá tu stála, odohrali krvavé boje. Desať slovenských a dvaja ruskí partizáni mali špeciálnu úlohu, a to vyzdvihnúť od partizánov, ktorí sa nachádzali v pohorí Vtáčnik, muníciu. Práve tu sa v príbehu objavuje horár Grohman, ktorý partizánom pomohol zorientovať sa v miestnych lesoch a ochotne im pomohol nájsť správne chodníčky. Napriek tomu partizáni nenašli nikoho s muníciou a vracali sa smerom na Veľké Pole späť. Tu ich videla žena, ktorá ich zradila Nemcom. Tí ich prenasledovali a dostali až k Grohmanovej horárni. Tu sa odohral krvavý boj, v ktorom prišli o život traja partizáni (Michal Kufa, Peter Sloboda, Rudolf Varga) a 5 nemeckých vojakov. Partizáni boli pochovaní v blízkosti horárne. Zle dopadol aj horár Grohman spolu so slabomyseľným bratom Félixom. Horár Grohman zomrel v koncentračnom tábore Dachau a jeho brata zastrelili v Novákoch. Ženy, ktoré sa počas boja tiež nachádzali v horárni dopadli o čosi lepšie. Nemci im dovolili odísť. Horáreň v Drahožickej hute bola nemeckými vojakmi vypálená. Vraj sa v tráve ešte dajú rozoznať jej základy, spolu s náhrobným kameňom pochovaných partizánov. Pod horou oproti horárni sa nachádza aj pamätník, ktorý túto udalosť pripomína. Keďže je mimo cesty, málokto o ňom vie, miesto však stojí za návštevu.
Radovan Števula
Katarína Janíčková