Natočil krátkometrážny scifi film bez akéhokoľvek rozpočtu. Dnes na youtube dosahuje takmer milión videní. A to po necelom roku. Partizánčan Adrián Adamec je dôkazom toho, že s vášňou a so správnymi ľuďmi sa dajú urobiť veľké veci.
Keď som videla prvýkrát tvoj film Alternate, hovorila som si, že to muselo stáť celkom slušné peniaze. No potom si mi povedal, že ste to robili s nulovým rozpočtom. Ako sa ti to podarilo?
Film bol urobený z radosti a preto, lebo ma to baví. Nič iné v tom netreba hľadať. Samozrejme to bolo čisto len o kreativite a ochote ľudí. Ideš, chodíš, pýtaš sa a potom zistíš, že sa nájde pár bláznov, ktorí do toho idú s tebou. (Smiech.) Celé je to o tom, kto čo vie a či je ochotný. Ja stále tvrdím, že všetko je len o ľuďoch a o dobrých kontaktoch. Každý sme si kopali na tom svojom piesočku a potom sme to spojili. Sám som sa čudoval, že to vyšlo. Niekto vedel natáčať, niekto fotiť, niekto chcel len tak pomôcť a zaujímal ho tento projekt. Keď sme napríklad išli na vrakovisko do Malých Uheriec, vôbec sme nečakali, že nám budú pomáhať aj ľudia, ktorí tam pracovali.
Vo videu to celé vyzerá veľmi profesionálne. Aká je realita počas natáčania?
Hádzali sme sa po zemi, dávali si makeup, boli sme ako také deti. Keď sme natáčali v závodoch, niekoľko ľudí, ktorí sa na nás len tak pozerali, sa dokonca zapojilo. Čiže sa tam naozaj bláznili ľudia rôznych vekových kategórií. Realita je aj taká, že si všetko vyžaduje čas, prípravu a veci robíte stále a stále dookola. Samozrejme je tam aj istá zodpovednosť, no na dobré veci treba ľudí, ktorých to baví. Potom to má úplne inú atmosféru a iný výsledok. Myslím si, že keby zo mňa môj tím necítil toľko energie, neboli by ani oni do toho takí zapálení. Všetko je to len o dobrej energii ľudí. Vtedy naozaj rozpočet netreba.
Vnímal si tento film od začiatku ako niečo, s čím chceš ukázať svoj talent a preraziť?
Ja som sa o nič nesnažil. Film je moja vášeň a hobby. Jednoducho som ho chcel natočiť. Nepredstavoval som si, ako si prevezmem zaň Oscara. Podľa môjho názoru, čím viac robíš niečo z vášne a radosti, tým je to úprimnejší a lepší projekt. Ja som nepotreboval byť obdivovaný a ani som si nič nechcel dokázať. Jednoducho ma to celé fascinuje.
Teraz úprimne-čakal si, že to bude mať taký úspech?
Úprimne? Nie.
Ale prosím ťa, keď si to videl v postprodukcii, musel si vedieť, že je to veľmi slušný počin.
Ja som sa modlil za to, aby si to pozrelo aspoň pár tisíc ľudí. Môj tím do toho investoval čas a energiu. Bolo by mi to trápne, keby to skončí fiaskom, alebo by som sa za to musel hanbiť. Namiesto natáčania mohli niektorí ľudia cez ten víkend pracovať, no oni si vybrali natáčanie, za ktoré nič nemali. A to som si veľmi vážil. Preto som cítil istú zodpovednosť a vďačnosť zároveň. Keby som to robil sám, možno by som to vnímal inak, no chcel som, aby z toho mali tí druhí radosť a dobrý pocit.
Po necelom roku má tvoj film skoro milión zhliadnutí na youtube. Ako je to možné? Je to zásluha dobrého promovania?
Myslím si, že celá dnešná doba je nastavená na základe odporúčaní a zdieľaní. Ak zaujmeš, ideš ďalej, ľudia ťa preposielajú svojim kamarátom a toto je kolobeh. Tie zhliadnutia nabiehali postupne. Najskôr to išlo pomerne pomaly, no po pár článkoch a rozhovoroch to začalo za deň stúpať aj o 20 000 a potom to už išlo rýchlo. Netlačil som to nikde. Veci, ktoré sa ľuďom páčia, sa šíria samé.
Takže žiadna reklama. Dobre tomu rozumiem?
Presne tak, žiadna. Pomohli tomu články a rozhovory, no to bol dopyt od médií. Ozvali sa mi aj z jednej talianskej televízie, že by chceli použiť môj film v ich relácii. V Taliansku sa darí nášmu filmu naozaj na všetkých festivaloch. Taktiež sa ozvali zo Šanghaja a z Las Vegas. Ako hovorím, ak sa niekomu niečo páči, posunie to ďalej a potom sa to rýchlo dostane medzi rôznych ľudí, či už profesionálov, alebo ľudí, ktorí si chcú niečo rýchlo pozrieť na youtube.
A zas sme pri tom, že je to celé len o ľuďoch.
Samozrejme. Keby to robím s ľuďmi, ktorí len frflú a nemajú na to energiu, nebolo by to také dobré, aj keby sa premáhajú. Takisto by to nebolo dobré, keby som ja odporný režisér. My sme rôzne veci komunikovali. Celý film je tímová práca.
To síce áno, ale postprodukciu v rámci efektov si robil ty. Mýlim sa?
Áno, efekty som robil skoro štyri mesiace. Na veľkom filme pracujú stovky ľudí, ja som musel byť generalista, čiže som musel ovládať všetko a urobiť postprodukciu sám. Jeden záber mi trval asi dva dni. Dalo by sa to určite ešte lepšie spraviť, no sám vojak v poli na to nemá kapacitu. Preto sa chcem neustále zlepšovať.
Koľko času ste strávili samotným natáčaním?
Nedá sa to úplne presne povedať. Scenár bol hotový za približne dva mesiace. Produkcia trvala šesť dní a točili sme tri víkendy. No už predtým sa pripravoval scenár, drobnosti a taktiež bol problém s ľuďmi, keďže niektorí už pracovali, často sa striedali a niekedy sa to skrátka nedalo zladiť. Taktiež sme to natáčali v jeseni, čo už o štvrtej poobede zapadalo slnko, takže to nám tiež veľmi nehralo do karát. Niekedy sme za celý deň točili len dve hodiny, iné dni zas od rána do večera.
Práve si skončil školu a nemôžem si odpustiť otázku, či ti škola dala niečo hodnotné, alebo si sa to všetko učil sám cez rôzne návody na internete.
Z toho praktického hľadiska nie, to ťa asi nenaučia na žiadnej škole. Ja som nebol na filmovej škole, ale na masmediálnej, čiže som bol v rámci niektorých predmetov usmerňovaný, no záležalo to odo mňa. Pre mňa škola prínosná bola, pretože mi dala čas a motiváciu, pretože som sa stretával s rôznymi ľuďmi, ktorí boli šikovní v rôznych oblastiach. No stále je to o tom, že v prvom rade musíš ty chcieť. Ani Steven Spielberg sa nestal geniálnym režisérom len preto, lebo mal talent. Áno, talent je dôležitý, no drina je potrebnejšia.
Toto bolo silno motivačné. Vždy si bol takýto?
Keď mi niečo nešlo, dlho som hľadal dôvody prečo je to tak a následne aj spôsoby, ako to môžem napraviť. Ja som nebol typický teeneger. Rád som chodil do kina, mal som svoj filmový svet, ktorý ma fascinoval a to mi stačilo. No keď som prišiel na vysokú školu, zmenil som prostredie a prišli iní ľudia do môjho života, zrazu mi prišlo normálne, že ma niečo také fascinuje. Ľudia začali vnímať moju tvorbu, chceli vedieť viac. Čiže tá zmena prostredia určite zohrala kľúčovú rolu. Ale nechcem opäť skončiť pri tom, že je to len o ľuďoch, aj keď to tak je. (Smiech.)
Možno budem trochu skeptická, no myslíš si, že sa týmto dá na Slovensku uživiť?
Takto zatiaľ nad tým nepremýšľam. Ja sa neporovnávam s ostatnými, lebo to je viac na škodu, ako na úžitok. Ja sa snažím mať okolo seba zdravé prostredie, nepotrebujem niekoho, kto mi bude dýchať na krk a predbiehať sa. Ja neanalyzujem náš trh, lebo by ma to len odradilo. Ja si nájdem spôsoby, aby som to urobil tak, ako to chcem ja. Nikto si na Slovensku nevraví, že ide natočiť film, aby veľmi zarobil. Je to o vášni, ty žiješ pre film, obetuješ mu veľa času a úsilia. Je to čistá radosť. Inak by sa to nedalo. Nedovolím si kritizovať našu situáciu na Slovensku. Ja si budem točiť to, čo chcem.
Takže konkurenčné prostredie nie je pre teba motivujúce?
Ani nie. Mňa skôr motivujú šikovní ľudia, ktorí sú zapálení pre vec. Ja chcem ľuďom vytvoriť zážitok aký som mal ja, keď som ako malý chalan videl Jurský park v kine. Netušíš, kto to natočil, len si ten film užívaš a z kinosály ideš nadšený so zážitkom, ktorý si uchováš v pamäti. Keď máš problémy a ideš do kina, aspoň na dve hodiny si mysľou inde, vnímaš príbeh a ľudí v ňom. Je to zážitok a pre mňa viac motivujúce, ako nejaké predbiehanie sa, kto je lepší. Mňa motivuje aj to, keď si poviem, že ten ďalší film musí byť lepší. Ak to tak je, vtedy sa posúvam ďalej. Keď vidím po roku veci, ktoré by som zmenil a urobil lepšie, znamená to, že sa posúvam ďalej. Nie je nič horšie, ako zostať stáť na mieste.
Klišé otázku na záver si nemôžem odoprieť. Aké projekty plánuješ do budúcna?
Už mám rozplánované ďalšie projekty, no dobré veci si vyžadujú čas. Prezradím však, že sa už na to všetko veľmi teším.
Pozrite si krátkometrážny film Alternate od Adriána Adamca:
Radovan Števula
Katarína Janíčková