Žabokreky nad Nitrou boli kedysi čulým trhovým mestečkom. Väčšinové obyvateľstvo tu nažívalo vo vzájomnej tolerancii s početnou židovskou komunitou, ktorá po stáročia obohacovala hospodársky, spoločenský i kultúrny život obce. Tento stav však výrazne narušila druhá svetová vojna. Nasledujúce riadky zachytávajú príbeh, dejiny a tragédiu židovskej komunity zo Žabokriek nad Nitrou.
Článok vychádza pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, ktorý si celý svet každoročne pripomína 27. januára. Táto významná spomienka na utrpenie miliónov Židov, ktorí boli obeťami nacistického besnenia počas druhej svetovej vojny, nám má pomôcť uvedomiť si smutný rozsah tragédie holokaustu, ktorá sa nikdy nesmie zopakovať. Medzinárodný deň vyhlásilo Valné zhromaždenia OSN na počesť výročia oslobodenia najväčšieho nacistického vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau (Osvienčim).
Obchodné mestečko Žabokreky
História obce Žabokreky nad Nitrou sa začala písať veľmi dávno, nasvedčujú tomu aj početné archeologické nálezy zo 7. a 8. storočia. Prvá písomná zmienka však pochádza až z 13. storočia. V tomto období bola už obec významnou križovatkou stredovekých ciest. Pravidelné týždenné trhy, ktoré sa v Žabokrekoch konali od 14. storočia, pozdvihli význam obce s charakterom malého trhového mestečka. Obyvatelia Žabokriek sa po stáročia venovali hlavne poľnohospodárstvu a chovu zvierat. Ďalší prudký rozkvet obce môžeme pozorovať v priebehu 19. storočia, kedy sa stala sídlom nového Žabokreckého okresu. Táto udalosť znamenala príliv nielen štátnych úradníkov, ale i nových obyvateľov, medzi ktorými boli aj Židia. Na prelome 19. a 20. storočia mali Žabokreky aj naďalej povahu malého obchodného mesta.
Príchod Židov na Hornú Nitru
Židia sa do priestoru Hornej Nitry začali sťahovať v druhej polovici 18. storočia. Živili sa ako obchodníci, remeselníci a statkári. Prichádzali sem z oblasti Moravy a slobodný pohyb im umožnil Tolerančný patent cisára Jozefa II. Židia sa vo veľkom počte usadili aj v Žabokrekoch nad Nitrou. Malé obchodné mestečko im ponúklo skvelé podmienky a príležitosti na rozvoj podnikania.
Židovská náboženská obec v Žabokrekoch
Netrvalo dlho a Židia v Žabokrekoch vytvorili vlastnú náboženskú obec. V roku 1778 si vystavali malú synagógu, ktorá dlho patrila k najstarším pamiatkam svojho druhu na Slovensku. Okrem synagógy si Židia v mestečku zriadili aj vlastný cintorín a vybudovali židovskú školu s bytom pre rabína a učiteľov. Škola bola súčasťou uzavretého areálu náboženskej obce, ktorá stála pri hradskej vedúcej na Ostratice. V Žabokrekoch však mali Židia aj ďalšie budovy. Slúžili najmä na dodržiavanie ich tradícií a rituálov. Židovská náboženská obec využívala napríklad mikve, čo bol kúpeľ na zbavovanie sa rituálnej nečistoty. Ďalšou pre Židov dôležitou budovou bol bitúnok uprostred námestia, v ktorom rituálny rezník nazývaný šoichet porcioval kóšer mäso. Židia totiž môžu jedávať iba také mäso, ktoré im rituálny rezník uznal za požívateľné.
Predsedom náboženskej obce v medzivojnovom období bol Maximilián Emanuel Schlesinger. Funkciu rabína vykonával do roku 1935 Móric Neumann. Následne ho vystriedal rabín Benjamín Reich. Do náboženskej obce patrili Židia z devätnástich okolitých dedín.
Čulý hospodársky život
Na prelome 19. a 20. storočia žilo v Žabokrekoch viac ako dvesto Židov. Práve oni sa stali významným prvkom hospodárskeho života obce. Z početných remesiel, veľkoobchodov a živnostenských licencií, ktoré patrili Židom, spomenieme tie najvýznamnejšie. Alexander Bienenstock a Samuel Kontes vlastnili pekárne a obchody s pečivom. Veľkoobchod s liehovinami prevádzkoval Henrich Ullmann. V obci sa nachádzalo aj viacero veľkostatkov. Jeden z nich patril Bernardovi Langovi a jeho synovi Eugenovi. Klampiarske remeslo ako jediný v mestečku zastrešoval Šalamún Glück. Maximilián Emanuel Schlesinger, predseda židovskej náboženskej obce, postavil v Žabokrekoch octáreň a spolu so svojimi synmi Eugenom, Vojtechom a Deziderom vlastnil aj sódovkáreň. Filip Lang mal menšiu fabriku na výrobu rumu a likérov. Patrila mu tiež veľká tehelňa. Vedľa židovskej synagógy mal dom obchodník s dobytkom a mäsiar Hermann Hersky. Hostince v obci prevádzkovali Šimon Wertheimer a Hermann Freiberger, ktorý bol zároveň miestnym politickým predstaviteľom Židovskej strany. Lekársku prax v Žabokrekoch vykonával obvodný lekár Adolf Wiltsek (neskôr Vlček). Židia sa okrem hospodárskeho života podieľali aj na ďalších aspektoch fungovania Žabokriek a s majoritným obyvateľstvom nažívali vo vzájomnej tolerancii.
Temné mračná a zápalná obeta
Tento idylický stav však výrazne narušila druhá svetová vojna. Vláda Slovenskej republiky začala už v roku 1939 prijímať zákony, ktorých cieľom bolo potlačiť základné ľudské a občianske práva Židov. V lete roku 1941 nariadili vládni predstavitelia Židom nosiť tzv. židovskú hviezdu. Vládne nariadenie známe ako Židovský kódex, ktoré bolo prijaté 9. októbra 1941, prinieslo povinnosť pre notárske úrady viesť presnú evidenciu všetkých Židov. V tom čase bolo v Žabokrekoch nad Nitrou registrovaných 150 osôb židovského vierovyznania.
V školskom roku 1940/1941 úrady zrušili židovskú školu a začali tiež s arizovaním a likvidáciou židovských obchodov alebo živnostenských licencií. O svoje živobytie takto prišli napríklad mäsiar Hermann Hersky, klampiar Šalamún Glück i Filip Lang, ktorý musel arizátorovi odovzdať svoj liehovar. Spolu so spomínanou fabrikou na výrobu rumu a likérov, ktorú viedol Filip Lang, bolo arizovaných desať prosperujúcich židovských podnikov. Arizátormi boli najmä príslušníci Hlinkovej gardy a funkcionári HSĽS.
Koncom marca 1942 začali deportácie. Prvý transport sa dotýkal najmä mladých Židov, ktorých cez zberný tábor v Novákoch deportovali do koncentračného tábora Majdanek vo východnom Poľsku. Mladé židovské dievčatá následne transportovali cez Topoľčany a Bratislavu do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. V apríli 1942 začali deportácie celých rodín cez zberný tábor v Seredi. Práceschopní muži boli umiestnení do tábora Majdanek. Starci, ženy a deti skončili vo vyhladzovacom tábore Sobibor. Po prerušení deportácií zostalo v Žabokrekoch nad Nitrou približne tridsať Židov, ktorí boli chránení rôznymi výnimkami. Po potlačení Slovenského národného povstania v roku 1944 boli deportované aj tieto rodiny. Hlavného rabína Benjamína Reicha spolu s rodinou odvliekli do Osvienčimu z Nitry, kde sa pravdepodobne ukrýval od roku 1942. Vojnu prežilo približne dvadsaťpäť Židov, väčšina z nich po roku 1948 emigrovala do Izraela.
Zdroje:
- BÓNA, Martin – LUKAČKA, Ján. Kultúrno-historické pamiatky stredného Ponitria. Topoľčany, 2015.
- Encyklopédia židovských náboženských obcí (U-Ž). Bratislava, 2014.
- JELÍNEK, Ješajahu Andrej – GUBIČ, Otto – KLIŽAN, Erik. Jedno storočie v Prievidzi (Dejiny Židovstva na hornej Nitre). Prievidza, 2017.
- Kronika obce žabokreky nad Nitrou 1944 – 1990, s. 1 – 55 (dostupné online: https://zabokrekynadnitrou.sk/1944_80_zabokreky/index.html).
Radovan Števula
Katarína Janíčková