Piatim osobnostiam sme položili päť rovnakých otázok súvisiacich s Novembrom 1989. Všetci sú presvedčení, že zmena, ktorá vtedy nastala bola nevyhnutná a pozitívna, aj napriek tomu, že niektoré očakávania boli naplnené len čiastočne a iné vôbec. Zhodujú sa však vo viere v našu budúcnosť a v to, že odkaz novembra je stále živý.
MÁRIA FULKOVÁ
vedúca Ateliéru textilného dizajnu na VŠVU v Bratislave
V akom životnom momente Vás zastihli prvé informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989? Bola som vysokoškolskou študentkou v Prahe. V piatok 17. novembra 1989 večer som bola s priateľmi na koncerte v pražskom Klementíne, blízko Národní třídy. Hrali Bachove oratóriá. Po koncerte sme rozveselení kráčali nočným mestom k metru Můstek, čo je dolná časť Václaváku. Tam sme zostali stáť a nikdy nezabudnem na atmosféru toho momentu. Bolo to ticho po boji. Nikde nikto, na dlažbe neporiadok a asi šesť žltých antonov (policajné autá, ktoré vozili zadržaných) sa pomaly otáčalo a odchádzalo preč. Až na internáte sme sa dozvedeli, čo sa stalo a ako skončila povolená demonštrácia. V škole som potom počas štrajku pracovala v tlačiarskej dielni. Naše plagáty sa distribuovali po celej republike. Keď som prišla na vianočné prázdniny domov, jeden z tých plagátov som objavila vylepený na námestí v Oslanoch.
Aké pocity sa vo Vás ozvali po prvých informáciách smerom k pádu režimu? Mali ste strach o seba, o blízkych? Nebol dôvod báť sa o seba, alebo o blízkych. Ak som pociťovala strach, tak z toho, aby sa to nezvrátilo naspäť. Prvé dni po 17. novembri to bol stále zápas, médiá demagogizovali regióny a vidiek, herci a študenti sa rozbehli po republike, aby informovali národ o skutočnom dianí. Tiež sme sa obávali, že komunisti nasadia armádu. Pred našou školou stáli obrnené vozidlá a blokovali Mánesov most, aby sa nedalo prejsť k Hradu. Strach ale premáhala nádej. Postupne sme začali prežívať ohromnú spolupatričnosť, zjednotenie, radosť a po zrušení vedúcej úlohy KSČ to prerástlo do eufórie, ktorá vyvrcholila 29.12.1989 zvolením prezidenta Havla. Začali sme žiť slobodný život. Pád režimu bol dlhší proces a predchádzali mu udalosti, ktoré naznačovali uvoľnenie, ale asi málokto si vedel predstaviť, že sa režim zrúti totálne. V tú jeseň bola Praha plná trabantov, ktoré tam zanechávali ľudia z Nemeckej demokratickej republiky, húfne preskakujúci plot západonemeckej ambasády v Prahe. Maďari východným Nemcom už v septembri otvorili hranicu na západ a 9.11.1989 padol Berlínsky múr. V Československu kolovalo Jakešovo video „kůl v plotě“ a 16.11. 1989 sa na našej škole stala neslýchaná vec, oficiálne bolo zrušený Socialistický zväz mládeže. Ľady teda pukali už dlhšie.
Ktorý moment z udalostí medzi novembrom 1989 a vznikom samostatného Slovenska sa Vám v pamäti zapísal najsilnejšie a prečo? Kľúčovým zážitkom bola prvá cesta na Západ. Bol advent 1989, húfne sa chodilo do Viedne, ja som išla do Salzburgu. Zájazdový autobus plný ľudí v šedých bundách, s ruksačikmi, termoskami, omastenými chlebami. Z Prahy sa vyrážalo o polnoci a do Salzburgu sme prišli ráno. Vystúpili sme a mne sa vryl do pamäti prvý obraz neznámeho a vysnívaného západného sveta. Prázdne, nápadne čisté ulice, nádherne vysvietené výklady a do týchto kulís vstupuje františkánsky mních, ponáhľajúci sa na roráty. Bolo to ako zjavenie. Vidieť totiž živého mnícha na ulici v Československu bolo nepredstaviteľné. Ja som si mentálne Československo nerozdelila. Silvestra 1992 si pamätám presne, človek vedel, že sa menia dejiny. Po tomto dátume som zažila nepochopiteľné a ponižujúce situácie pri ceste z Prahy do Partizánskeho, keď som na hranici musela ukazovať pas a slovenskí colníci chceli vedieť, čo nesiem domov v kufri. Dnes sú našťastie tie colnice opäť opustené.
Ovplyvnili novembrové udalosti bezprostredne Váš život? Ak áno, v akej oblasti a akým spôsobom? To, že komunistický režim sa zrútil a dostali sme možnosť žiť slobodne, považujem za skutočný zázrak v mojom živote a ten pocit zázraku mi nezovšednel ani po 30 rokoch. Som veľmi vďačná aj za to, že sa toho dožili moji vtedy 60 roční rodičia a aj 86 roční prarodičia. Pre ľudí, ktorým komunizmus a jeho ideológia zničili životy aj majetky, to bola naozaj satisfakcia. Ja som v neslobodnom režime najviac trpela tým, že nemôžem študovať a cestovať. Po Novembri sa mi tieto najväčšie túžby dosýta naplnili. Študovať po revolúcii bol obrovský rozdiel. Naplnili sa mi cestovateľské sny, ktoré sa zdali byť utópiou. No a samozrejme novembrové udalosti bezprostredne ovplyvnili najdôležitejšiu oblasť môjho života – duchovnú a náboženskú. Môžem slobodne vyznávať svoju vieru v Boha a nikto ma za to nemôže trestať, ani sa mi vyhrážať.
Aký je Váš základný pocit z novembrových udalostí dnes, po viac ako tridsiatich rokoch? Základný pocit – vďačnosť za dar slobody. Prešlo 31 rokov, sme súčasťou Európskej únie, Schengenu a NATO. Dorastá nová, rozhľadená generácia, nezaťažená minulým režimom, ktorá pozná svet, ovláda jazyky aj kritické myslenie a mnohí študovali na prestížnych univerzitách v zahraničí. Sú to Slováci, Európania. Ja sa nebojím o budúcnosť našej krajiny. Na záver by som chcela pripomenúť jednu Partizánčanku, oduševnenú študentskú aktivistku pražských novembrových udalostí. Bola členkou študentského štrajkového výboru na pražskej UMPRUM a už pred revolúciou úzko spolupracovala so známym študentským vodcom revolúcie Martinom Mejstříkom. Je to M. A. Gabriela Kopecká, ktorá si v Prahe vybudovala úspešnú kariéru ako grafická dizajnérka. Zomrela predčasne 31.10.2013 v Prahe, zádušnú omšu v kostole sv. Salvátora, ktorý je súčasťou pražského Klementína, celebroval Mons. Tomáš Halík.
JOZEF BOŽIK
primátor Partizánskeho
V akom životnom momente Vás zastihli prvé informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989? V tom čase som mal trinásť rokov. Bol som žiakom posledného ročníka, vtedy ešte osemročnej základnej školy v Partizánskom a prvé informácie som zachytil pri počúvaní rozhlasového vysielania Hlasu Ameriky, kde zazneli podstatne skôr, ako vo vtedajších štandardných médiách. Vyrastal som v kresťansky zameranej rodine, kde ani jeden z mojich rodičov a ani blízki príbuzní neboli komunistami, takže u nás sa pravidelne večer o ôsmej už od môjho raného detstva počúval Hlas Ameriky alebo Slobodná Európa. Čiže všetky osobnosti, ktoré po 17. novembri vyšli do popredia, ako napr. páni Václav Havel, Jiří Dienstbier, Ján Čarnogurský, páter Anton Hlinka či Alexander Dubček, boli mne dôverne známe práve cez vysielanie Hlasu Ameriky alebo Slobodnej Európy. O to viac som sa zaujímal o sled udalostí a tušil som, že sa niečo bude diať, pretože o tom, že sa režim otriasal v základoch, sa v rokoch 1988-89 hovorilo na rozhlasových staniciach Hlas Ameriky či Slobodná Európa veľmi často.
Aké pocity sa vo Vás ozvali po prvých informáciách smerom k pádu režimu? Mali ste strach o seba, o blízkych? Informácie o páde režimu som bral pozitívne, čo bolo možno aj trochu čudné, ale ako tínedžer som ich doslova „hltal“, a keď začali prvé priame prenosy, tak som ich veľmi pozorne pozeral. Pamätám sa aj na vysielanie na slovenskom okruhu, keď Milan Kňažko po prvýkrát zo Slovenska formuloval požiadavku na vypustenie štvrtého článku ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany. To znamená, že táto požiadavka bola ešte skôr sformulovaná Milanom Kňažkom, ako inými politikmi v Prahe. To pre mňa bolo veľmi pozitívne a vnímal som to ako niečo, čo bude znamenať pre vtedajšie Československo a oba národy obrovský vzostup. Veď koniec koncov, už dianie v Nemecku či Poľsku naznačovalo, že komunistický režim aj v Československu skôr či neskôr padne. A je veľmi dobre, že padol mierovou cestou, pretože ak sa pozrieme na to, čo sa dialo v Rumunsku, tak tam to bolo oveľa horšie. Takže všetky udalosti u nás som vnímal pozitívne a nemal som strach o budúcnosť, pretože som veril, že bude istotne lepšie, ako bolo dovtedy.
Ktorý moment z udalostí medzi novembrom 1989 a vznikom samostatného Slovenska sa Vám v pamäti zapísal najsilnejšie a prečo?Nemôžem povedať, že to bol jeden moment. Bolo ich viac, čo súviselo s tým, že som už od rannej mladosti veľmi pozorne vnímal politiku. Dovolím si preto spomenúť štyri udalosti, ktoré som hodnotil ako mimoriadne dôležité. Tou prvou bol rozpad VPN, druhou rozpad KDH. Tie ďalšie dve boli prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR a prijatie Ústavy SR. To boli dejinné udalosti rokov 1991-92, ktoré si najviac pamätám práve preto, lebo som veľmi pozorne vnímal dianie na československej politickej scéne, ako aj celý národno-emancipačný zápas, ktorý sa veľmi posúval dopredu, pokiaľ ide o Slovensko, nevediac, ako to celé dopadne. Pretože tak, ako aj mnohí ďalší v roku 1992, ani ja, vtedy už študent gymnázia, som si nevedel predstaviť, ako to bude, keď sa rozpadne československá federácia, o to viac, že celý môj dovtedajší život bol spojený s Československom.
Ovplyvnili novembrové udalosti bezprostredne Váš život? Ak áno, v akej oblasti a akým spôsobom? Novembrové udalosti môj život istotne ovplyvnili, pretože, ako som už spomínal, verejno-spoločenské dianie ma vždy zaujímalo, a aj preto som sa v roku 1994 ako študent gymnázia vybral cestou angažovania sa vo verejnej politike. A vďaka občanom a Bohu sa verejnej politike v slobodnom demokratickom prostredí Slovenskej republiky môžem pohybovať už 26 rok. Takže, keby v politike nebol nastúpil demokratický režim, tak by som mohol veľmi ťažko súťažiť v demokratických slobodných voľbách o podporu ľudí, či už na úrovni komunálnej, regionálnej alebo aj celoštátnej.
Aký je Váš základný pocit z novembrových udalostí dnes, po viac ako tridsiatich rokoch? Môj základný pocit súvisí so štyrmi dôležitými hodnotami, a to je sloboda, demokracia, pravda a spravodlivosť. A hoci za tridsať rokov sme si prešli veľmi turbulentným vývojom, a žiaľ, častokrát slobodné demokratické voľby postavili do čela reprezentácie nášho štátu ľudí, ktorí mysleli viac na svoj osobný prospech, než na celospoločenský úžitok, čas ukázal, že 17. november 1989 bola správna cesta. Pre mňa osobne sú toho dôkazom také osobnosti súčasného politického života, ako je napr. pani prezidentka Zuzana Čaputová, ktorú považujem za symbol slušnej politiky, na ktorú sme čakali po 17. novembri.
MÁRIO RADAČOVSKÝ
choreograf, tanečník a umelecký šéf Baletu Národného divadla Brno
V akom životnom momente Vás zastihli prvé informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989? Práve sme mali premiéru Baletu Bratislava s Liborom Vaculíkom v kultúrnom dome Ružinov v Bratislave, keď sa to začalo. Po predstavení sme išli na námestie, štrngali kľúčmi a tešili sa, že asi sa to zmení i keď sme mali málo informácií, ale dúfali sme, že toto je to. S odstupom času si človek uvedomuje, že ak by to nedopadlo dobre, tak nás mohli aj zavrieť a penalizovať, ale to sa nestalo.
Aké pocity sa vo Vás ozvali po prvých informáciách smerom k pádu režimu? Mali ste strach o seba, o blízkych? Bol som mladý 18 ročný chlapec. Strach som nemal, pretože tá atmosféra bola neopísateľná. Všetci sme verili, že toto je naozaj koniec jednej éry a veľmi sme dúfali v zmenu. Spomínam si, že do SND prišiel aj pán Havel a ďalší. Tí, čo sa chceli udržať, rýchlo menili kabáty. Bola to zvláštna doba a ukazovala charaktery jednotlivcov. Koniec koncov, každá takáto doba ukazuje veľmi jasne, kto je kto, aj tá súčasná.
Ktorý moment z udalostí medzi novembrom 1989 a vznikom samostatného Slovenska sa Vám v pamäti zapísal najsilnejšie a prečo? Veľmi ma bolelo, keď sa Mečiar a Klaus dohodli na rozdelení Československa a nepoužili nástroj referenda. Ja som bol za zachovanie spoločného štátu a myslím, že keby sa referendum udialo, tak sa republika nerozdelí a nám Slovákom by na roky nepripli nálepku nacionalistov. Bohužiaľ politici sa málokedy správajú ako štátnici. Vždy som však hrdo hájil a reprezentoval Slovensko. Náhody neexistujú, malo to tak byť. Jedno je skvelé, máme štát a musíme sa naučiť, že len my sme zodpovední za naše zlyhania. Nie Češi, Maďari, Ukrajinci, ani rómovia. Raz dospejeme, je to proces, ktorý trvá niekoľko generácií.
Ovplyvnili novembrové udalosti bezprostredne Váš život? Ak áno, v akej oblasti a akým spôsobom? Keby nebol November ’89, zrejme by som nikdy netancoval v Holandsku, Kanade a nakoniec aj po celom svete. Ak by nebol November ’89, musel by som emigrovať. Ja, celá moja a aj tá dnešná generácia si neuvedomujú aké šťastie majú. Pozrime sa, čo sa deje v Bielorusku alebo inde vo svete. Mladí ľudia by si mali uvedomiť, že demokracia nie je samozrejmosť. Je to disciplína a zodpovednosť. Boľavé zistenie je, čo sa tu dialo 30 rokov po Novembri. Verím, že sa z toho dostaneme, verím v šikovných a inteligentných ľudí a verím, že odkaz 1989 nebude formálny, ale reálne naplnený.
Aký je Váš základný pocit z novembrových udalostí dnes, po viac ako tridsiatich rokoch? Niekde sme stratili niť a začali si zamieňať demokraciu za to, že vlastne môžeme všetko. Veci, ktoré sme vedeli a v ktorých sme excelovali, sme nezmyselne menili a prevzali všetko, napríklad aj z vyspelého západu, ktorý však odhalil, že má problémy a nie všetko zo západu je to najlepšie. Máme šancu korekcie, ktorá je nevyhnutná a potrebujeme odznovu definovať, čo vlastne chceme a akí chceme byť. Máme na to, aby sme určovali trendy, ale nie za každú cenu. Investície do vzdelania, kultúry, športu a zdravia by mali byť absolútnymi prioritami a nie na posledných miestach. Ja dúfam, že sa objaví generácia politikov, ktorá konečne začne veci meniť pre ľudí a nie ich prispôsobovať pre seba. Každý inteligentný a vzdelaný národ urobil chyby, ale len tí najlepší boli schopní sa z nich poučiť. Verím, že Slovensko je schopné poučiť sa a verím, že raz nebudeme musieť riešiť len korupciu a mafiu. Chcem veriť, že budeme patriť medzi najlepších. Naši rodičia a predkovia si zaslúžia, aby sme sa o to pokúsili.
ANTON KRIŠTIEN
bývalý učiteľ SPŠ Partizánske
V akom životnom momente Vás zastihli prvé informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989? Prvý náznak niečoho, na politickej scéne neobvyklého, som zažil na chate vo Fačkovskom sedle. Po túre na Klak sme sa s kolegom zastavili na chate. Komentátor v rádiu púšťal hromy a blesky na zvedenú mládež a protištátne individua, ktoré robili v Prahe výtržnosti. Preto musela zakročiť polícia. Ja som tomu nevenoval pozornosť, až kolega uviedol, že to nebude len obyčajná výtržnosť, ale niečo závažné. V škole, kde som učil, som sa dozvedel viac, kolegovia však boli opatrní a informácie mali len sprostredkované. Bolo veľa dezinformácii, rozhlas s televíziou akoby sa pretekali v hanobení protestujúcich. Počas niekoľkých dní škole sa viac debatovalo, ako učilo. Že by si polícia neporadila s pár výtržníkmi? Dedukovali sme, že rozhlas i televízia klamú. Bolo zrejmé, že socialistický blok sa rozpadáva a bolo len otázkou času kedy sa to prejaví v jeho posledných baštách v Československu a NDR.
Aké pocity sa vo Vás ozvali po prvých informáciách smerom k pádu režimu? Mali ste strach o seba, o blízkych? Po krátkom čase som sa dozvedel o aktivite hercov a už aj televízia davala zábery z manifestácii v Bratislave a väčších mestách. Správam sa už dalo dôverovať, bola veľká eufória. Aj v Partizánskom bola manifestácia so slušnou účasťou. Všetci sme boli presvedčení že doterajší stav v spoločnosti sa už nevráti.Väčšina národa to s radosťou prijala. K zmene režimu prišlo kultivovane, bez krviprelievania a pomsty ako v Rumunsku.
Ktorý moment z udalostí medzi novembrom 1989 a vznikom samostatného Slovenska sa Vám v pamäti zapísal najsilnejšie a prečo? Heslá Novembra Sľúbili sme si lásku a My nie sme ako oni sa rýchlo sprofanovalo. Od politickej zmeny sme čakali zázraky. Spoločnosť, držaná na krátko pod policajným dozorom, zrazu nevedela čo so slobodou. Štátna správa i mocenské orgány sa len nanovo formovali. Bolo tu akési mocenské vákuum a to bola príležitosť pre mafiánov a politických dobrodruhov. Kto vyhral voľby bral všetko. Preto lídri niektorých politických strán začali hrať na národnú nôtu a nacionálne vášne vybičovali do krajnosti. Vedeli, že takto ľahko získajú prevážnu časť voličov bez politického rozhľadu. Tribúni revolúcie sa zrazu stali nepriateľmi národa. Bol to koniec nežnej revolúcie aj keď sa na ňu odvolávali všetci politici. Ako člen Matice slovenskej som sa zúčastnil manifestácie v Uhrovci. Hlavný prejav mal Alexander Dubček,vtedajší predseda federálneho parlamentu. Počas jeho vystúpenia mu pred ústa strkali slovenské zástavy, pluli na neho a vulgárne pokrikovali, takže prejav musel niekoľkokrát prerušiť.Odvtedy som prestal byť členom matice a na hlúpych krčmových hejslovákov som alergický.
Ovplyvnili novembrové udalosti bezprostredne Váš život? Ak áno, v akej oblasti a akým spôsobom? Áno, zásadným spôsobom. Človek sa mohol narovnať. Už tu neboli druhotriedni ľudia, rovný a rovnejší. Život sa zmenil v celej spoločnosti. Prestala platiť axióma prežitia. Mysli, ale inak hovor a inak konaj. Dnes môžem povedať svoj názor kdekoľvek, pokiaľ nebudem propagovať fašizmus. Život sa zmenil i na mojom pracovisku. Už sme nemuseli študovať Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti a iné politické pamflety, písať koreferáty a pri ich prednese hrať divadlo a pritom sa vážne tváriť.
Aký je Váš základný pocit z novembrových udalostí dnes, po viac ako tridsiatich rokoch? Môj pocit z novembrových udalosti po 30 rokoch? Naivita, že všetko bude lepšie, ma pomerne rýchlo prešla. Neviem, či bola transformácia hospodárstva šokovou terapiou najšťastnejšia. V 90. rokoch však priniesla veľké spoločenské napätie. Veľa sprivatizovaných podnikov krachlo. Aj keď nie oficiálne, ale v spoločnosti prevládal názor že na vine nie sú hlúpi stranícki privatizéri, ale tí, ktorí v Novembri na námestiach štrngali kľúčami. Najmä staršia generácia v prevážnej časti na socializmus nedá dopustiť. Je pravda, že pokiaľ držali hubu a krok, mali sociálne istoty. Táto povojnová generácia nemala vysoké nároky a tak boli spokojní aj so socialistickým štandardom. Veľmi rýchlo zabudli ako ťažko zháňali tovary bežnej potreby a ako dlho na ne museli šetriť. V 90. rokoch som mal možnosť niekoľkokrát vycestovať do Rakúska. Bol som nielen v obchodných centrách, ale i v podnikoch. Bol to raj na zemi. Dnes je u nás podobný stav. Netrpime nedostatkom, ale prebytkom. Kupujeme zbytočnosti, lebo ich má aj sused. V materiálnej oblasti November umožnil veľký pokrok.Má však veľké dlhy v školstve aj neskomercionalizovanej kultúre.
VLADIMÍR FARKAŠ
dekan farnosti Partizánske
V akom životnom momente Vás zastihli prvé informácie o udalostiach v Prahe a neskôr v slovenských mestách v novembri 1989? V čase Novembra 1989 som bol správcom piaristického kostola v Prievidzi. Vykonával som v tieto dni bežnú kňazskú službu. V súkromí som sedel za prvým počítačom značky Schneider s 24 ihličkovou tlačiarňou, ktoré mi zaujímavým spôsobom doniesol a cez hranice “prepašoval” známy slovenský misionár – ctený páter Juraj Vojenčiak. Učil som sa tento počítač ovládať, ale hlavne ukryť pred komunistickou diktatúrou. Čo dnes znie na počudovanie.
Aké pocity sa vo Vás ozvali po prvých informáciách smerom k pádu režimu? Mali ste strach o seba, o blízkych? Je pravdou, že v dialógoch z tejto ranej doby rúcania komunizmu väčšina diskutujúcich svoje postoje vyjadrovala so slovami: “Mám pocit“. Všetci mali pocity a hlásili sa k nim. Mám pocit. Každý mal zrazu pocit. Až to bolo na zamyslenie, či to nie je naordinované.
Moje pocity boli pocitmi Neveriaceho Tomáša z evanjelií. Napríklad hneď po Novembri som prechádzal s pátrom Babínom Vincentom cez rakúsku hranicu a neveril som, že auto naplnené počítačovou technikou, keď nám to auto skontrolujú policajti, tak či nás nezavrú a pustia ďalej. Prešli sme však v pokoji západnú hranicu, so slušným povelom policajta: Otvorte kufor pán vodič. Žiadne kontrolné: „Ukážte, čo veziete…“ Nasledovalo slušné: „Zavrite kufor a pokračujte v ceste.“ Skrátka neveril som, že režim komunistických diktátorov padá. Len páter Babin sa usmieval a poznamenal: „Neveril si tomu, že…“
Ktorý moment z udalostí medzi novembrom 1989 a vznikom samostatného Slovenska sa Vám v pamäti zapísal najsilnejšie a prečo? Z negatívnych momentov to bol mečiarizmus, lebo veľa nevinných zostalo ukrivdených. A toto obdobie má aj veľa brutálne mŕtvych. Bola to hrôza. Z pozitívnych momentov to bol návrat k európskym koreňom myslenia, cítenia a hlavne nášho pokresťančenia.
Ovplyvnili novembrové udalosti bezprostredne Váš život? Ak áno, v akej oblasti a akým spôsobom? Určite. Mohol som viac študovať autorov, ktorých som nesmel v komunizme ani spomenúť. Mohol som realizovať projekty, ktoré boli celkom normálne v civilizovanom svete, ale pre komunistov to bola nepriateľská pre ľud a režim agenda. Zrazu sa to dalo. V tom čase som našiel veľa priateľov, ktorí zato stáli.
Aký je Váš základný pocit z novembrových udalostí dnes, po viac ako tridsiatich rokoch? Pravdepodobne sa pýtate kam sme sa dostali po 30-tich rokoch od Novembra. Dostali sme sa k novým problémom, novým výzvam, novej ateizácii a hlavne k novej diktatúre. Zisťujeme totiž, že aj demokracia môže byť diktatúrou demokrata resp. demokratov. Ak je tento postreh pravdivý, tak je potrebné znova konať a vrátiť sa k tomu, čo nám pomohlo poraziť komunizmus.
Radovan Števula
Katarína Janíčková