Jan Antonín Baťa – Zakladateľ Baťovian #3

9

Kolaborant, mafián, uzurpátor firmy Baťa, utopista, vykorisťovateľ, zradca národa, fašista zapísaný na čiernu listinu… Meno Jana Anonína Baťu bolo dlhé roky spájané s mnohými negatívami a vystavené osočovaniu, ktoré značne ovplyvnilo vnímanie jeho osobnosti. Po jeho emigrácii sa začali šíriť rôzne klamstvá, polopravdy, tendenčne upravené skutočnosti. Informácie o nasledujúcich udalostiach v jeho živote a jeho skutkoch boli často sfalšované, zaujaté, neúplné, vytrhnuté z kontextu. Takto podávané informácie mnohé roky pôsobili na ich prijímateľov a vytvorili rôzne predsudky o Janovi Baťovi, ktoré dodnes pretrvávajú. Nakoniec, ani historici sa nevedia zjednotiť v názoroch na túto osobnosť Baťových závodov. Osobnosť, ktorej aj Baťovany vďačia za svoje založenie. V záverečnom článku o Janovi Baťovi, sa pozrieme na jeho najkontroverznejšie obdobie – jeho život po opustení Zlína, a snáď sa nám aj podarí aspoň u niektorých definitívne vyvrátiť tieto zaužívané historické klamstvá.

Čierne listiny

Okolnosti zapísania Jana Baťu na čierne listiny sú dodnes veľmi nejasné. Každopádne tento akt počas 2. svetovej vojny znamenal hospodársku skazu pre firmy. Pred blížiacou sa vojnou Baťa, spolu so svojou rodinou a niekoľkými zamestnancami opustil protektorát, aby mohol firmu riadiť zo zahraničia. Pre tento účel sa rozhodol v USA vybudovať nový Zlín – mesto Belcamp. Napriek súhlasu amerického prezidenta a aj povolení migračného úradu, sa situácia začala komplikovať. V roku 1940 bol Jan Baťa zapísaný na britsko-francúzsku čiernu listinu, následne sa dostal aj na čiernu listinu USA. Jan Baťa sa nikdy nedozvedel za čo konkrétne. Po vojne vysvitlo, že žiaden dôvod neexistoval.  Britské ministerstvo iba ponúklo vysvetlenie o preventívnosti zapísania, nakoľko sa jeho závody nachádzali na území okupovanom Nemeckom. Pravé príčiny možno hľadať v boji konkurencie, ktorá nechcela lacného súpera na svojom území a toto bol elegantný spôsob ako to vyriešiť. No ako sa neskôr vyjadrila dcéra Ludmila, pre tak čestného človeka akým bol jej otec, bolo toto neoprávnené očiernenie zdrvujúce. Zaujímavosťou je, že po skončení vojny, kedy už mohol byť z čiernej listiny vyškrtnutý, československá vláda žiadala spojenecké národy o ponechanie jeho mena na listine. Tu už zasahoval komplikovaný vzťah Jana Baťu a prezidenta Beneša. A taktiež blížiace sa novovznikajúce usporiadanie Československa.

Sochu J. A. Baťu v Zlíne oproti „Dvadsaťjednotke“ odhalili na 60. výročie nespravodlivého odsúdenia. Foto: wikipedia

Politické tlaky

Pre nás súčasných, bežných smrteľníkov, je asi ťažko predstaviteľné akému tlaku bol v čase okupácie vystavený riaditeľ obrovskej firmy na zabranom území, zodpovedný za svojich zamestnancov. Na jednej strane, na Jana Baťu tlačili nepriatelia Nemecka, aby vydal verejné prehlásenie, na ktorej strane stojí (pričom Jan Baťa už pred vojnou nahlas vyjadroval svoj postoj k rozmáhajúcemu sa Nemecku, neskôr vyjadril podporu exilovému prezidentovi Benešovi, atď.). No, Jan Baťa myslel na Zlín, na ostatných riaditeľov, ktorí ho žiadali o mlčanlivosť, na zamestnancov, ale aj svoju rodinu, všetkých, čo zostali v Zlíne – išlo o približne 100 000 ľudí a na následky svojho verejného priznania. Americká vláda mu vzhľadom k situácii odporučila, aby opustil krajinu. A tak, v roku 1941 Jan Baťa so svojou rodinou odišiel do Brazílie, kde už začal budovať ekonomickú základňu. Na druhej strane Nemci zatiaľ na okupovanom území robili komplikácie. Príslušníci gestapa sa zúčastňovali zasadaní vedenia podniku a postupne prestávali veriť, že sa Jan Baťa ešte vráti. Tým si mohli robiť nárok na jeho firmu. Aby sa táto situácia vyriešila, Jan Baťa dočasne prepísal akcie na manželku Tomáša Baťu, Máriu Baťovú. Tá sa z exilu v Kanade vrátila do Zlína, aby sa pred Nemcami stala prítomnou hlavnou akcionárkou – čím zabránili konfiškácii firmy. Mohlo by sa zdať, že Jan Baťa bol zbabelý či zaludný, no aj na základe predchádzajúceho života môžeme tušiť, že to neboli jeho vlastnosti. Ako sme spomínali, nebol diplomat a mal jednoduché chápanie politiky. Do exilu nechcel odísť, presvedčili ho ostatní riaditelia. Nemal dve tváre, aj keď to pravdepodobne proste musel hrať na obe strany, lebo jeho prioritou aj počas tohto neľahkého obdobia boli záujmy firmy a jej zamestnancov. Mohol byť azda viac predvídavý (ako mu vyčíta Jaroslav Pospíšil autor knihy Rub a líc baťovských sporov) a tušiť dopad svojho správania po vojne, ale to sa súčasníkom už povie ľahko, keď poznajú vývoj minulosti. Tento jeho obojaký postoj nebol prijímaný s pochopením a pôsobil akoby Jan Baťa sebecky sledoval svoje ciele – uchovanie majetku a pracovnej sily v podnikoch.

Tajná podpora

Janovi Baťovi bola vyčítaná jeho pasivita počas odboja. Vraj bol kolaborant, verejne nepodporil exilovú vládu, zamestnancom zakazoval pripojiť sa k zahraničnej vojenskej službe. No, skutočnosť bola iná. Príspevky, ktoré z jeho popudu plynuli do odboja počas vojny boli takého rozsahu, že sa rovnali súčtu príspevkov všetkých ostatných príslušníkov národa v zahraničí. Jan Baťa, ktorého čiastka bola vždy najvyššia vystupoval pod iným menom, lebo sa obával represálií, keby okupanti získali dôkaz o jeho podpore. Nakoniec, pod pseudonymom vystupovali aj mnohí členovia exilovej vlády. Bez jeho finančnej pomoci by nebola možná ani príprava Slovenského národného povstania.

V Partizánskom je odkaz baťovcov aj v súčasnosti prítomný.

Národný súd

Azda najviac fám okolo osobnosti Jana Baťu pochádza z obdobia pripravovaného národného súdu, ktorý sa konal v roku 1947. Dnes už toto súdne konanie môžeme objektívne nazvať komunistickou fraškou. Jan Baťa bol obvinený z mnohých činov, ktoré ani neobjektívny súd nemohol presadiť, a tak bol nakoniec obvinený z „vedomého poškodzovania záujmov Československa tým, že sa otvorene odmietol pripojiť k československému odbojovému hnutiu, bránil v tom zamestnancom a konal tak, že sa so svojimi závodmi dostal na čiernu listinu spojencov.“ Za to bol odsúdený na 15 rokov ťažkého žalára, k strate občianskej cti a k prepadnutiu majetku v prospech štátu. Keďže sa už do Československa nikdy nevrátil, uvedený trest si neodpykal, ale súd dosiahol to, o čo celý čas šlo – konfiškáciu majetku bez nároku na odškodnenie. Účelovosť, nezmyselnosť a vykonštruovanosť súdu možno potvrdiť niekoľkými skutočnosťami – Jan Baťa sa nemohol prísť ani obhajovať, aj keď sa chcel súdu zúčastniť, nebol mu umožnený vstup do krajiny. Chýbali svedkovia – súd nepredvolal ani jedného svedka obhajoby, dokonca ani obhajobou navrhnutého svedka Dr. Udržala, na ktorého výpovediach a korešpondencii bola založená väčšina žaloby. Podľa vyjadrenia súdu nebola potrebná jeho výpoveď. Porota bola nevyvážená, súdne konanie prebehlo promptne, lebo sa blížil  koniec činnosti národných súdov a pri normálnom súdnom procese by žaloba neprešla. Navyše Národný súd sa vyznačoval niektorými výnimkami, napríklad, že proti jeho rozhodnutiu sa nebolo možné odvolať. A nakoniec musel Baťa zaplatiť všetky trovy za proces.

Jan Baťa sa snažil o svoje očistenie. Existuje dostatok svedectiev o jeho podpore československého exilu, pomoci židovským rodinám, ohrozeným Čechom či o tom, že svoje fabriky viedol tak, aby z nich malo Nemecko, čo najmenej úžitku. Avšak očistiť jeho meno sa podarilo až jeho potomkom v roku 2007 v Čechách a v roku 2013 na Slovensku. Bol rehabilitovaný ako najväčší prispievateľ odboja Čechov a Slovákov, súdny dvor ho vyhlásil za nevinného a neprávoplatne odsúdeného v zmanipulovanom, účelovom procese. Bol mu navrátený aj čestný doktorát v oblasti technických vied. A konečne sa dočkal aj uznania v podobe sôch, búst a ďakovných tabúľ na území bývalého Československa.

Z úcty k zakladateľovi bola po ňom pomenovaná aj Stredná odborná škola.

Rodinné majetkové spory

Hádky o dedičstvo rozhádali už mnohé rodiny a žiaľ, nevyhli sa im ani pozostalí po Tomášovi Baťovi. Rok 1947 bol začiatkom mnohoročnej právnej bitky Jana Baťu s Tomášom Baťom mladším o vlastníctvo majetku firmy Baťa v zahraničí – čo predstavovalo 60 podnikov a 4 000 predajní.  Ako sa  píše v úvode  knihy Rub a líc baťovských sporov, ktorá sa zaoberá touto nie veľmi prebádanou problematikou: „Spočiatku dobré rodinné zväzky sa pod tlakom vonkajších okolností a aj pre mnohé vzájomné nepochopenia začali drobiť. Udalosti vyústili do dlhého a urputného majetkového sporu, ktorý sa odohrával ďaleko za hranicami ČSR a stal sa predmetom mnohých dohadov, špekulácii a nebývalým spôsobom ľudsky i finančne vyčerpával obe strany. Na začiatku toho všetkého bol obyčajný list kancelárskeho papiera, nájdený po tragickej smrti Tomáša Baťu v jeho sejfe a označeného ako kúpna zmluva, ktorou zakladateľ podniku Tomáš Baťa údajne predáva svojmu bratovi Janovi všetok majetok firmy za 50 miliónov korún.“ Tomáš Baťa mladší spolu s matkou, tvrdili, že Jan Baťa mal firmu navrátiť, keď Tomík dosiahne plnoletosť a nadobudne potrebné skúsenosti. Jan Antonín Baťa mal v právnych sporoch sťažené postavenie, pretože všetky listiny, ktoré by dokazovali jeho vlastnícke práva boli na príkaz politických špičiek zadržiavané v komunistickom Československu a neboli mu vydané. Tomík už počas Janovho zapísania na čiernu listinu vystupoval bez poverenia Jana ako riaditeľ firmy aj pred vedúcimi pobočiek v zahraničí. Spory sa viedli v rôznych krajinách a definitívne rozhodnutie vo všetkých sporoch nikdy nepadlo. Avšak dlhotrvajúce spory vrhli negatívne svetlo na firmu a po 15 rokoch súdnych ťahaníc bol Jan Baťa unavený a finančne vyčerpaný, takže kapituloval. Dohodol sa s Tomášom Baťom mladším a vydal prehlásenie, ktorým sa vzdal nárokov na celý akciový kapitál firmy Baťa, okrem podnikov v Brazílii. Potomkovia Jana v niektorých vyhláseniach deklarovali nesúhlas s týmto vývojom, avšak to ako to bolo naozaj si asi odniesli protagonisti sporu do hrobu. Doživotnú nespokojnosť s týmto výsledkom možno tušiť aj z posledných slov Jana Baťu, ktoré napísal tesne pred smrťou: „Pravda vyjde na povrch ako olej na vodu,…

Nový život v Brazílii

Spočiatku prechodné riešenie sa pod vplyvom situácie zmenilo a v Brazílii našiel Jan Baťa s rodinou svoj druhý domov. Prijal pozvanie prezidenta Getúlia Vargasa a kompenzáciou za zhabané podniky v Nemecku sa dostal k rozsiahlym pozemkom v krajine. Postupne začal robiť to, čo vedel najlepšie podnikať a osídľovať. V Južnej Amerike hľadal surovinovú základňu pre Zlín a Európske podniky, no zmena pomerov ho donútila prispôsobiť sa. V Brazílii založil niekoľko baťovských satelitov a okrem podnikania priniesol do džungle aj ideály a hodnoty baťovského života. Z miest ako Batatuba, Mariapolis, Bataypora  postupne rástli krásne mestá podobajúce sa Zlínu, Baťovu či Baťovanom. Jan pôsobil aj ako poradca prezidenta a vydal niekoľko kníh. V Brazílii dodnes žijú jeho potomkovia a tiež potomkovia zamestnancov, ktorí prišli zo Zlína s ním. Záujem o jazyk a kultúru sú stále prítomné. Janova vnučka Dolores Baťa Arambasic vedie tanečný súbor, český spolok a prevzala aj rodinnú farmu na chov dobytka. O tom, že iný pohľad na Jana bol v zahraničí, ako v jeho domovine dokazuje, že v roku 1951 ho ocenil pápež Pius XII. a Jan z jeho rúk prijal medailu za činnosť spojenú s úspešným presídľovaním vojnových utečencov. V roku 1957 bol dokonca navrhnutý  na Nobelovu cenu mieru, avšak kandidatúry sa vzdal v prospech druhého kandidáta z Brazílie, svojho priateľa, maršala Rondona. Naproti tomu, keď v auguste roku 1965 v São Paule zomrel, v tlači na území Československa to nebolo ani len opomenuté.

Pamätník J.A.Baťu sa nachádza aj v parku pomenovanom po zakladateľovi mesta na námestí SNP.

Je smutným paradoxom, že v Československu, ktoré mal Jan tak rád a toľko sa snažil o jeho pozdvihnutie, bolo jeho meno toľké roky hanené, až uvrhnuté do zabudnutia. Zatiaľ čo v jeho druhom domove, v Brazílii, možno nájsť jeho busty, pamätné dosky a školy pomenované po ňom. Obyvatelia ním založených miest hovoria o Baťovi s úctou a rešpektom. Ale postupne, podľa jeho posledných slov aj na našom území sa pravda vyplavuje na povrch, a môžeme viac spoznávať jeho pravú tvár a pristupovať k jeho osobnosti s patričnou vďakou. Túto zmenu môžeme vidieť aj v Partizánskom, kde dnes nachádzame nemalo pripomienok pôvodu mesta.

Zdroje: